Volunteering in Covid-19 era? Listen to the stories of EU Aid volunteers from the field

Have you been wondering how the global pandemic affected the missions of international volunteers in the field? Whether they were evacuated from their host country due to the Covid-19 or they stayed there? Join us on the 15th of December for 90 minutes Online round-table and listen to 5 EU Aid volunteers deployed in Turkey, Kenya, Morocco, Albania and Georgia.

The event ‘Volunteering in Covid-19 era: The power of stories from the field’ is organized by three humanitarian and development organisations: ADRA Slovakia, ADICE – Association pour le Développement des Initiatives Citoyennes et Européennes and MTÜ Mondo.

Organizers invited 5 inspiring young speakers to this Online round-table. You will hear the story of Laura Naw (EUAV in ADRA Albania); Martin Pavelka (EUAV in Small Projects Istanbul); Ronan Lucas (EUAV in Association Issaaf Jerada – Solidarité Et Développement in Morocco); Andreia Silva (EUAV in Western Focus Community Organization in Kenya) and Karolina Buszko (EUAV in Association Merkuri in Georgia).

EU Aid volunteer in Albania: Laura Naw

Laura Naw spent more than a year in Albania and supported ADRA team with project management. She experienced unique deployment – marked by the earthquake, as well as current pandemic. Currently she’s freshly returned from her deployment back to Italy.

EU Aid volunteer in Turkey: Martin Pavelka

This is already Martin Pavelka’s second year as Senior EU Aid Volunteer. He stayed in Turkey during the pandemic. Martin leads a team of 30 local volunteers who participate in implementation of education activities for Syrian refugees. During the event he will share how the new pandemic circumstances have been shaping their work dynamics.

EU Aid volunteer in Morocco: Ronan Lucas

Ronan Lucas faced the long lasting 1st wave of pandemic in Morocco during his deployment. His mission is to support his hosting organisation with identifying new project opportunities with the emphasis on strong social impact of their activities. At the same time, Ronan studies the social and solidarity economy and conducts the research on the Moroccan civil society.

EU Aid volunteer in Kenya: Andreia Silva

Andreia Silva is a Senior EUAV volunteer in Shianda, Western Kenya, who focuses on capacity building and raising awareness in the community on the rights of children with disabilities. You hardly would find a volunteer who experienced the impact of Covid-19 as strongly as her.

EU Aid volunteer in Georgia: Karolina Buszko

Karolina Buszko as Mental Health and Psycho-social Support Expert has developed and implemented the programs for psycho social support, monitoring and evaluation tools for the shelter for victims of domestic violence and the family centre, both running by her hosting organisation. Outbreaking of Covid-19 increased the demand on Karolina’s expertise. Unfortunately, Karolina was evacuated back to Poland. Fortunately, she found the way how to continue.

The Moderator of the roundtable: Boba Markovic Baluchova

Dr Boba Markovič Baluchová will be the moderator of this online roundtable. Boba M. Baluchova works as a communication manager for Slovak Platform for development organizations – Ambrela. In past she worked for UNDP for Europe and CIS, Caritas Slovakia, ADRA Slovakia and several European universities. Boba also conducts trainings for international volunteers on community development, global journalism, as well as media and information literacy (as a part of Media about Development project).

Some of the partners from the HVA project

If you have any questions regarding the registration or the event itself, please contact Anna Hruboňová from ADRA Slovakia via volunteering@adra.sk. The link to the Zoom event will be provided after this registration. Registration is limited and opened by the 13th of December, 2020. Read more info about the event here. The event is a part of the projects HVA – Humanitarian Volunteers in Action and SUDHAV 3 – Sustainable Development through Humanitarian Aid Volunteers 3.

The project is funded by European Commission under EU Aid Volunteer Programme, managed by The Education, Audiovisual and Culture Executive Agency (EACEA) in cooperation with The European Commission’s Directorate-General Humanitarian Aid and Civil Protection (DG ECHO).

Written by: ADRA Slovakia’s team, Photos: HVA project’s archive

Posted in global problems, healthcare, intercultural dialogue, migration, NGOs' work, voluntary service | Tagged , , , , , , , , , , , , , , | Leave a comment

Stále aktuálny rozhlasový fíčer o Novembri 1989

Pred štrnástimi rokmi šéf-editorka portálu Media about Development – Boba M. Baluchová – vtedy ešte ako študentka žurnalistiky na Katedra žurnalistiky FiF UK v Bratislave vytvorila pre Slovenský rozhlas – Rádio Slovensko rozhlasový fíčer o Nežnej / Zamatovej revolúcii. Dodnes je stále platný, aktuálny… Ak vás zaujíma, aké povedomie o udalostiach z Novembra 1989 majú mladí ľudia v SR, započúvajte sa do tejto nahrávky.

Posted in leadership, media, NGOs' work, resilience | Tagged , , , , , , , | Leave a comment

O potrebe mediálnej a informačnej gramotnosti v čase pandémie (a infodémie)

V období prebiehajúcej pandémie koronavírusu zaplavuje mediálny priestor aj súvisiaca ‘infodémia’. O tom, ako prebytočným a zavádzajúcim informáciám okolo ochorenia Covid-19 čeliť, a ako rozoznať pravdu od klamlivej fikcie, sa dozviete z rozhovoru s Dr. Bobou Markovič Baluchovou, ktorá pracuje ako komunikačná manažérka v Ambrele, združujúcej 27 rozvojových, humanitárnych a vzdelávacích organizácií na Slovensku.

Prečo v súčasnosti bojujeme popri pandémii koronavírusu aj s tzv. infodémiou, a ako môže Mediálna a informačná gramotnosť túto situáciu riešiť?

Infodémia spočíva v prebytočnom množstve informácií a najmä dezinformácií o ochorení Covid-19, ktoré sa na nás valia z každej strany. Práve úmyselné nepravdy o popieraní prítomnosti vírusu a rôzne fiktívne príbehy o čipovaní namiesto testovania obyvateľstva môžu výrazne formovať zmýšľanie a konanie ľudí v týchto dňoch. Ak sme mediálne a informačne gramotní a kriticky premýšľame o obsahoch, ktoré počujeme v rádiu, vidíme v televízii, čítame v novinách, ale tiež dostávame v reťazových emailoch či sledujeme na sociálnych sieťach, tak sa tak ľahko nedáme nachytať manipulátormi z konšpiračných stránok a falošných profilov.

