Nie je fér, keď miesto narodenia predurčuje deťom budúcnosť (rozhovor s lekárkou o práci v Južnom Sudáne)

Už počas štúdia medicíny a aj po jeho absolvovaní navštívila niekoľko afrických krajín ako rozvojová dobrovoľníčka, terénna pracovníčka, lekárka-gynekologička. Najviac mesiacov strávila v Južnom Sudáne, kde sa práve schyľovalo k občianskej vojne. Predvýjazdovú prípravu na rozvojový projekt, ako aj okolnosti lekárskej praxe v miestnych nemocniciach približuje v nasledujúcom rozhovore Alexandra Mamová, lekárka a členka Tropického tímu na VŠ zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety v Bratislave. 

MUDr. mamova ultrazvukuje pacientky (1)

MUDr. Mamová počas ultrazvuku pacientky.

Ktorá misia bola prvá a ktorá sa vám najčastejšie vybavuje v spomienkach (a prečo)?

Začínala som v Etiópii. To bol môj prvý rozvojový projekt, na ktorý som vycestovala ešte ako študentka medicíny. Najčastejšie sa mi však vybavuje pobyt v Južnom Sudáne, kde som bola viackrát a vlastne najdlhšie. Všetky projekty však boli svojím spôsobom podnetné – donútili ma posunúť sa ďalej. Medicínsky aj ľudsky.

Ako dokáže študent či študentka sociálnej práce, ošetrovateľstva alebo medicíny spracovať prvé úmrtia na sále počas práce v teréne (odlišnom, ako doma v SR)? 

V prvom rade treba povedať, že začať na projektoch, na ktorých dochádza pravidelne k úmrtiam, by bola veľká chyba. Ja mám absolvovanú strednú zdravotnícku školu a v čase, keď som šla na svoj prvý projekt na africký kontinent, som mala za sebou už trojročnú prax na chirurgii na Slovensku. Čiže už tam som sa so smrťou stretávala v rámci svojej práce. Prvý rozvojový projekt, na ktorom som začínala, nebol ale vyslovene nemocničný. Šlo skôr o stacionár so ženami a s deťmi, kde im bola poskytovaná sociálna opatera a prípadná zdravotná starostlivosť. Tiež tam fungoval anti-malnutričný program (zameraný na boj s podvýživou), ktorý sme viedli. Na nemocničné projekty som sa dostala až s praxou. Najprv s atestovaným lekárom ako výpomoc a až potom sama.

Akú prípravu pred prvým výjazdom ste absolvovali?

Pred prvým projektom som musela prejsť psychologickým testom a absolvovala som prednášky o motivácii a adaptácii sa na projekte u profesora Bučka. Inak som žiadnu špeciálnu prípravu nemala, čo je škoda, lebo by som si asi zbalila iné veci ako žehličku na vlasy a pleťovú masku, (žartujem), :).

Ako ste sa pripravovali na ďalšie misie, na ktoré ste pod hlavičkou VŠ sv. Alžbety vycestovali? (Čo netreba pred odjazdom podceniť, zabudnúť)?

Keď sa na to pozerám spätne, musím povedať, že som tam šla veľmi nepripravená. Keď máte 20 rokov a tešíte sa na dobrodružstvo, tak veľmi nerozmýšľate o praktických veciach. Dnes by som, samozrejme, odporučila každému, nech si dobre naštuduje miesto pobytu – počasie, klímu, infraštruktúru, zloženie obyvateľstva, náboženské či kmeňové zvyky, kultúru… Dá sa tak vyhnúť niektorým nepríjemným zážitkom a predsudkom, ako napríklad keď idete do nadmorskej výšky 2200 m.n.m. a nevezmete si so sebou teplé oblečenie, lebo veď si myslíte, že všade v Afrike je predsa automaticky teplo… Ja som ale v zásade veľmi prispôsobivý človek a nemám nejaké vysoké nároky, čo sa týka hygieny, ubytovania, stravovania. Dokážem prežiť aj väčší diskomfort bez problémov. To je podľa mňa veľmi dôležité pred odchodom na projekt – poznať samú seba a vedieť: čo som ochotná obetovať pre plynulý chod misie; ako sa správam v nepríjemných či stresových situáciách; koľko diskomfortu znesiem atď. Lebo stresu a nepríjemných situácií, rôznych prekvapení i neznámych vecí je na rozvojových projektoch veľmi veľa. Ak človek nedokáže pracovať pod tlakom alebo ho vystresuje aj pavúk na záchode, nemôže čakať, že bude mať z realizácie projektu rozvojovej spolupráce či humanitárnej pomoci príjemný zážitok.

byvanie terennych pracovnikov priamo na projekte v areale nemocnice - Tukul zvnutra (1)

Bývanie priamo na projekte v areále nemocnice – Tukul zvnútra.

Kedy ste sa rozhodli, že sa budete venovať gynekológii a pôrodníctvu? Ovplyvnila vaše rozhodnutie nejako prax z krajín s najnižšími príjmami?

Absolvované rozvojové projekty určite ovplyvnili moje ďalšie životné voľby, či už sa to týkalo voľby špecializácie, teda gynekológie, alebo doplnenia si vzdelania v oblasti medzinárodného rozvoja a neskôr manažmentu zdravotníckych zariadení.

Ako gynekologička ste pôsobili v spomínanom Južnom Sudáne v období, keď sa tam opäť schyľovalo k občianskej vojne. Ako ste ten tlak psychicky zvládali?

Južný Sudán bol pre mňa v mnohom skúškou. Nie pre občiansku vojnu ako takú (priame boje a ozbrojené konflikty sme tam nezažívali), skôr pre jej následky v podobe nedostatku jedla. Potom sa k tomu pridali extrémne teplá a suchá, a s tým spojený nedostatok vody. To všetko sa automaticky podpíše na stave pacientov a v neposlednom rade aj na zdravotnom stave personálu a terénnych pracovníkov… Lebo povedzme si úprimne, že operovať na sále, keď je vonku 40 stupňov Celzia (v tieni!), nie je dlhodobo zvládnuteľné. Priame ohrozenie zo strany lokálnych ľudí som však osobne nikdy nepocítila.

Líšili sa výrazne vaše misie v Južnom Sudáne, v Keni či v Etiópii? Ak áno, v čom konkrétne?

Líšili sa veľmi, a to hlavne typom projektov. V Južnom Sudáne sme pracovali v nemocnici na služby – s operáciami, vizitami a všetkým, čo k tomu patrí. Záťaž bola teda väčšia. A keďže tam okrem mňa nikto s lekárskym vzdelaním nebol, musela som byť k dispozícii nonstop, cez deň aj v noci. To je pomerne vyčerpávajúce psychicky, ale aj fyzicky. Hlavne ak takto pracujete 4 až 5 mesiacov v jednom kole. Na takomto type projektu vyhorí človek rýchlo, preto je dôležité posielať tam ľudí, ktorí už majú skúsenosti. Naviac podmienky na projekte v Marialou boli naozaj „sparťanské“, to znamená napríklad jesť ryžu s fazuľou každý deň (občas kozie mäso).

