Do hlavného mesta Arménska som vycestovala kvôli medzinárodnej konferencii a tréningu, zameranému na témy, týkajúce sa rodových otázok a perspektív. S kolegami sme absolvovali niekoľko organizovaných túr po meste a snažili sme sa z rozhovorov s miestnymi dozvedieť viac o rodovej ne)rovnosti v praxi. Na základe pár citlivých otázok sme zistili, ako sú úlohy mužov a žien sociálne rozdelené, ako vážna je problematika domáceho násilia v krajine, aj ako prebieha moderné rande v arménskej spoločnosti.
Rodové a iné stereotypy v Arménsku
Navštívila som niekoľko miestnych arménskych mimovládok (Women’s Resource Center of Armenia a Public Information and Need of Knowledge), ktoré nie sú lokálnymi ľuďmi prijímané dvakrát vrelo. Tém feminizmu aj LGBTQI+ sa tu niektorí ľudia doslova boja. No vedeli ste, že arménska spisovateľka a diplomatka, Diana Abkar, bola prvou ženskou veľvyslankyňou na svete (v roku 1920)? Aspoň nejaké prvenstvo…
Počas rozhovorov s arménskymi občanmi sme často počúvali, ako by mali byť ženy krásne (a starať sa doma o rodinu), zatiaľčo muži musia byť hlavne silní – zarábajúci peniaze v biznise. Na arménskej spoločnosti ma však zarazilo, ako vysoko je v rebríčku potratov, motivovaných „nesprávnym“ pohlavím. O tomto smutnom fenoméne uprednostňovania chlapcov (pokračovateľov rodu, budúcich vojakov, ochrancov krajiny) sa hovorí v súvislosti s Čínou a Indiou, ale o tisícoch nenarodených dievčat v rámci tohto eurázijského regiónu som doteraz nevedela.
Krajina nevyriešených sporov so susedmi
Jerevan má niečo cez milión obyvateľov, čo predstavuje asi tretinu celkového obyvateľstva Arménska. To bolo v rokoch 1922 až 1991 súčasťou Sovietskeho zväzu, čo vidieť nielen na architektúre a verejných priestranstvách, ale aj počuť z rozhovorov so staršími ľuďmi. Akási nostalgia za bývalými časmi tam stále pretrváva.
Arménsko má veľmi komplikovanú, často smutnú a dodnes nevysporiadanú históriu. Ako príklad možno uviesť arménsku genocídu, ktorá začala 24. apríla 1915, trvala do roku 1918 a mala za následok vyhladenie jeden a pol milióna Arménov Turkami. Ide o krvavé dedičstvo brutality Osmanskej ríše, ktorá dodnes trápi nielen potomkov tých, ktorí prežili, ale aj samotných Turkov, ktorí dodnes toto zverstvo popierajú.
Vždy si treba dvakrát rozmyslieť, či chcete v rámci svojej krátkej návštevy tejto post-socialistickej krajiny zájsť aj do Náhorného Karabachu. Toto územie je lákavé i nebezpečné zároveň. Ak to chcete risknúť, najprv si zistite, či tam v nedávnom období nedošlo k nejakej prestrelke. Tiež si dobre rozmyslite, s kým sa do debaty o tomto zabudnutom, no stále pretrvávajúcom konflikte – boji o územie a identitu medzi Arménmi a Azerbajdžancami pustíte. Našťastie, toto susedské nepriateľstvo medzi Arménskom a Azerbajdžanom prebieha skôr na politickej, ako na medziľudskej úrovni. Každý Armén má nejakého príbuzného či kamaráta v susednej krajine a naopak.
Prepojenie pohanského sviatku s kresťanským
Vo výčte možných sporov a potenciálnych slovných potýčok možno pokračovať. Vhodnou témou je lokalizácia hory vulkanického pôvodu: Ararat. Ide o národný symbol Arménska, o ktorom sa traduje, že tam odpočíval aj Noe so svojou archou. Ak budete popíjať arménsky koňak, pivo či víno (všetky sú naozaj lahodné) v miestnom lokále, vyhnite sa otázke – na koho území toto pohorie so snehovou pokrývkou na vrcholku leží. Na základe rôznych politických výmen medzi susedmi z minulosti totiž vrch teritoriálne prináleží Turecku. Ale Arméni to ťažko príjimajú.
Arménsko ako prvá krajina adoptovalo kresťanstvo za svoje oficiálne štátne náboženstvo a nie náhodou tu viera zohráva dôležitú úlohu. Iné náboženstvá a menšiny sú zastúpené len v pár percentách. Porozumieť hovorenému slovu v oficiálnom jazyku (zvukovo pripomínajúcom mix rumunčiny a arabčiny) je problematické a písanému v originálnej, akoby kudrlinkovej abecede ešte ťažšie. Domáci našťastie vedia po rusky a polovica dospelých sa dohovorí aj po anglicky.
Začiatkom júla som mala tú smolu, že som bola v centre Jerevanu, keď sa oslavoval pohanský (neskôr adoptovaný aj cirkvou) sviatok vody – Vardavar. V ten deň je vonku dovolené takmer všetko, a tak na vás policajti aj taxikári strieľajú z vodnej pištole, tínejdžeri vás oblievajú kýblami vody z fontány. Slovenské slávenie veľkej noci je oproti tomuto nič. Počas Vardavaru je dobré nebrať si so sebou mobil, alebo ho treba poriadne zabaliť spolu s dokladmi a peniazmi do plastového sáčku. Miestni si na zahraničných návštevníkoch a najmä návštevníčkach zgustnú. A hoci bolo vonku horúco, moje premoknutie do nitky sa pretavilo do nepríjemnej angíny.
Živé a neživé suveníry
Pred svorkami chlapcov s vedrami vody sme sa skryli na tradičnom trhovisku so suvenírmi, kam si mladí ísť netrúfli. Tu sa predávali ikony svätých, biblie viazané v koži, vyrezávané kríže a zdobené ružence. V centre je niekoľko parkov, ktoré sú vždy doplnené sochou národného hrdinu v nadživotnej veľkosti a kamenné fontány z čias komunizmu. Vodou a rezanými kvetmi sa tu veru doslova plýtva. Socialistický duch v myslení a odievaní niektorých Arménov pretrváva.
Po roku 2000 sa spoločenský (najmä nočný) život obyvateľstva hlavného mesta výrazne zmenil. Po večeroch sa húfne vysedáva v uliciach a na terasách, pozerá sa na tancujúcu fontánu a pije sa pomerne lacný alkohol. EU a USA sa predháňajú v tom, kto bude mať v Jerevane viac administratívnych budov, obchodov aj pobočiek mimovládok. V podzemí mesta už objavíte butiky s handrami a šperkami, ktoré ani v Bratislave nenájdete. Nakupujú v nich zväčša partnerky diplomatov a pracovníčky nadnárodných organizácií.
Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Roman Hajduk, Ramazan Aygat
Media about Development 