Sú na tom podobne všetky vekové kategórie a generácie? Predsa len starší ľudia majú občas problém držať krok s novými technológiami a naučiť sa pracovať s dotykovým telefónom či tabletom…

Naši rodičia a starí rodičia sú na tom horšie – majú tendenciu veriť tomu, čo sa k nim dostane vytlačené na papieri – lebo veď noviny majú byť objektívne, predsa by o tak vážnej téme neklamali. Ak sú naviac na dôchodku a teraz počas korona-opatrení trávia väčšinu času doma osamote izolovaní medzi štyrmi stenami bytu, musí to byť pre nich veľmi náročné – vedieť sa zorientovať vo všetkom tom obsahu a nepodľahnúť panike, strachu a negatívnym myšlienkam. Mediálna a informačná gramotnosť nám pomáha budovať našu odolnosť voči dezinformáciám, poplašným správam, falošným obsahom a propagande.

Ponúkli ste takýto kurz Mediálnej a informačnej gramotnosti aj svojim najbližším doma v rodine? Komu sa najviac hodil?

Moja svokra bude mať teraz 79 rokov a narábať vie s mobilom aj tabletom, ale absolvovali sme s ňou veľa sedení, aby sme jej vysvetlili nielen spôsob ovládania, ale aj výhody elektronickej komunikácie na diaľku, a tiež možné nástrahy v podobe internetových podvodníkov, ktorí vám chcú ukradnúť identitu a vybrakovať bankový účet, alebo tzv. trollov, ktorí chcú podnecovať nenávisť na internete aj šíriť konšpirácie. Presne o tomto je tá Informačná a mediálna gramotnosť.

Vieme sa teda takejto Informačnej a mediálnej gramotnosti priamo niekde priučiť? Ako možno získať cvik v tom, aby sme vedeli rozlišovať fakty od dezinformácií?

Organizácia Spojených národov pre vzdelanie, vedu a kultúru UNESCO si všetky tieto aktuálne hrozby a výzvy uvedomuje a preto každoročne na jeseň organizuje pre verejnosť  ‘Svetový týždeň mediálnej a informačnej gramotnosti’. Nedávno, koncom októbra realizovala množstvo podujatí na tému inovatívnych aj tradičných foriem šírenia informácií. Stačí sa prelúskať webstránkou UNESCO. Európska komisia takisto zaviedla a testuje účinnosť Kódexu postupov proti šíreniu deyinformácií. No a naša Ambrela spolu so svojimi členskými organizáciami tiež realizovala niekoľko podujatí a tréningov v oblasti Informačnej a mediálnej gramotnosti. Ja sama som na podnet ADRA Slovensko viedlarozsiahlu prednášku spolu s praktickým workshopom pre európske organizácie, ktoré sa pripravujú na prijímanie budúcich dobrovoľníkov a dobrovoľníčiek v rámci iniciatívy EU Aid Volunteers. Snažila som sa im ukázať – Ako eticky informovať o pobytoch medzinárodných dobrovoľníkov v nízko-príjmových krajinách, a Ako zodpovedne informovať o rozvojových témach v médiách.

Dá sa za nejaké dve-tri hodiny tréningu získať dobrý základ pre tvorbu článkov z dobrovoľníckych misií v rozvojových krajinách? Nemá z toho potom mladý človek v hlave zmätok?

Samozrejme sa to nedá porovnávať s niekoľko-ročným štúdiom žurnalistiky, kde sa napríklad novinárskym žánrom venujete nejaké dva-tri semestre. No už za dve hodiny kvalitného mediálneho tréningu dokážu účastníci a účastníčky spoznať základy tvorby mediálnych obsahov, vidieť konkrétne ukážky manipulatívnych techník pri tvorení titulkov, sprievodných fotografií a samotných článkov. Vysvetlím im aj fenomény tzv. marketingu chudoby, komplexu bieleho spasiteľa či voluntourismu, a prízvukujem dodržiavanie pravidiel etického kódexu pri tvorbe výstupov z dobrovoľníckych pobytov v nízkopríjmových krajinách. Mediálna a informačná gramotnosť aj kritické myslenie napomáhajú v rozlišovaní toho, čo je objektívne a eticky podané, a čo naopak už narúša dôstojnosť zobrazovaných zraniteľných ľudí z lokálnych komunít kdesi v Ugande či Etiópii, ktorým sa má v teréne rozvojovými projektmi pomáhať.

Ako sa k téme verejnej informovanosti o rozvoji, fungovania médií aj spomínanej mediálnej a informačnej gramotnosti stavajú ďalší členovia vašej Ambrely?

Informačná a mediálna gramotnosť – spolu s globálnym vzdelávaním k občianstvu – môže pomôcť v napredovaní napĺňania Globálnych cieľov tým, že vyzbrojí občanov a občianky vedomosťami, zručnosťami, hodnotami a postupmi, vďaka čomu sa zapoja do chodu spoločnosti ako kriticky mysliaci ľudia. Berieme v Ambrele túto oblasť preto veľmi vážne. Pri vzdelávaní iných či otestovaní samých seba môžete využiť pomôcku, ktorú pripravil náš člen CEEV Živica a Komenského inštitút. Je to výborný online kvíz na rozpoznávanie pravdy od fikcie. Vzdelávacie podujatie na tému bezpečnosti na internete a prevencie pred kyber-útokmi realizuje aj ďalší člen Ambrely – PDCS. eRko sa zasa venuje bezpečnému stretávaniu sa detí a mládeže v online svete, Slovenská katolícka charita približuje verejnosti etické zobrazovanie témy migrácie a integrácie. Sekretariát Ambrely pravidelne prináša príbehy Tvárí migrácie.

Ak nemáme dostatok času na absolvovanie tréningov či online kurzov, existuje aj iná forma osvety a podnetov k tejto téme? Napríklad filmy z kampaní a festivalov?

V najbližších dňoch si môžete z pohodlia svojich domovov pozrieť dokumentárne filmy v rámci festivalu Jeden svet z dielne organizácie Človek v ohrození, kde sa výrazná časť sprievodných diskusií po projekciách týka práve fungovania médií a našej (ne)odolnosti voči mýtom, dezinformáciám a propagande. Ako tip dávam do pozornosti napríklad diskusiu s názvom Prestaňte nás nakrúcať’, ktorá bude o potrebe a forme pomoci bohatého Globálneho Severu komunitám z krajín Globálneho Juhu. Čiže je toho dosť v ponuke, už si len nájsť čas na pozeranie, premýšľanie a samovzdelávanie.