A čo práca v Etiópii a v Keni? Šlo o podobne vyčerpávajúce misie?

V Etiópii boli podmienky lepšie. No tak, ako v Južnom Sudáne, sme bývali priamo v areále, kde bol projekt realizovaný, čo sťažuje možnosti psychohygieny. No v rámci Etiópskeho vidieka, v dedinke Kibre Mengist, sa dalo aspoň poprechádzať – voľne po dedine či cielene na trh. Na trhu sa dalo zároveň zadovážiť dostatok ovocia a zeleniny, čo je v Južnom Sudáne nepredstaviteľné. Kenský projekt bol realizovaný v hlavnom meste – šlo „iba“ o ambulantnú starostlivosť a terénni pracovníci bývali mimo areálu projektu. To znamená, že sme mali dostatok súkromia aj možnosť oddychu. V Nairobi sme chodili pravidelne plávať a aj keď bolo práce dosť, nedostavoval sa pocit vyhorenia.

pediatricke oddelenie (1)

Pediatrické oddelenie v nemocnici, v ktorej MUDr. Mamová pracovala.

Ako vyzeral taký deň (a noc) na sále? Koľko pôrodov a vyšetrení ste napríklad denne absolvovali v rámci juhosudánskej misie?

V daných podmienkach sa operujú len akútne veci a tie môžu nastať kedykoľvek, cez deň aj v noci. Čiže žiaden deň nebol rovnaký. Začínali sme ráno o ôsmej vizitou na oddelení, potom sme vyšetrili pacientky ambulantné (tých zvyklo byť cca 30, v horšie dni aj 40 až 50). To samo o sebe nebolo ešte tak náročné. No pomedzi to som robila ultrazvuky a drobné zákroky ako kyretáže, plus hocikedy prišiel aj pôrod, ktorý sa takisto nedá naplánovať. Na jednej strane toho bolo veľa, na druhej strane sa človek aspoň nenudil a dni ubehli rýchlejšie. Keď to takto spätne hodnotím, tak som tam odviedla kus práce.

Ešte sa vrátim k práci v Južnom Sudáne. Ako vyzerá pôrod na tamojšej klinike a v čom všetkom sa odlišuje od pôrodu v SR?

V podmienkach a vo vybavení je rozdiel jednoznačný. Plus tam sa v nemocnici narodí asi iba 10–20 % detí (v závislosti od dostupnosti služieb). To znamená, že väčšina žien rodí doma a k nám príde, až keď ide naozaj o veľký problém. Prípadne rodička príde už neskoro. Preto každý príjem (a teda problém) tam bol komplikovaný. Podmienky v lokálnej pôrodnici v Marialou boli katastrofálne, chýbalo tam aj základné pôrodnícke vybavenie, bol tam jeden nefunkčný vákuumextraktor atď.. Ale mala som zas k dispozícii napríklad ultrazvuk, čiže aspoň základná diagnostika, za ktorú som bola neraz vďačná. Inak priebeh pôrodu, ako taký, sa nelíši takmer v ničom od toho v SR.

Vyzerá to tam i dnes, teda po piatich rokoch stále rovnako?

Našťastie nie. Vďaka európskej podpore je v súčasnosti tamojšia nemocnica v rozsiahlej rekonštrukcii. Momentálne sú už v prevádzke nové operačné sály; vo výstavbe je aj nová pôrodnica.

S ktorým prípadom ste si nevedeli dať rady (pre nedostatočné vybavenie nemocnice či nedostatok personálu, liekov, logistické komplikácie atď.)?

Takých prípadov bolo pomerne veľa. Napríklad úrazy, vyžadujúce zásahy neurochirurga. Ich riešenie v daných podmienkach absolútne neprichádzalo do úvahy. Tiež operácie, ktoré by si vyžadovali otvoriť hrudník… Ochorenia, ktoré vyžadujú použitie špeciálnych prístrojov, napríklad umelej pľúcnej ventilácie, boli tiež vlastne nami neliečiteľné. Na liečbu niektorých ochorení sme nemali lieky, preto sme daných pacientov referovali do mestských nemocníc, no či tam šli, to už neviem…

Zasiahol vás niektorý z osudov matiek-pacientiek osobne? Ak áno, ako a prečo?

Mnohé osudy sa ma osobne veľmi dotkli. Najmä preto, že sa týkajú štartovacej línie, danej narodením, resp. rodiskom. Človek často nerozmýšľa nad tým, kde sa narodil a ako jeho narodenie predurčuje jeho osud. Medzi mojimi dcérami a deťmi v Južnom Sudáne napríklad nie je skoro žiadny rozdiel. Smejú sa rovnako, hrajú sa rovnako a v rámci svojho detstva sú šťastné. Avšak moje dievčatá sa narodili v krajine s dostupnou zdravotnou starostlivosťou, s dostatkom bezpečnej pitnej vody, potravy a podnetov pre správny vývin. Deti v Južnom Sudáne naopak začínajú svoje životy s hromadou nevýhod iba preto, že budú rásť v jednej z najviac problémových krajín Globálneho Juhu. A to nie je fér.

porodnica v Marialou zvnutra (1)

V pôvodnej pôrodnici v Marialou (Južný Sudán, rok 2013).

Nedávno ste dokončili svoje doktorandské štúdium. Čomu ste sa vo svojom výskume venovali?

Svoj doktorandský výskum som zamerala na sexuálne prenosné ochorenia u vnútorne vysídlených populácií (IDPs). Momentálne sa zaujímam o problematiku utečencov, migrantov, a o to, ako ich život ovplyvňujú infekčné ochorenia, ale tiež ako sa dá v daných podmienkach zlepšiť ich zdravie.

V rámci svojich vedecko-výskumných povinností absolvujete aj semináre a konferencie v zahraničí. Ktorá bola pre vás najviac podnetná a prečo?

Všetky sú podnetné, najmä keď na nich prednášajú kapacity vo svojich odboroch. To vám dá viac ako kniha. A na lekárskych konferenciách je takýchto kapacít veľa.

V ktorej krajine či regióne je pomoc vašich kolegov a kolegýň momentálne najviac potrebná? Kde by sa (keby sa našlo potrebné množstvo darcov a darkýň) mala založiť ďalšia terénna klinika a prečo?