Pre redakciu SRo – Rádio Regina v rámci RTVS spracoval redaktor: Štefan Chrappa a odpovede v rozhovore poskytla: Boba Markovič Baluchová, komunikačná manažérka Ambrely – Platformy rozvojových organizácií a zakladateľka Media about Development; Rozhovor si v audio podobe možno vypočuť tu. Foto: archív UNESCO

Posted in global problems, healthcare, media, NGOs' work, resilience | Tagged , , , , , , , , | Leave a comment

V čom spočíva úspech Nového Zélandu v boji s pandémiou Covid-19

Aotearoa (po maorijsky: Nový Zéland) sa aj vďaka svojej relatívnej izolácii dokázala začiatkom roka predbežne pripraviť na príchod koronavírusu. Ako jedna z mála krajín sa pokúsila o zamedzenie jeho šíreniu v komunitách – formou tvrdého ‘lockdownu’ od konca marca až do polky mája. Čo sa nakoniec aj podarilo na celých sto dní, až do nedávneho znovuobjavenia v najväčšom meste Auckland – v polovici augusta, čo viedlo k sprísneným opatreniam na Severnom i Južnom ostrove Nového Zélandu, a k opätovnému ‘lockdownu’ v spomínanej metropole až do konca septembra. Uzavretiami hraníc (prísna kontrola letísk a prístavov) a obmedzením pohybu osôb sa predišlo mnohým úmrtiam na ochorenie Covid-19. Dohromady boli od marca do októbra v krajine zistené ani nie dve tisícky prípadov. Takmer polovica z dvadsať päť stratených životov sa viazala na jeden klaster zariadenia pre seniorov (Rosewood Rest Home).

Prístup Nového Zélandu k pandémii je medzinárodne oceňovaný za rýchle a účinné opatrenia proti šíreniu vírusu, otestovaná bola pätina obyvateľstva, pričom výrazne zastúpené a spolupracujúce boli maorijské a pacifické komunity. Veľký podiel na doterajšom úspechu boja s koronou má transparentná a citlivá komunikácia premiérky Jacindy Ardern. Tá vsadila dôveru do svojho päťmiliónového tímu, pozostávajúceho z obyvateľstva ostrovnej krajiny. Narozdiel od populistických politikov dávala pravidelne priestor názorom odborníkov a odborníčok, a nesnažila sa zľahčovať hrozbu nákazy, ani hľadať za každú cenu vinníkov. Miesto toho nastavila ako hlavné strategickú priority: život a zdravie. Vďaka nasledujúcej širokej podpore (približne 90 % obyvateľstva) a troche šťastia, sa to po prvom ‚lockdowne’ podarilo. Odstrašujúce prípady z Európy denne pripomínajú, aké dôležité je udržať disciplínu.

Každému je už zrejmé, že návrat k predchádzajúcemu stavu spred roka nebude možný. Napríklad turistický priemysel, ale aj vzdelávanie, sa spoliehali na veľké množstvo cudzincov a cudziniek, ktorým od marca nie je umožnený vstup do krajiny. Výnimkou boli iba občania a občianky Nového Zélandu a ľudia s udeleným trvalým pobytom, ktorí museli po prílete najprv stráviť dva týždne v povinnej manažovanej izolácii. Zaniklo veľké množstvo malých rodinných podnikov, hlavne reštaurácií, a tradične plné hostely nemajú trištvrte roka koho ubytovávať. Veľké festivaly a koncerty nik neorganizuje, čím je ohrozená existencia viacerých hudobných klubov a trpia umelecké i eventové agentúry.

Po prvom ‘lockdowne’ sa do krajiny vrátil každodenný ruch, no ľudia prestali byť obozretní, hoci vláda neustále upozorňovala, že návrat vírusu je neodvratný. Druhý ‘lockdown’ sa uskutočnil bez väčších škandálov a porušovaní pravidiel (hoci nepovolené omše či výlety za mesto s piknikovými košmi v kufroch áut sa občas spomínali v médiách). Domáci majú možnosť cestovať v rámci svojej „krajiny dlhého bieleho oblaku“ (preklad názvu Aotearoa) a podporiť tak miestny turizmus návštevou početných zálivov s nádhernými plážami, horských oblastí, termálnych kúpeľov, prírodných rezervácií a parkov, poprípade známych filmových lokácií. Stále sa pripomína zotrvanie v menších sociálnych bublinách, nosenie rúšok v mestskej hromadnej doprave a dôsledné ‘trackovanie‘ svojho pohybu mobilnou aplikáciou.

Ako v každej krajine, aj na Novom Zélande bol zaregistrovaný nárast domáceho násilia v rámci rodín, tlak na mentálne zdravie aj rozklady dlhodobých partnerstiev. Pandémia však bola aj príležitosťou na prehodnotenie životných priorít a pracovného nasadenia mnohých ľudí, najmä rodičov. Práca z domu sa stala v mnohých firmách samozrejmosťou a možným riešením do budúcna. Ak však majú dospelí okrem svojho povolania na starosti aj výchovu a zabezpečenie vzdelávania detí v jednej domácnosti – je často ťažké nájsť rovnováhu medzi týmito úlohami. Pričom ani jednu z nich nemožno dlhodobo zanedbávať.

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Palo Markovič (článok bol v skrátenej podobe uverejnený v novembrovom čísle časopisu .týždeň)

Boba Markovič Baluchová je rozvojová novinárka, univerzitná pedagogička a komunikačná manažérka Platformy rozvojových organizácií Ambrela. Počas ‘lockdownov’ na Novom Zélande napísala a uverejnila na sociálnych sieťach vyše sto ‘Korona-denníkov zo Stredozeme’.

Posted in global problems, healthcare, resilience | Tagged , , , , , , , , , | Leave a comment

Media training for EU Aid volunteers: Ako (nielen v médiách) eticky informovať o dobrovoľníckych pobytoch v nízko-príjmových krajinách

Ako eticky informovať o pobytoch medzinárodných dobrovoľníkov a dobrovoľníčok v nízko-príjmových krajinách? Ako zodpovedne informovať o rozvojových témach v médiách? Aj tieto otázky sme si pred pár dňami kládli a spoločne ich prediskutovali na tréningu pre partnerské organizácie, ktoré sa pripravujú na prijímanie budúcich dobrovoľníkov a dobrovoľníčiek v rámci iniciatívy EU Aid Volunteers.