Tých krajín je pomerne veľa, čo nám zasa ako ľuďom v rozvinutých krajinách pripomína, aký dlhý kus cesty ešte máme pred sebou ako civilizácia. Myslím však, že momentálne najviac pálčivou zónou je Sýria a Irak. Tam denne zomierajú stovky ľudí a ďalší nemajú prístup k zdravotnej starostlivosti. No treba povedať, že bezpečnostná situácia v krajine momentálne neumožňuje zakladať nové projekty… Ešte by som osobne zvažovala Líbyu, kde sú utečenci v katastrofálnych podmienkach zadržiavaní (pred vstupom do Európy), a ich prístup k zdravotnej starostlivosti je takisto otázny, resp. nedostatočný. V dodržiavaní ich ľudských práv a v zabezpečovaní bezpečia, najmä ak ide o zraniteľné skupiny (predovšetkým ženy s deťmi), máme veľa práce pred sebou.

Momentálne sa tropickej medicíne, gynekológii a rozvojovej problematike venujete spoza počítača na Slovensku. Vychovávate totiž svoje dvojročné dcéry. Ako vaše nazeranie na terénnu prácu v po-vojnových regiónoch a konfliktných zónach ovplyvnilo materstvo?

Materstvo spôsobilo prestávku vo výjazdoch do terénu. No je jedno, či ste na Slovensku, v Sýrii, alebo Sudáne; rozvojová pomoc, resp. spolupráca sa dá robiť odvšadiaľ. Pozície spoza počítača sú rovnako dôležité ako tie v teréne. Ja sama by som vtedy v teréne bez kancelárskeho „backup-u“ zo Slovenska bola stratená. Takže aj táto robota je potrebná. A mojou výhodou je, že poznám obe stránky – terénnu časť i tú „od stola“. Snažím sa ich skĺbiť dohromady a pritom sa vzdelávať.

Existujú dobrovoľnícke projekty, na ktoré môže vycestovať viacčlenná rodina spoločne. Išli by ste opäť ako lekárka do terénu aj s dcérami? Ak áno, kam a prečo?

Toto je otázka, nad ktorou som sa už zamýšľala. Ak by sa v dohľadnom čase naskytla takáto príležitosť, budem nad tým uvažovať. Mojou jedinou podmienkou je: bezpečnosť v krajine pobytu. Nemám žiadne preferované regióny, no tešila by som sa, keby moje dcéry mali možnosť spoznať iné kultúry, nové miesta a ľudí… Keby sa naučili sa, že svet je neuveriteľne rôznorodý, plný vnemov a farieb, a popri tom by sa naučili nejaký nový jazyk.

Slovaci a Slovenky veduci projekty v Juznom Sudane (1)

So Slovákmi a Slovenkami z iných rozvojových projektov počas stretnutia v Južnom Sudáne.

Spolupracovali ste na viacerých projektoch rozvojovej spolupráce. Ktorý projekt sa vám javil ako najviac kvalitne pripravený a implementovaný, a verejnosť by ho mala spoznať ako „success story“?

Medzi projekty, ktoré nesmierne obdivujem, patria projekty organizácie Dvojfarebný svet v Eldorete v Keni. Nie sú vôbec medicínske, skôr vzdelávacie, ale pekne prepájajú napĺňanie potreby vzdelania a zároveň udržateľnosti s monitoringom úspešnosti projektu. Napríklad lokálne ženy, ktoré vďaka tomuto typu projektu získali vzdelanie a zručnosť, začali podnikať. Postupne dostali aj väčšie štátne zákazky a dnes prosperujú. To je podľa mňa najkrajší, viditeľný i merateľný výsledok – dať niekomu možnosť zmeniť svoj osud. Lebo to potom zároveň motivuje aj prijímateľky rozvojovej pomoci/spolupráce pokračovať v napredovaní. Celkovo sa mi viac páčia projekty, ktoré sú preukázateľne udržateľné a vyžadujú participáciu miestneho obyvateľstva na ich chode (čo by malo byť podmienkou, no nie všade to tak aj funguje).

Zažili ste v teréne nejakú negatívnu skúsenosť, ktorá vám znepríjemnila pobyt a prácu?

Určite. Ale na každú zlú situáciu pripadlo aspoň sto pozitívnych, takže som ich z mysle vytesnila.

Počas práce v teréne ste sa snažili svoje zážitky zachytávať aj vo forme fotografií a blogov. Aké odozvy ste na ne dostávali?

Vždy rada písala a píšem vlastne dodnes – či už o skúsenostiach z rozvojových projektov alebo o materstve. Blog bol a je takým mojím internetovým denníkom, ktorý mi zároveň pripomína, čo zažívam a prečo robím veci tak, ako ich robím. Takže tá verejná spätná väzba potom pre mňa nie je až taká dôležitá, lebo si píšem výpovede najmä pre seba. To ale neznamená, že ma odozva nepoteší. Blogy z Kene a Južného Sudánu sú stále veľmi čítané a mám na ne veľa pozitívnych reakcií.

Čo by ste poradili rozvojovým dobrovoľníkom a dobrovoľníčkam, aby počas svojho pôsobenia v teréne rýchlo nevyhoreli?

Dbať na psychohygienu. Ísť si zabehať, pozrieť si dobrý film a stretávať sa s ľuďmi – nie iba s lokálnymi ľuďmi (beneficientami pomoci), ale tiež nie iba s kolegami z medzinárodnej komunity darcov (bubliny terénnych rozvojových pracovníkov).

Ako často sa stretávate s otázkami typu: „Prečo neriešite situáciu doma v SR, ale cestujete ‘pomáhať do Afriky’?”, a ako na ne reagujete?

Niet diskusie, v ktorej by táto otázka či skôr námietka nezaznela. V reakciách na blogy a na sociálnych sieťach je toho vždy dosť… Pomáhať doma je, samozrejme, rovnako dôležité ako vonku. Keď som na Slovensku, tiež sa snažím byť užitočná v komunite, v ktorej žijem – či už tým, že preložím pár slovíčok do angličtiny pre rómske deti, alebo inými vecami, ako zberom odpadkov počas prechádzky s deťmi. Ráta sa každá maličkosť. Tiež sa snažím robiť osvetu v oblastiach, ktorým sa venujem, učím na univerzite a svojou troškou tak prispievam k lepšiemu životu. Je úplne jedno, kde pomáhate, len treba začať, hlavne od seba.

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Archív Alexandry Mamovej

 

Advertisements
Posted in development cooperation, global problems, healthcare, human rights, media, migration, NGOs' work, voluntary service | Tagged , , , , , , , , , | Leave a comment

Medvedia služba rozvojovým projektom SR v Keni

V subjektívnej impresii starostu obce Spišský Hrhov pre týždenník Týždeň, ktorá je označená ako reportáž, sa objavujú azda všetky stereotypy, na aké si len človek spomenie, keď sa uvedú kľúčové slová: samaritánstvo vs dobrovoľníctvo; rozvojová pomoc vs spolupráca; Afrika vs Keňa; pornografia chudoby vs rozvojová žurnalistika atď.. Presne takto sa ale opisovať výsledky projektov rozvojovej spolupráce v jednej z programových krajín ODA (Official development assistance) SR nemajú. Presne takto sa dnes už nesmie písať o krajinách Globálneho Juhu (v minulosti označovaných za rozvojové krajiny) a o výsledkoch projektov rozvojovej spolupráce (v minulosti označovanej za rozvojovú pomoc).

videl som ako v Keni pomahaju

Sken obrazovky s otvoreným webom časopisu .týždeň. Autor pôvodnej foto: B. Németh

Vladimír Ledecký je človek, ktorý sa doma snaží ukázať, že Rómky a Rómovia sú pracovití, učenliví, slušní a snažiaci sa o sociálnu zmenu. No potom urobí presne to, čo by ho doma v SR nahnevalo – pri opise Keňaniek a Keňanov zovšeobecňuje, zavádza, použije naraz niekoľko mýtov a stereotypov o Afrike (napr. „AIDS vládne tomuto kútu sveta” atď.).

Neznalý kontextu a faktov o ekonomickej, politickej, sociálnej, etnickej, zdravotnej i zdravotníckej situácii v Keni si dovolí na základe pocitov z terénu a domnienok vytvárať závery, pričom v krajine, ktorá pozostáva zo 49 miliónov obyvateľov a zo 42 kmeňov, strávil 5 dní. Za ten čas však mohol získať odpovede na svoje otázky, aj vyvrátiť svoje domnienky, keby sa bol pýtal. Veď tam bol pravdepodobne na Slovenskom rozvojovom fóre s ľuďmi, ktorí kontext poznajú, a to nielen čo sa týka Kene, ale i princípov efektívnej rozvojovej spolupráce.

Vyzdvihovaný biely samaritán

V Keni (podľa zdrojov MZVaEZ SR) Slovensko realizuje 17 projektov rozvojovej spolupráce a autor článku si na opis (bezpochyby čtivý, emotívny, no szároveň kresľujúci, citovo vydierajúci) vyberie aktivitu, kde páter rozdáva kašu a búrske oriešky fetujúcim deťom z ulice a keď sa jedlo minie – dokúpi im ešte placky. Toto rozvojovou spoluprácou nemožno nazvať. Vlastne ani potravinovou pomocou nie. Takto sa to robilo a zobrazovalo v minulom storočí.

Celý text sa nesie v duchu: My vs Oni – my ako bieli samaritáni a novodobé matky Terezy zo SR ‘pomáhame‘ im, tým biednym lokálnym ľuďom (cit. „fetujúci chlapci, stratené existencie, živé trosky”). Pri opise dobrovolníčok vo všetkych 3 navštívených mestách to autor prízvukuje, v časti o pátrovi Ivanovi ani nehovoriac. Titulná fotografia dvorného fotografa Týždňa, Borisa Németha, to ešte podčiarkuje: rámcovanie kňaza do podoby Mesiáša, umiestneného do stredu (kríža) s otvoreným gestom rúk, rozdávajúcich jedlo tým, ktorí sú pod ním…

Prečo „pomáhame“ ľuďom v Afrike

Vladimír Ledecký sa do Kene vybral „hľadať odpoveď na otázku, prečo pomáhame ľuďom v Afrike a nezachraňujeme našich v segregovaných osadách”. Na otázku, ktorú si autor v perexe (Prečo tam pomáhať a nie tu?) i v závere textu (A čo my?) položí, si však vlastne neodpovie. Len sa doplní ďalšou otázkou. A odporučí čitateľom a čitateľkám, aby dobrovoľníkov v Afrike obdivovali. Porovnávať rómsku populáciu v osadách a kenské obyvateľstvo v slumoch ale nemožno. A preto ani (motivácie) terénnych pracovníkov a pracovníčky v daných prostrediach nie.

Uvedený článok možno využívať akurát tak v rámci MediaAboutDev tréningov, aby bolo budúcim dobrovoľníkom/čkam i novinárom/kam jasné – ako (a prečo) sa rozvojová žurnalistika takto nerobí. Autor to so svojou pseudo-reportážou ‘Videl som, ako naši v Keni pomáhajú’ pravdepodobne myslel dobre. Ale na to v médiu (naviac mienkotvornom) funguje pozícia editora, aby NEnovinára v písaní usmernil. Takto bez znalosti kontextu a problematiky, naviac s použitím praktík marketingu chudoby projektom VŠ zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety v Keni urobil autor medvediu službu. Potenciál témy a štedro ponúknutý priestor v rešpektovanom slovenskom týždenníku tak ostal nevyužitý a čitateľská (potenciálna darcovská) základňa sa tak opäť raz nedozvedela, ako sa teda tá rozvojová spolupráca má efektívne a udržateľne robiť.

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: sken obrazovky s otvoreným webom tyzden.sk s fotografiou B. Németha

 

Posted in development cooperation, development education, fundraising, human rights, media, NGOs' work | Tagged , , , , , , , , , , , , | Leave a comment

Čo (a prečo) čítať: aprílové lekcie rozvoja

Hneď na začiatku mesiaca apríl máme pre vás pripravené tri novinárske celky, ktoré sa snažia pokrývať globálne výzvy v krajinách Globálneho Juhu. Články sú pozitívnymi príkladmi toho, ako sa rozvojová žurnalistika má v praxi robiť. Jedna reportáž z Beninu, jeden rozhovor o situácii v Nigérii a jedna správa o situácii vo Vietname. Viac už v aprílových Lekciách rozvoja, pripravených tímom ‚Media about Development’.

Študentka Medzinárodných rozvojových štúdií na Univerzite Palackého v Olomouci, Tereza Suchánková, sa do Beninu dostala vďaka program vysielania dobrovoľníkov a dobrovoľníčok GLEN. V organizácii CREDI-ONG strávila 4 mesiace, plné dôležitých skúseností i podkladov pre jej diplomovú prácu. Tereza pripravila zo svojho pobytu kvalitnú reportáž, v ktorej opisuje, ako si jej hosťujúca organizácia uvedomila, že “je to právě chudoba, která z velké části stojí za neudržitelným nadvyužíváním přírodních zdrojů. Samotné zákazy nic nezmůžou: Člověk, který nemá dostatek prostředků, bude i přes zákaz kácet stromy na topivo či lovit antilopy k jídlu. Cílem organizace je tedy pomáhat lidem rozvíjet ekologicky šetrné aktivity, skrze které si budou schopní vydělat dostatek prostředků na důstojný život, a zároveň lidi vzdělávat ohledně důležitosti ochrany životního prostředí.” Viac v tejto reportáži pre portál ProHuman (v spolupráci s našou MediaAboutDevelopment platformou): “Do Beninu za projektem ochrany místní přírody”.