Čím viac médií vzniká a snaží sa svojimi výstupmi upútať pozornosť svojich čitateľov a čitateliek, a čím viac sa verejnosť spolieha na informácie zo sociálnych sietí, tým väčší dôraz by sme mali klásť na etiku pri informovaní o aktivitách humanitárnych a rozvojových organizácií v nízkopríjmových krajinách. Mediálna a informačná gramotnosť aj kritické myslenie napomáhajú v rozlišovaní toho, čo je objektívne a eticky podané, a čo naopak už narúša dôstojnosť zobrazovaných ľudí, ktorým sa v teréne rozvojovými projektmi pomáha.

Spolu s trénerkou Bobou Markovič Baluchovou (komunikačnou manažérkou Ambrely – slovenskej Platformy rozvojových organizácií a šéf-editorkou portálu #MediaAboutDev) sme vďaka teoretickej prednáške a následným praktickým cvičeniam spoznávali základy tvorby mediálnych obsahov, spôsoby vedenia rozhovorov, ale aj manipulatívne techniky pri tvorení titulkov, sprievodných fotografií a samotných článkov.

Vysvetlenie fenoménov tzv. marketingu chudoby, komplexu bieleho spasiteľa či voluntourismu, ako aj pridržiavanie sa pravidiel etického kódexu pri tvorbe výstupov z dobrovoľníckych pobytov bolo tiež súčasťou tréningu. Počas troj-hodinového online podujatia zostal čas aj na praktické cvičenia (realizovanie simulovaného rozhovoru a následná tvorba mediálneho obsahu v štyroch skupinách v rámci pred-vybraných redakcií). Video-záznam z tréningu je dostupný online do konca októbra za účelom ďalšieho štúdia, sledovania a zamyslenie sa nad problematikou zobrazovania rozvoja v médiách.

Tento (v poradí už ôsmy) tréning je súčasťou projektu TEHV – Towards Effective Humanitarian Volunteering, ktorým si svoje skúsenosti vymieňajú partneri z desiatich krajín. Zároveň sa svojím načasovaním na koniec októbra trafil aj do Globálneho týždňa mediálnej a informačnej gramotnosti, ktorý celosvetovo každý rok organizuje a pripomína UNESCO.

How to ethically inform about the missions of international volunteers in low-income countries? How to responsibly cover international development topics in the media? The answers to these questions were discussed among the partner organizations preparing to prepare and deploy future international volunteers under the brand of SlovakAid or EU Aid Volunteers initiative.

With more and more media reaching out the readers by using different and sometimes questionable methods, the question of ethics in informing about development and humanitarian activities needs more and more attention. Media and information literacy (MIL), as well as critical thinking help to distinguish what is objectively and ethically presented, and which, on the contrary, already violates the dignity of the depicted people – the beneficiaries of our development projects.

Together with the MIL trainer: Boba Markovic Baluchova (communications manager of Ambrela – Slovak Platform for Development Organizations and chief editor of the portal #MediaAboutDev) we learned the basics of media content creation, the ways of interviews conducting, as well as the techniques of media manipulation by creating particular headlines, accompanying photos and the articles bodies.

Explanation of the so-called phenomena: ‘poverty marketing’ / ‘poverty porn’, the ‘white savior complex’ or ‘voluntourism’, as well as the importance of following the rules of the ethical code / ‘Code of Conduct on Images and Messages’ while creating the media outputs about volunteers’ stays was also the part of the training. During the three-hour online event, there was also a time for practical exercises (conducting the simulated interview and subsequent creation of media content in four breakout rooms within pre-selected editorial offices). The video recorded during the session is available online for further watching, learning and exploring the topic of media coverage of development until the end of October.

This workshop (already 8th in the row) is part of the TEHV – Towards Effective Humanitarian Volunteering project, building capacities and sharing experiences among partners from ten countries across the globe. At the same time, thanks to the timing (the end of October) it is also the part of Global Media and Information Literacy Week 2020 organized and commemorated by UNESCO on annual basis.

Written by: Nikola Gurgoľová, ADRA Slovensko; Photo: TEHV project, MediaAboutDev

Posted in Uncategorized | Leave a comment

Podnetné čítanie o fenoméne indických vdov

Naša šéf-editorka, Boba Markovič Baluchová, napísala pre magazín JÁDU dôležitý článok s názvom ‘Kliatba mŕtveho manžela’ o fenoméne indických vdov. Azda vás neprekvapí, že sa nachádza v rubrike: Stigma. Ak vás zaujíma, kde sa vzali povery a negatívne nahliadanie na ženy, ktoré si po strate blížneho vyslúžili namiesto podpory iba odsudzovanie, toto je vhodný podnet na zamyslenie a ďalší výskum.

Polovica indických žien je negramotná, polovica sa vydá vo veku omnoho nižšom, ako je osemnásť rokov. Ich úlohou je porodiť syna a starať sa o domácnosť. To znamená o manžela. Keď hlava rodiny zahynie, život mladej vdovy akoby sa skončil tiež. Prečo je tomu tak, a čo s tým robia miestne mimovládky? Dozviete sa v článku tu.

Posted in community development, gender equality, global problems, human rights, leadership, NGOs' work | Tagged , , , , , , | Leave a comment

One Caucasus: the Festival Worth to Attend (and Even Volunteer for)

On the borderline of three southern Caucasian countries (Armenia, Azerbaijan, Georgia), this is the place where every year the One Caucasus festival is held. The small village of Tserakvi during the hot Georgian summers turns into a vibrant venue full of music, peace, and most importantly: learning. Find out how the festival works in the conflict resolution field without being involved in the conflict solution.

The Southern region of Caucasus on the borderline of Europe and Asia consists of more than fifty ethnic groups. At least three language families are specific for this area. Historically, the area was ruled by the Persians, Ottomans and then by Soviets. Each era left a cultural footprint on the peoples. However, under the Russians, the idea of ethnicity was suppressed, and a supranational Soviet identity was reinforced.

Southern Caucasian area – culturally rich, ethnically diverse

Increasing pressures from the Russian side, disputes over the independence of the Northern Caucasus regions, the never ending war between Armenia and Azerbaijan, and the issue of recognition of the two regions of Georgia – South Ossetia, Abkhazia, these are the best-known examples of the conflict zones in the region. Somewhere there the One Caucasus festival is trying to challenge and change the tensions among people in its own way. 

It has been quite successful. In five years of its existence it connected more than 10 000 people and was joined by 467 musicians from 18 countries creating together 34 new international music projects. In past festival’s team offered to its open-minded participants 79 different workshops led by educators coming from 33 countries, four continents for more than thousand kids and youth coming from 23 villages and towns in the Kvemo-Kartli region.

What makes the festival’s venue so unique is that despite all these differences, it is known for a centuries lasting peaceful co-existence of Armenians, Azerbaijanis, Georgians, and other ethnic groups; while living in peace in the Caucasus still remains an issue.