Svépomocná spořící skupina v Beninu

Sveojpomocná šporiaca skupina žien v Benine. Foto: T. Suchánková, KRES/GLEN

Pred niekoľkými dňami navštívila Česko druhá žena OSN, Amina J. Mohammed, ktorá vyrastala v oblasti, kde dnes operuje skupina Boko Haram. Počas svojej návštevy Prahy hovorila táto zástupkyňa generálneho tajomníka OSN s novinárskou i študentskou obcou. V rozhovore s Tomášom Lindnerom pre český týždenník Respekt rozprávala o svojom detstve na severu Nigérie, o príčinách tamojších problémov i možnostiach, ako sa stredné veľké európske krajiny (ako ČR) môžu zapojiť do riešenia výziev v oblasti Sahel (na území na juh od Sahary). Viac v článku: “Nikdo se nenarodí jako terorista z Boko Haram”.

O tejto téme (pripomenutia si 50. výročia masakru vo vietnamskej dedine My Lai) sa stále málo hovorí, preto je dôležité, že portál aktuality.sk o nej priniesol aspoň krátku správu. Masakru odhalil americký novinár Seymour Hersh a následne tak polarizoval verejnú mienku Američanov, ako aj inicioval protivojnové hnutie v USA. Komunistický Sever vtedy informoval o masakre omnoho skôr ako americké médiá. Viac sa dočítate v článku “Vietnam si pripomenul 50. výročie masakru v dedine My Lai”  tu.

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Tereza Suchánková

 

Posted in development cooperation, development education, global problems, human rights, Intl development studies, media, NGOs' work, voluntary service | Tagged , , , , , , , , , , | Leave a comment

Ochrana přírody v Beninu skrze odstraňování chudoby a rozvoj území

Do Beninu – státu, který se nachází vedle Nigérie v oblasti západní Afriky, jsem se dostala skrze program GLEN. V lednu 2017 jsem poslala přihlášku, následovalo výběrové řízení v Praze a kvalitní přípravné semináře se zahraničními kolegy ve Francii i Německu. V organizaci CREDI-ONG jsem pak strávila 4 měsíce, plné nezapomenutelných zážitků a důležitých zkušeností.

Organizace CREDI-ONG se nachází ve vesnici Zinvié v jižní části Beninu. Má zhruba 25 placených zaměstnanců a každý rok vítá stovky stážistů z beninských vysokých škol, kteří se zde přijíždějí přiučit dobré praktiky chovu ryb, pěstování plodin, chovu zvířat, ekoturismu či ochrany životního prostředí.

Organizace CREDI-ONG: Stavba interaktivní výstavy o Údolí Sitatunga.

Pomáhat lidem rozvíjet ekologicky šetrné aktivity

Ochrana životního prostředí je tady opravdu třeba. Původní krajina stromových velikánů a mokřadů přenechala místo plantážím banánovníků, ananasů a palmy raphia, z jejich oříšků se vyrábí červený olej. Důsledkem toho, a také důsledkem nadměrného lovu, z místní přírody téměř vymizely některé živočišné druhy, například vodní antilopa sitatunga nebo trpasličí krokodýl.

Proto CREDI-ONG iniciovala vznik Komunitního přírodního parku Údolí Sitatunga. Jednoduše řečeno, jedná se o projekt ochrany místní druhově bohaté přírody, a to skrze odstraňování chudoby a rozvoj území. Organizace si uvědomila, že je to právě chudoba, která z velké části stojí za neudržitelným nadvyužíváním přírodních zdrojů. Samotné zákazy nic nezmůžou: Člověk, který nemá dostatek prostředků, bude i přes zákaz kácet stromy na topivo či lovit antilopy k jídlu. Cílem organizace je tedy pomáhat lidem rozvíjet ekologicky šetrné aktivity, skrze které si budou schopní vydělat dostatek prostředků na důstojný život, a zároveň lidi vzdělávat ohledně důležitosti ochrany životního prostředí.

Opravdu to funguje? Řekla bych, že úspěchy se objevují pomalu, ale jistě. Díky vzdělávacím aktivitám a asistenci organizace odmítlo mnoho místních zemědělců využívat chemická hnojiva a teď pěstují bio. Jiní se rozhodli, že své pozemky zalesní. Oni tak budou mít příjem z prodeje dřeva a do vzrostlého lesa se vrátí původní fauna.

Cílem organizace je vzdělávat ohledně důležitosti ochrany životního prostředí.

Vytvořit interaktivní výstavu o Údolí Sitatunga

Na projekt přijíždíme společně s Idou, mou kolegyní z Německa. V organizaci spolupracujeme s místními stážisty. Neznáme místní kontext a bez nich bychom to nezvládali. Našim hlavním úkolem je vytvořit interaktivní výstavu o Údolí Sitatunga pro návštěvníky organizace. „Hlavně, aby to bylo atraktivní pro děti i dospělé“, dostáváme instrukce.

Krom toho se staráme o záchrannou stanici. Lidi zde nosí nalezená zraněná zvířata, která se po uzdravení vypouští zpátky do přírody. „Co je to v tom kbelíku?“, ptám se. „Čtyři malí krokodýli. Donesl je sem jeden pán, který je našel v kaluži – tam, jak se staví nová cesta,“ informuje mě stážista Rinos.

Čas od času probíhá pozorování v přírodě. Za rozbřesku vyrážíme do terénu vybaveni dalekohledy a poznámkovým blokem počítat stavy ptactva v Údolí. Výrazným druhem je například žlutý snovač, který si staví ve větvích visací kulatá hnízda. Inventarizace místní flóry a fauny ještě není dokončená. Často se najde nový druh, o kterém se nevědělo, že tady žije.

Úkolem GLEN dobrovolnic bylo vytvořit interaktivní výstavu o Údolí Sitatunga.

V přírodě zase vidět druhy, které předtím vymizely

Na terénní exkurzi vyrážíme taktéž k řece Sô. Našim úkolem je zaznamenat živočichy, kteří žijí pod její hladinou. Pár kilometrů od toku řeky řidič říká: „Dál už to nepůjde, vystupujeme.“ Sundáváme tedy boty a brodíme se tím, co ještě před pár týdny byla cesta. Abych to vysvětlila: planina kolem řeky Sô, tvořená hlavně mokřady a mnoha říčními rameny, podléhá periodickým záplavám, které jsou vázané na období dešťů na severu země. Od srpna voda stoupá, maxima dosáhne v říjnu, kdy je celá širá planina pod vodou. Záplavám je přizpůsobená i místní architektura – například domy se tu staví na kůlech.

Na návštěvě ve vesici Lokpo se účastníme meetingu organizace s místními obyvateli. Našim úkolem je promluvit si s lovci a získat od nich informace pro naši interaktivní výstavu. Z rozhovorů jsem příjemně překvapená. Nounaignon James vypráví, jak se lovci ve vesnici kolektivně rozhodli, že na pár let přestanou lovit. „Teď můžeme v přírodě zase vidět druhy, které tu předtím vymizely,“ říká, a zmiňuje antilopy, kočkodany, varany a řekomyši. Lov dnes podléhá přísnému plánování ze strany samotných lovců, to aby přírodní bohatství zůstalo zachované i pro budoucí generace. V podobném duchu mluví i Houssouacha Noël. Ten už se k lovu nikdy nevrátil, místo toho začal s pěstováním. Udržitelně a bio.

Lidi do CREDI-ONG nosí nalezená zraněná zvířata, která se po uzdravení vypouští zpátky do přírody.

Ženy ve vesnici Anagbo – více nezávislé a uznávané v rámci rodiny

Jiná terénní exkurze mě zavedla do vesnice Anagbo, kde jsem narazila na svépomocné skupiny. Jedná se o spořící kluby složené výhradně z žen. Ty po dobu jednoho roku spoří každý týden do kasy danou částku a ze vzniklého fondu si mohou v případě potřeby půjčit peníze. Iniciativa mě zaujala a chtěla jsem o ní zjistit více. Stejně tak CREDI-ONG potřebovala o skupinách zjistit určitá data a podpořila mě v mém nápadu provést výzkum. Vybavená dvěma překladateli jsem vyrazila do terénu navštívit osm svépomocných skupin. Já jsem si tak nasbírala data pro mou diplomovou práci a organizace získala o skupinách informace, které potřebovala.

Ženy ve vesnici Anagbo se živí především výrobou maniokové mouky gari a červeného oleje z palmy raphia. Spořící skupina jim poskytuje půjčky, které využívají k nákupu manioku, palmových oříšků a k zaplacení pracovní síly při výrobě. Dodatečný příjem z těchto aktivit používají hlavně na zaplacení školného pro děti, na zdravotní péči a na rozšíření svého byznysu. „Teď, jak je tu skupina, tak jsme více v klidu,“ svěřuje se mi jedna z žen. „Můžeme dělat naše aktivity a když někdo onemocní nebo potřebujeme zaplatit školné, tak najdeme peníze.“ V rozhovorech také mnoho žen zmiňuje, že se teď cítí více nezávislé a více uznávané v rámci rodiny.

Svépomocná spořící skupina žen.

Z Beninu jsem si přivezla nezapomenutelné zážitky, důležité zkušenosti i data pro diplomovou práci. Ráda bych tímto doporučila dobrovolnický program GLEN (určen mladým lidem do 30 let), který mě připravil před cestou samotnou a na závěrečném semináři v Maďarsku mi pomohl reflektovat to, co jsem prožila.

Text: studentka MRS na Katedře rozvojových a environmentálních studií PřF UP v Olomouci; Foto: Tereza Suchánková a CREDI-ONG (http://www.credi-ong.org)

(Článek byl ve spolupráci s portálem ‘Media about Development’ původně zpracován pro web ProHuman).

Posted in community development, development cooperation, development education, NGOs' work, voluntary service | Tagged , , , , , , , , , , | Leave a comment

Lejaky a záplavy v Keni zasiahli aj chod internátnej školy, ktorú podporujú ľudia zo SR

Po období povolebných nepokojov a politickej nespokojnosti Keňu zastihlo priskoré obdobie dažďov. S dažďami sa dostavili aj záplavy. Presne v polovici marca sa po niekoľkohodinovom lejaku vylialo pár riek zo svojich korýt a zaplavilo celé oblasti. Miesto nášho rozvojového projektu v Joske, kde prevádzkujeme internátnu školu pre 385 detí, neostalo výnimkou.

Už niekoľko dní Keňu sužujú záplavy, ktoré spôsobilo nárazové obdobie dažďov. Vyliata voda z riek zaplavila dňa 15. 03. mnoho oblastí, pričom so sebou strhla niekoľko mostov, desiatky aút, prístrešky, zvieratá, ale aj ľudí. Doteraz zahynulo okolo päťdesiat kenských obyvateľov. Najviac postihnuté boli oblasti okolo Nairobi, Machakos, Kitui, Nakuru, Narok a Taita Taveta. Náš projekt v Joske je postihnutý takisto.

marcove zaplavy na skolskom dvore v Joske

Marcové záplavy na školskom dvore ZŠ sv. Filipa Neriho v Joske.

Neprejazdné cesty po jednom silnom daždi

Problémy so záplavami sa vyskytujú v Keni takmer každý rok a pre negatívne dôsledky zmeny klímy sa budú objavovať ešte častejšie. Najmä v mestách sú záplavy pre nedostatočný, resp. takmer neexistujúci kanalizačný systém, ktorý by vodu z ciest odvádzal do kanálov, hotovou pohromou. Cesty sú počas dažďov nespevnené a väčšina z nich je neprejazdná. Po silných dažďoch bývajú zničené a treba ich vybudovať nanovo. Príbytky v niektorých (najmä slumových oblastiach) boli teraz v marci takisto zaplavené a rodiny prišli aj o to málo, čo mali – voda zničila nábytok aj elektroniku.

Mnoho škôl v slumoch postihli tiež spomínané záplavy a deti zostali bez vyučovania niekoľko dní. Lejaky a následné záplavy dokážu výrazne zbrzdiť, resp. úplne zastaviť školskú dochádzku. Aj u nás v Joske, kde prevádzkujeme od roku 2013 (v spolupráci s VŠ zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety a vďaka podpore SlovakAid) dennú a internátnu školu Sv. Filipa Neriho, voda spôsobila obrovské škody. Vzala nám všetkých 16 kôz, ktoré sme tam chovali, a to zďaleka nie je všetko.

Straty na životoch nepostihli iba zvieratá, ale aj ľudí. V Joske voda zahubila štyroch ľudí – otcov a matky, ktorí sa snažili zachrániť pred uhynutím svoj dobytok ako jediný zdroj obživy. Niektorí ľudia sa zachránili iba tým, že vyliezli aj s deťmi vysoko do korún stromov, a tak predišli utopeniu. Zo stromov so žiaľom sledovali, ako im voda odniesla domy aj dobytok.

marcove zaplavy a sposobene skody v Joske

Negatívne dôsledky zmeny klímy spôsobili škody nielen v Joske.

Takmer štyri stovky detí ostanú potme

Silné dažde možno v našej škole brať vždy aj ako veľkú výzvu. Keďže dedina nemá vybudovanú asfaltovú cestu (všade vedú len poľné cesty), po dvoch-troch dňoch intenzívnych dažďov sa stanú cesty neprejazdné. Denní školáci, odkázaní na transport školským autobusom, nemôžu teraz chodiť do školy. Niektorí starší študenti sa pokúšajú brodiť blatom v gumákoch. Keďže sa učia radi, snažia sa veľa z vyučovania nevymeškať a nejak sa do školy dostaviť.

Počas obdobia dažďov sa už stalo akoby pravidlom, že vypadáva v budovách elektrina. Pre náš projekt to doteraz problém nebol, ale v decembri 2017 nám vybuchol generátor. To momentálne znamená, že sú deti od 19:00 väčšinou potme. Je to dosť vážna situácia, keďže v rámci rozvojového projektu máme na internáte umiestnených 385 detí vo veku 6 až 15 rokov, a tie si zvyčajne večer robia domáce úlohy. Od mája do tried v tejto základnej škole (jedinej v Afrike, spravovanej Slovákmi) pribudnú ďalšie deti – s telesným postihnutím a s albinizmom. Generátor je pre školu nevyhnutný, no momentálne finančne nedostupný.