Important part of the festival success: Volunteers

One Caucasus creates every year at the end of August an inspirational and safe space inviting all people from the entire region as well as for participants from abroad to attend 4-days program activities. To create such a special event is quite unique occasion in the Caucasus due to the range of conflicts and tensions that the area suffers from.

The festival was founded in 2014 and one of its founders – Witek Hebanowski explains the unique atmosphere there making impossible possible and interconnecting artists from problematic Causasus regions to cooperate and work on something important together: “One Caucasus itself does not ask Armenian musicians to play with Azerbaijanis together or movie makers to cooperate. It just happens, that moment just simply happens. And it is usually the first time for them they meet someone from the other country. Now they are given a space and people start questioning everything they knew before about the other country”. That part of questionning themselves and critical thinking is an important part of the festival.

In May the call for volunteers is finalized, in June all the program suggestions from three involved countries are discussed by the festival’s team. Artists, musicians, architects, educators, and volunteers come to Kvemo-Kartli region, where the village of Tserakvi lies in. For three weeks the locals and international volunteers co-create the venue in exchange of meals, a place to stay and most of all: a unique experience. Various teams then take care of different tasks, sharing logistics and responsibilities all together. Few weeks before the festival starts, the whole place is getting ready step by step.

Team work is crucial. Cooking is in the hands of the Kitchen team, Outreach team already works on the event promotion, logistics are under the control of Organization Team while every moment is captured by the Documentary Team. All happening in the One Caucasus Town, also called as ‘Not-Perfect Town of Our Dreams’ which is designed and constructed by architects or students of architecture. Educational programme and art-projects are created by the Workshop team.

Participants as workshops’ co-creators

The participants of the workshops are rather co-creators than only students. Each workshop is shaped by unique ideas of the present individuals. The methods are based on informal and non-formal way of education, such as learning by doing, mapping the local contexts, focusing on creating actual pieces as a result of workshops/actions such as: films, installations, animations, exhibitions, performances, etc. The implemented workshops are interdisciplinary, involving local kids, youth but also adults. Pictures, videos, art installations as a result of the workshops are exhibited in the One Caucasus Town during the three musical days of the festival.

The festival also contributes to the regional development by restoring the local school and repairing some parts of the road to Tserakvi, implementing Caucasus first participatory budget, conducting all-year Informal Educational Program for villages in Kvemo-Kartli or working on affecting by training a teaching style of teachers from different villages.

Co-founder of the festival, Witek Hebanowski, says that One Caucasus celebrates peace without officially declaring it. He believes that “no one can participate in the process of peace building without being really living the situation and gaining the experience”. According to him “the festival is more effective than many other peace-making projects in the area”.

For Witek’s team the most important achievement is that Armenians and Azerbaijanis used to work together – that was the reality of One Caucasus. But as he says, the crucial thing is that it must come from the participants themselves. One Caucasus provides them safe and inspiring space but “it’s the people who decide to cooperate, brainstorm, work together, play music together, support one another, live in the same environment and become friends. The Armenians and Azerbaijanis used to make the biggest joining groups of participants every year”. The festival works in the conflict resolution field without being involved in the conflict solution. They prefer to challenge people on their own, so people prove themselves they can work together and if they can work together in such things, they could solve all the problems in future. That is the Witek’s philosophy beyond One Caucasus festival. Let’s wish it will continue to work also next year despite the tough challenges related to the pandemic Covid-19-era and the on-going Nagorno–Karabakh conflict.

Written by: Kateřina Nováková – IDS student at the Department of Development and Environmental Studies of Palacky University in Olomouc, Czechia;

Photos: One Caucasus team. More info and next call for artists, volunteers and participants here: http://www.onecaucasus.org/

Posted in human rights, intercultural dialogue, minority issues, NGOs' work | Tagged , , , , , , , , , | Leave a comment

Podnetné čítanie o spasiteľskom komplexe a pornografii chudoby počas dobrovoľníckych misií

Naša šéf-editorka, Boba Markovič Baluchová, napísala pre magazín JÁDU dôležitý článok s názvom Spasiteľský komplex: Keď sa pomoc zamieňa s pornografiou chudoby’. Ide naozaj o podnetné čítanie pre všetkých mladých ľudí – budúcich rozvojových dobrovoľníkov a dobrovoľníčky, ktorí sa pripravujú na svoju ‘misiu’ v nízkopríjmových krajín.

Barbie-spasitelka nepotrebuje formalne vzdelanie na vyucovanie deti v Afrike. Staci krieda a optimizmus

V článku sa dozviete: Čo je zlé na fotkách dobrosrdečného dobrovoľníka v kŕdli vďačných černošských detičiek, ktoré svojím pobytom prišiel vytrhnúť z biedy; Ako vyzerá „pornografia chudoby“ z dielne insta-celebrity Barbie-spasiteľky; Kedy sa dobrovoľníctvo zamieňa s turizmom za exotikou; Ale aj: ako účinne pomáhať bez znevažovania miestnych komunít. Viac tu.

Posted in charity, global problems, intercultural dialogue, media, NGOs' work, voluntary service | Tagged , , , , , , , , , | Leave a comment

Kampaň ‚Čo je domov?‘ sa blíži do finále. Migrácia však pokračuje

Sama by mohla byť hostkou živých knižníc pod taktovkou Slovenskej katolíckej charity, pre ktorú pracuje. Migrácia jej totiž umožnila absolvovať zahraničné pobyty aj nájdenie nového domova – na Slovensku. Z rozhovoru s projektovou manažérkou európskeho projektu MIND, Irinou Adamovou, sa dozviete, aké prijatie sa jej dostáva od nášho obyvateľstva, aj aké výzvy prekonáva pri finalizovaní kampane o migrácii ‚Čo je domov?‘.

Irina Adamova prezentuje kampan Co je domov (2)

Irina Adamova zo Slovenskej katolíckej charity prezentuje kampaň ‘Čo je domov’

Názov projektu MIND z dielne vašej organizácie – Slovenskej katolíckej charity – sa dá rozložiť do konkrétnych pojmov: Migration / Migrácia, INterconnectedness / Prepojenie a Development / Rozvoj. Ako by ste ho tromi vetami priblížili tým, ktorí o ňom doteraz nepočuli?

Predstavte si, že si chcete prenajať byt a zavoláte na konkrétny inzerát. Na opačnom konci súhlasia s prehliadkou a len akoby náhodou sa opýtajú: ‘Ale pochádzate zo Slovenska, že?‘. Popravde poviete, že nepochádzate. Tak vám zložia telefón so slovami: ‘Prepáčte, takýchto si tu neprajeme‘. Cieľom nášho projektu MIND je pomôcť všetkým, čo sú ovplyvnení negatívnou proti-migračnou rétorikou.

Tento projekt charity sa nachádza v treťom, a teda finálnom roku implementácie. Ktoré aktivity vás ešte čakajú na záver?

Pripravujeme a realizujeme verejné diskusie o migračných mýtoch, tzv. ‘živé knižnice‘ (moderované stretnutie širokej verejnosti s cudzincami a cudzinkami). Práve prebieha letná paneurópska kampaň na sociálnych sieťach, ktorú môžete nájsť pod heštegmi: #whatishome alebo #cojedomov. Dôležité sú pre nás stretnutia so širokou paletou organizácii a obyvateľstva po celom Slovensku. Potrebná je totiž účasť všetkých skupín v spoločnosti pri vytváraní ‘spoločného domova‘ – teda miesta, kde je každý vítaný. Verím, že v rámci všetkých našich aktivít prispievame k lepšiemu porozumeniu fenoménu migrácie na Slovensku.

Tim SKCH pred mobilnou vystavou SKCH (1)

Tim SKCH (Irina s kolegom Nicolasom) pred mobilnou výstavou v rámci projektu MIND

Prečo ste kampani dali názov ‚Čo je domov?‘ a čo je jej podstatou?

Každý človek sa najlepšie cíti v bezpečí svojho domova – a to buď v krajine, z ktorej pochádza, alebo v krajine, do ktorej prišiel a chce sa v nej usadiť. Každý má právo slobodne opustiť ktorúkoľvek krajinu (aj svoju vlastnú), aj sa vrátiť späť do svojej krajiny. Často sa ale stáva, že vlastný domov človek neopúšťa dobrovoľne, ale až vtedy, keď sa z neho stane smrteľná hrozba. Čoraz väčší počet ľudí je nútený opustiť svoje krajiny – nielen kvôli vojenským konfliktom a prenasledovaniu, ale aj pre iné existenčné hrozby, ako je: chudoba, hlad, nezamestnanosť, nedostatok prístupu ku vzdelávaniu a k zdravotnej starostlivosti, ako aj negatívne dosahy zmeny klímy. Preto sa pýtame mladých ľudí na školách počas charitných aktivít: ‘Čo pre nich konkrétne znamená domov?’; ‚Čo ak by boli nútení zo svojho domova navždy odísť?’; ‚Ako by očakávali, že sa k nim budú správať (susedia, lekári či policajti) v novom domove?‘. Pre väčšinu ľudí domov predstavuje najmä rodina, priatelia, dobré jedlo… Tak sa v rámci projektu denne pýtame: ‚Prečo sa potom toľko ľudí necíti byť vítanými vo svojom novom domove, napríklad pre odlišnú farbu pleti či svoju vieru?’.

Ako realizáciu a finálnu fázu projektu ovplyvnila koronakríza na Slovensku?

Ako možno predpokladať, väčšina našich aktivít sa momentálne odohráva v online podobe. Pandémia však priniesla nové príležitosti a nové dimenzie spolupráce. Osobný kontakt a rozhovor nič nenahradí, ale tzv. jarný ’lockdown‘ (obmedzenie pohybu a uzavretie hraníc) prispel k vytváraniu rôznych pracovných online skupiniek a video-konferencií s ľuďmi, s ktorými by sme sa možno nikdy nedali dohromady, lebo väčšinou sú všetci veľmi zaneprázdnení a časovo nedostupní pre pracovné schôdzky, výjazdy a kopec osobných stretnutí…

Čo bola pri realizácii MIND-u najväčšia výzva? Kde ste mali napríklad rozporuplnú spätnú väzbu od verejnosti?

Rozporuplný ‘feedback‘ od verejnosti dostávame každodenne. Práve v tom vidíme naše obrovské poslanie – ukázať verejnosti fakty o udeľovaní azylu, čísla o remitenciách, priebehy migrácie atď.. A to všetko preto, aby ľudia zapojili svoje kritické myslenie, vyhodnotili objektívne situáciu a (možno!?) prišli k záveru, že migrácia tu bola vždy a má veľa rôznych foriem a príčin. Okrem toho, súčasný verejný diskurz o migrácii v Slovenskej republike ignoruje práve skutočnosť, že cudzinci a cudzinky môžu významne prispieť k rozvoju a fungovaniu našej krajiny. Veď si stačí pozrieť naše príbehy z kampane #cojedomov.

pocas podujatia International migrants day 2019 (1)

Tím SKCH počas podujatia k Svetovému dňu migrantov a migrantiek v roku 2019

Prečo by mala kresťanská organizácia, akou je Slovenská katolícka charita, implementovať projekt na tému migrácie v prepojení na rozvoj?

Implementovať projekt na tému migrácie a rozvoja by mala každá organizácia, ktorej nie je jedno, čo sa vo svete deje. Na náboženskej konfesii tu nezáleží. V Charite sa nemôžeme ľahostajne prizerať tomu, ako sa topia bezbranné deti v Stredozemnom mori. Nemôžeme pasívne sledovať, keď ľudia riskujú svoj vlastný život a zomierajú v chladiacich boxoch. Podľa slov pápeža Františka musíme bojovať proti ‚globalizácii ľahostajnosti‘. Napríklad terajšia detská utečenecká kríza je najhoršia od druhej svetovej vojny – ide o humanitárnu krízu, ktorá si vyžaduje okamžité kroky. Naozaj nepreháňam.

O akých počtoch sa bavíme (hoci o ľuďoch by sme nemali nikdy hovoriť ako o číselných položkách)…

Na celom svete bolo takmer päťdesiat miliónov detí vykorisťovaných, nútených utiecť pred brutálnym konfliktom a extrémnou chudobou. V Charite preto naozaj nemôžeme privierať oči. V rámci advokácie robíme určité kroky, adresované vláde SR. Zároveň vnímame, aj verejne ukazujeme, že každý človek je prínosom pre spoločnosť, a to v kultúrnej, socio-ekonomickej, aj duchovnej oblasti. Viac o konkrétnych faktoch, dátach a prínose migrantov, migrantiek sa dočítate v našej publikácii ‘Náš spoločný domov‘.

Vy sama ste migrantka. Ako ste sa ocitli v SR a aká je vaša vlastná skúsenosť s migráciou na Slovensku?