Daria Kimuli s darcami

Manažérka projektu z OZ Jua spolu s darcami pred kenskou školou Sv. Filipa Neriho.

Podporiť školu, odrezanú pre záplavy od sveta

Keď vonku začne pršať, všetko sa spomalí a niektoré aktivity sa musia vyslovene pozastaviť. Rozostavané stavby sa nehýbu, pretože potrebný materiál nemožno po rozbahnených cestách doviezť na stavbu (a často ani robotníkov). Rodičia nie sú schopní svoje deti riadne navštíviť na internáte, pretože ani motorkou (jediným dopravným prostriedkom v dedine) sa k nám nedostanú. Sme v období dažďov skrátka odrezaní od sveta – nachádzame sa vo vzdialenosti cca 2 km od poslednej lepšej spevnenej poľnej cesty.

Deti sa snažia vyrovnať so vzniknutou situáciou disciplínovane, modlitbami a zvládnutím časti úloh ešte pred zotmením. Lepšie zatiaľ zabojovať so vzniknutou situáciou nevedia. Potenciálni darcovia a darkyne zo Slovenska by mohli situáciu pomôcť vyriešiť napríklad individuálnym finančným príspevkom. Veľmi účinná je forma Adopcie na diaľku, kde adoptívni rodičia sponzorujú štúdium vybraných detí. Alebo (keďže sa nachádzame v období podávania daňových priznaní) môžu ľudia venovať 2 % z dane práve nášmu občianskemu združeniu JUA, ktoré momentálne internátnu školu (v spolupráci s VŠ sv. Alžbety) v Joske plne prevádzkuje.

Vyzbierané prostriedky použijeme v plnej výške pre naše školopovinné kenské deti, ktoré sa potýkajú s problémami, aké si ľudia v SR nevedia celkom dobre predstaviť. Vysporiadavanie sa s následkami lejaku a záplav je len časť problem… Všetky potrebné informácie o možnosti poskytnutia príspevku OZ Jua, nájdete na tejto stránke.

vytuzeny skolsky autobus na prevoz deti - v obdobi sucha

Autobus na prevoz detí (najmä v obdobi sucha), ktorý škola vďaka darcom zo SR dostala.

Text: Dária Kimuli, OZ Jua (https://www.juapredeti.com), Foto: OZ Jua

(Článok bol v spolupráci s portálom ‘Media about Development’ pôvodne spracovaný pre web ProHuman).

Posted in climate change, development cooperation, global problems, NGOs' work | Tagged , , , , , , , , , | Leave a comment

Ešte viac rozdelená Keňa po prezidentských voľbách

Začiatkom augusta 2017 si Keňania vyberali okrem prezidenta aj nových členov parlamentu, guvernérov a ďalších zástupcov ľudu. Najväčšiu pozornosť však na seba (tak ako v roku 2013) strhávala voľba prezidenta. Nezaobišla sa bez konfliktov medzi obyvateľmi, resp. medzi príslušníkmi konkrétnych kmeňov. Koordinátori projektov rozvojovej spolupráce SR v Keni situáciu pozorne sledovali.

Úradujúca hlava štátu, Uhuru Kenyatta, sa 8. augusta 2017 opäť uchádzala o nové funkčné obdobie. Tento 55-ročný syn niekdajšieho prezidenta Kene (prvého po vyhlásení nezávislosti od britskej koloniálnej vlády) toho obyvateľom v kampani nasľuboval vela. Napríklad veľké projekty v oblasti infraštruktúry, ktoré by mala podporiť Čína.

Nielen obyčajní lokálni ľudia či diplomati v Keni, ale aj my – humanitárni a rozvojoví pracovníci zo SR, sme očakávali opakované víťazstvo Kenyattu. Ako dvojo predošlých volieb, ani teraz sa zároveň neočakávalo, že prebehnú úplne demokraticky a pokojne, a že zvíťazí naozaj kandidát ľudu.

Povolebné násilnosti v slumoch a na vidieku

Počas augustového volebného dňa prebehli opätovne drobné machinácie s hlasmi, spadol systém a niektoré sčítania hlasov vyhodnocovali ľudia, nie stroje. Vyhral Uhuru Kenyatta a jeho dlhoročný pritikandidát Raila Odinga sa odvolal. Keďže nezávislý súd v Keni funguje naozaj nezávislo, tak na prekvapenie celej domácej i zahraničnej verejnosti (a určite aj na prekvapenie prezidenta Kenyattu), súd voľby začiatkom septembra 2017 anuloval a stanovil dátum nových volieb na október 2017.

Ľudia na výsledky zareagovali oslavami, ale aj násilnými protestmi. Tie si podľa opozície vyžiadali až sto mŕtvych, hoci kenská polícia hovorí len o desiatich obetiach na životoch. Pre Railu Odingu bol toto už štvrtý pokus o prezidentské kreslo, pričom jeho otec Jaramogi Oginga Odinga sa neúspešne pokúšal o to isté v roku 1992 a bol tvárou kenskej opozície takmer 40 rokov.

Po celej Keni narastalo dusno medzi ľuďmi. Nenápadné opatrenia v oblasti súdnictva, s ktorými prišiel pán úradujúci prezident, nemali nič spoločné s demokratickým vedením krajiny. Vykazovali prvky diktatúry, ktoré nakoniec vyústili do bodu, keď opozičný kandidát Raila Odinga svoju kandidatúru stiahol a vyzval voličov na bojkot. A tak prezident Kenyatta kandidoval vlastne akoby sám a voľby nakoniec aj vyhral. A to aj napriek tomu, že niektoré kraje mali nulovú volebnú účasť.

V slumoch hlavného mesta Nairobi (kde sa realizujú aj naše rozvojové projekty) a v niektorých vidieckých oblastiach dochádzalo k neprimeraným násilným stretnutiam medzi dvoma hlavnými kmeňmi – Kenyattovým kmeňom Kikuyu vs Odingovým kmeňom Luo. Polícia často používala na upokojenie situácie slzný plyn a vodné delá. V uliciach horeli pneumatiky a vládol strach.

predvolebne plagaty v Keni v roku 2013

Nerozhoduje národ, ale kmene

Ľudia si pripomenuli atmosféru z povolebných nepokojov z rokov 2007-2008 a báli sa. Vtedy Raila Odinga takmer vyhral prezidentské voľby. Jeho vstúpenci (väčšinou z komunít Luo) sú dodnes presvedčení, že Odinga bol v súboji úspešnejší ako jeho súper z Kikuyu komunity. Práve preto sa aj po vyhlásení výsledkov viedli niekoľkotýždňové nepokoje v krajine, ktoré viedli k tisícke úmrtí a stovkám tisícok útekov, ako aj k masívnemu vnútornému presídľovaniu ľudí (IDP).

Teraz boli obchody v niektorých oblastiach otvorené iba na dve hodiny, nakoľko sa predajcovia báli rabovania a útokov. Ľudia boli pozamykaní doma. Po tom, ako sa situácia upokojila, však ostalo obyvateľstvo stále nahnevané a nespokojné. No výsledok októbrových volieb sa nezmenil, a tak bol koncom novembra 2017 Kenyatta opätovne inaugurovaný.

Medzitým Raila Odinga vyhlásil sám seba za „prezidenta ľudu”. V deň „inaugurácie” úradujúci prezident vypol všetky televízne stanice okrem jednej štátnej televízie, ktorá inauguráciu „prezidenta ľudu” nevysielala. Sloboda slova, sloboda prejavu a právo na informácie bolo (v 21. storočí) v demokratickej Keni týmto úplne potlačené.

Smutným trendom ostáva, že aj napriek tomu, že ľudia si uvedomujú, aké obrovské slabiny Kenyatta má a ako veľmi stúpla korupcia aj kriminaita v krajine od jeho nástupu do úradu, stále nie sú schopnú voliť celonárodného kenského prezidenta, ale iba svojho kmeňového prezidenta. Napriek tomu, že sa s domácimi o tomto trende, resp. probléme zhovárame, situácia ostáva nemenná. Krajina je čoraz viac rozdelená, čo by mohlo ovplyvniť aj chod našich rozvojových projektov. Bolo by tragické, keby na konflikty medzi dospelými z daných kmeňov doplatili nevinné deti, ktoré sú primárnymi prijímateľmi našej pomoci a podpory.

Čoraz viac rozdelená krajina

Pred niekoľkými týždňami som z Nairobi cestovala aj s kolegyňou na kontrolu nášho rozvojového projektu do Muhoroni, čo je vidiecka oblasť cca 60 km od mesta Kisumu. Práve pri prechode miestami v okolí Kisumu sme natrafili na demonštráciu proti deportácii opozičného zástupcu Migunu do Kanady. To, čo sme z auta videli, bola Keňa, ktorú som za sedem rokov (čo tu žijem a pracujem) nevidela. Bola to krvavá krajina, kde sa mladí ľudia oháňali palicami a mačetami.

Nahnevaná mládež hádzala kamene do okolidúcich aút, zastavovala ich a vodičov sa pýtala, či sú z kmeňa Kikuyu alebo Luo. Naše auto muselo mať na spätných zrkadlách uviazanú červenú stuhu na znamenie podpory Raila Odingu, inak by sme sa nevyhli konfliktom. Všetky autá ostali zablokované na moste pre nahádzané kamene, ktoré mali zablokovať premávku. Po príchode policajtov sa situácia zmenila na nekontrovateľný chaos. Okrem slzného plynu strieľali aj na výstrahu do vzduchu, stav sa im vymykal z rúk. My samy sme ledva z tejto situácie vyviazli – bez ujmy na zdraví či vážneho poškodenia auta, ktoré potrebujeme na logistiku projektu…

Toto bol presne ten moment, keď som si uvedomila, že môj nový domov – Keňa – balancuje na veľmi tenkom ľade. Ľuďom teraz stačí málo a násilie sa môže kedykoľvek zopakovať. Obyvatelia sa už teraz boja volieb v roku 2022 a otvorene hovoria o násilí. Rozdelenosť na základe kmeňovej príslušnosti sa čoraz viac prehlbuje. Domáci nebojujú spoločne za jednu jednotnú lepšiu Keňu, ale naopak…

Text: Dária Kimuli, OZ Jua (https://www.juapredeti.com), Foto: MediaAboutDev

(Článok bol v spolupráci s portálom ‘Media about Development’ pôvodne spracovaný pre web ProHuman).

 

Posted in global problems, human rights, leadership, minority issues | Tagged , , , , , , , , , , | Leave a comment

Čo (a prečo) čítať: marcové lekcie rozvoja

Stĺpček v podobe komentára na tému sexuálneho škandálu, ktorý momentálne otriasa svetom humanitárnych a rozvojových mimovládok; fotogenická reportáž zo Senegalu s hromadou faktov aj pikošiek; a k tomu do tretice blog mladej lekárky zo svojich misií v afrických nemocniciach – to je marcový výber platformy Media about Development pod hlavičkou: Lekcie rozvoja.

Sexuálny škandál jednej z najväčších charitatívnych organizácií Oxfam sa prevalil, žiaľ, až sedem rokov po tom, čo sa na Haiti udial.  Po zemetrasení v roku 2010 sa spolu so začiatkami odovzdávania humanitárnej pomoci a obnovy tejto rozvojovej krajiny odohralo aj čosi iné. Sexuálne zneužívanie a využívanie obetí tejto ničivej prírodnej katastrofy priamo šéfom misie Oxfamu, Belgičanom Van Hauwermeirenom a jeho kolegami, ktorí dodnes kdesi v teréne “pre inú neziskovku ďalej šíria dobro”. Viac o tomto škandále sa dočítate v stĺpčeku editorky portálu Ženy v meste, Miriam Zsilleovej, pod názvom: Sexuálny škandál Oxfamu alebo MeToo neziskoviek.

Redaktor českého týždenníka Respekt sa vydal na reportážnu cestu do Senegalu, odkiaľ potom publikoval niekoľko kvalitných článkov, plných overených zdrojov, štatistík, citácií priamo od expertov či lokálnych ľudí. Nie je to však odborný výklad, napriek tomu, že sa to faktami o africkej krajine, ktorú málokto z nás navštívil, hemží. Texty sú obohatené o bezprostredné zážitky zo senegalskej cesty aj o zaujímavosti typu “příbuzenství vtipu” ako ochrany pre náboženskými konfliktami v regióne, či nosenia českých čiapok – zmijoviek, alebo ukážok lokálneho hip-hopu. Zároveň však medzi riadkami cítite, čo núti (nielen mladých) ľudí k odchodu z krajiny. Viac v reportáži Tomáša Lindnera: Zmijovka, hip hop a příbuzenství vtipu.

Bývalá rozvojová terénna pracovníčka a pôrodníčka, moja kamarátka a mama dvoch dcér, Alexandra Mamová, precestovala už počas svojich štúdií niekoľko afrických krajín. Až po niekoľkých rokoch však niektoré zážitky z dlhých nocí na sále jednoduchých lokálnych nemocníc pretavila do blogov, písaných ľudskou rečou. Ako asi vyzerá práca lekárky na misii Univerzity sv. Alžbety v krajine s najnižšími príjmami, sa dočítate napríklad v jednom z jej blogov pod názvom: Medicína katastrof.

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Alexandra Mamová

Posted in charity, development cooperation, media, NGOs' work | Tagged , , , , , , , | Leave a comment