Na Slovensku som sa ocitla hneď po vysokej škole – v rámci zjednotenia rodiny. Skúsenosti som mala rôzne – od úžasu typu ‘uau, vy ste z Ruska!‘ až po prepichovanie pneumatík na aute mojich rodičov a nadávok typu ‘Padaj preč, odkiaľ si prišla, špinavá Ukrajinka!‘. Prevažujú však najmä dobré skúsenosti. Predsa len som kultúrne relatívne blízka slovenskej mentalite. Okrem toho som pred príchodom na Slovensko absolvovala niekoľko výmenných zahraničných pobytov v rôznych krajinách, vďaka čomu som bola pripravená na potenciálny kultúrny šok, aj otvorenejšia nasať tunajšie zvyky, tradície. Pre mňa boli vždy podstatnejšie moje záujmy – pracovné aj voľnočasové, a nie národnosť. Aj preto som sa rýchlejšie adaptovala.

V ktorých krajinách ste pôsobili a na akých projektoch ste pracovali pred príchodom do Slovenskej katolíckej charity?

Pracovala som v rôznych organizáciách v Rusku, USA, Tanzánii, vo Veľkej Británii a aj v humanitárnych a charitatívnych organizáciách na Slovensku. Venovala som sa téme vzdelávania v utečeneckých táboroch na Vysokej skole zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety, neskôr som sa zamerala na komunitnú integráciu mladých utečencov a utečeniek v rámci projektov Britského Červeného Kríža. Tiež som bola ako dobrovoľníčka na projektoch medzinárodnej humanitárnej logistiky.

Irina Adamova v uteceneckom tabore Kofinou na Cypre - leto 2020 (1)

Irina Adamova počas návštevy utečeneckého tábora Kofinou na Cypre v lete 2020

Ako opisujete ľuďom pojem ‘migrant‘? Ako sa na vlastnom príbehu pokúšate vysvetliť okoliu, že migrant nie je zlý človek či nadávka?

Nikdy nezačínam rozhovor tým, že som tu iná a že som migrantka. Nepoukazujem na odlišnosti. Väčšinou na to začnú poukazovať druhí a pýtať sa, prečo nemám ten ‘pravý‘ slovenský prízvuk, odkiaľ teda som. Po takýchto otázkach väčšinou začínam cítiť svoje nedostatky až hanbu, že som tu iná. Ale som preto o niečo horšia? Dúfam, že nie. Naviac mám na Slovensku rodinu, ovládam jazyk, pracujem tu a platím dane. Označenie migrant / migrantka nie je nálepka, je to vždy živá bytosť so svojím vlastným príbehom, ako je napríklad ten môj. Je dôležité v prvom rade vidieť človeka a až neskôr ‚migranta‘, ‚utečenca‘, ‚Rusa‘, ‚Róma‘ a podobne. Ľudia sú tu však dobrí aj zlí, ako všade inde. No väčšina z nás (vrátane migrujúcich ľudí) chce žiť pokojne obyčajný život, mať dôstojnú prácu a dobré vzťahy.

Organizujete diskusie a živé knižnice za prítomnosti ľudí, ktorí v SR našli domov. Ktorý príbeh cudzincov a cudziniek vás osobne najviac zaujal, oslovil či povzbudil?

Príbeh pani Oleksandry, pochádzajúcej z Luhanska, ktorá na Slovensku získala azyl. Jej syn bol v júni 2014 kamsi odvlečený a surovo zbitý. Dôvodom bolo verejné vystupovanie proti ruskej okupácii. Domov sa vrátil, ale s ultimátom: buď sa rodina do dvadsaťštyri hodín vysťahuje z mesta, alebo všetkých postrieľajú. Bol to kľúčový tragický moment celej rodiny. Mohlo to však dopadnúť aj horšie.

Čo presne tým myslíte?

Oleksandra vo svojom rozprávaní spomína i na moment, keď jej dobrá priateľka našla svojho syna zavraždeného na smetisku. Mnohých ‘nepohodlných’ mladých mužov odvážali niekam, odkiaľ sa už nikdy nevracali. Okrem toho pani Oleksandre v tom období diagnostikovali rakovinu. Počas vrcholu konfliktu absolvovala operáciu. Hneď ako sa zotavila, odišla na Slovensko, neskôr ju nasledoval syn. Po dvoch mesiacoch získala tzv. humanitárny azyl, ktorý Slovensko udeľuje len výnimočne. Dôvodom bolo jej závažné ochorenie a nemožný návrat na Ukrajinu. Počas ‚Živej knižnice’ na jednej košickej škole mala pani Oleksandra veľmi jasný a stručný odkaz pre mladú generáciu: ‘Nech je nad vami čistá modrá obloha a svieti na vás jasné slnko; nech nikdy nezažijete na vlastnej koži vojnu‘.

V Radiu Lumen rozprava tim SKCH o projekte MIND (1)

Tím SKCH (Irina s kolegyňou Majkou) hovorí v Rádiu Lumen o projekte MIND

Ktorou aktivitou podľa vás projekt MIND najviac zmenil u laickej verejnosti pohľad na fenomén migrácie (a prečo)?

Merateľnosť takejto zmeny pohľadu v rámci projektu MIND nie je možná. Našou úlohou ani nie je okamžite meniť pohlaď, ale hlavne zvyšovať povedomie, poskytovať informácie, ukazovať fakty, organizovať verejné diskusie a dávať ľudom živnú pôdu na to, aby sa zamysleli, mali možnosť pýtať sa, prehodnotiť svoj pohlaď a niečo viac sa dozvedeli. Zapamätali si konkrétny príbeh. Cítim ale, že najlepšou aktivitou je poskytnutie priestoru pre dialóg – či už v podobe spomínaných ‘živých knižníc‘ alebo rôznych diskusií na festivaloch a vo farnostiach. Ďalej počas prednášok na školách, otvorenia mobilnej foto-expozície, alebo počas rozhovorov v médiách. Každá naša aktivita preto ponúka takýto priestor na pokojnú výmenu názorov a zodpovedanie si doteraz nezodpovedaných otázok.

Text: Boba Markovič Baluchová (šéf-editorka portálu ‘Media about Development’ a komunikačná manažérka Platformy rozvojových organizácií – Ambrela), Foto: www.charita.sk, archív I. Adamovej a projektu MIND

Posted in charity, global problems, human rights, media, migration, NGOs' work | Tagged , , , , , , , , , | Leave a comment

Ako možno pomôcť obyvateľstvu Libanonu po tragickom výbuchu v Bejrúte

Po masívnej explózii v bejrútskom prístave začiatkom augusta zverejnila Platforma Ambrela, združujúca 27 humanitárnych a rozvojových organizácií na Slovensku, zoznam verejných zbierok svojich členov na podporu obyvateľstva Libanonu. Do zdieľania výzvy či priamej finančnej pomoci sa môže zapojiť každý z nás.

zniceny pribytok po vybuchu v Bejrute

Zničený príbytok po augustovom výbuchu v Bejrute

Ako možno v krátkosti opísať poslucháčom a poslucháčkam Libanon?

Libanon je malá blízkovýchodná krajina s takmer sedem-miliónovou populáciou, ležiaca na pobreží Stredozemného mora, kde sa o moc delia šiíti, sunniti a kresťania. Žiaľ, posledných pár rokov prežíva politickú, finančnú aj utečeneckú krízu naraz. Žije v nej okolo jedného milióna utečencov a utečeniek, ktorých vyhnala vojna, trvajúca v neďalekej Sýrii od roku 2011. Plus k tomu treba pripočítať ďalších niekoľkostotisíc palestínskych ľudí na úteku. Päťdesiat percent libanonskej populácie žije v chudobe, pričom neexistuje štátna sieť sociálnej podpory. Túto jar sa k problémom pridala koronakríza, ktorá nielen utečenecké, ale aj domáce komunity nechala bez práce. A to sme nečakali, čo sa ku všetkým tým krízam pridá ešte toto leto…

Ako doteraz vyzerala slovenská intervencia a humanitárna pomoc v Libanone?

Od vypuknutia tzv. migračnej a utečeneckej krízy sa Slovensko intenzívne zapája do humanitárnych aktivít, pričom sa sústredí na prevenciu a riešenie príčin vzniku migrácie – zlepšuje životné podmienky obyvateľstva, aby nemuseli odchádzať z domovských komunít. Od roku 2016 bolo v Libanone podporených pod značkou SlovakAid deväť humanitárnych projektov. Naša platforma Ambrela, združujúca 27 humanitárnych a rozvojových organizácií, len pred mesiacom vydala v rámci projektu ‘Globálne ciele a migrácia’ prípadovú štúdiu o tom, ako naši členovia pomáhajú v tomto štáte. No namiesto predstavovania obsahu tejto publikácie verejnosti však teraz aktualizujeme údaje z terénu o tom, ako efektívne pomôcť obetiam nedávneho výbuchu skladu s liadkom v Bejrúte.

oprava pribytkov prvorada : foto Medair

Kontrola poškodenia budov v Bejrúte a príprava na opravu príbytkov

Výbuch v Bejrúte si doteraz vyžiadal vyše dvesto obetí na životoch, šesťtisíc zranených a tristotisíc ľudí pripravil o bývanie. Boli nejakí vaši konkrétni kolegovia a kolegyne zo SR v čase výbuchu priamo v prístave?

Podľa našich informácií nie. Posledná slovenská dobrovoľníčka – zároveň jedna z ambasádoriek našej kampane Tváre migrácie, Anna Hruboňová, odišla z Bejrútu predčasne v marci – pre zhoršujúcu sa situáciu okolo pandémie koronavírusu. Náš člen ADRA Slovensko však vyhlásil verejnú zbierku na pomoc obyvateľstvu medzi prvými. Kancelária partnerskej organizácie ADRA Libanon, kde pôsobila aj Anička, je vzdialená cca 3 km vzdušnou čiarou od epicentra výbuchu. Bola tiež zasiahnutá tlakovou vlnou, kt. vybila okná, zhodila stropné podhľady, a zdevastovala interiér. Nedá sa tam pracovať.

Mestu Bejrút sa kedysi hovorilo: ‘Paríž Východu’. Videli sme však aj vzniknutý kráter po výbuchu v prístave a ruiny sila, kde boli uložené zásoby obilia pre celú krajinu. Libanonu vraj hrozí aj hladomor. Aké sú momentálne potreby miestnych ľudí?

Potreby sa rýchlo menia, no najnovšie zistenia ukazujú, že dôležitá je pre nich oprava bytov a domov, ktoré boli zničené výbuchom. Ako prvé bude teda treba osadiť nové okná a dvere postihnutému obyvateľstvu v Bejrúte. Náš člen Človek v ohrození sa preto spojil s nemeckou neziskovou organizáciou Zelené prilby, ktorá tam dlhodobo pomáha so stavbami a opravami príbytkov. Začiatkom budúceho týždňa sa začne s prácou. Okrem toho rodiny potrebujú dojčenskú výživu, pitnú vodu a hygienické potreby pre deti, ako aj variče na prípravu teplého jedla. Práve organizácia Človek v ohrození mala na mieste medzi prvými svojich humanitárnych pracovníkov. Spolu s Člověk v tísni vyčlenila 30.000 eur na okamžitú pomoc.

spolupraca CvO a Zelenych prilieb

Spolupráca slovenskej ČvO a nemeckých Zelených prilieb pri obnove mesta

Ktorí ďalší členovia Ambrely sa zapojili do pomoci obetiam v Bejrúte?

Zdravotnícka humanitárna organizácia MAGNA má na mieste svoje mobilné zdravotnícke tímy. Centrálu MAGNA v Bejrúte výbuch poškodil, no nikomu z personálu sa nič nestalo. Nadácia Integra v teréne pomáha cez Alianciu Integral – medzinárodnú sieť expertov a expertiek v humanitárnej pomoci, a to zabezpečením liekov, stravy, prístreškov. Slovenská katolícka charita je v kontakte s partnerskou organizáciou Caritas Libanon, ktorá ošetrovala zranených a distrubuuje pomoc. Tiež má vyhlásenú verejnú zbierku pomoci. Tím UNICEF-u bol okamžite na mieste tragédie, zamestnancom prístavu podával pitnú vodu a tiež pomáhal ministerstvu zdravotníctva s kontrolou toho, čo z liekov a vakcín ostalo v jeho skladoch po explózii. Chystá sa tiež poskytnúť psychosociálnu podporu pre zasiahnuté deti v celom meste. Čo bude veľmi potrebné.

obnova mesta po vybuchu v Bejrute

Dobrovoľníci, dobrovoľníčky a humanitárni pracovníci a pracovníčky počas obnovy mesta

Zapojili sa mimovládky, ministerstvá, cirkvy. Ako zatiaľ reaguje obyvateľstvo Slovenska na výzvu pomáhať takto na Blízkom Východe?

Ambrela publikovala zoznam šiestich vyhlásených verejných zbierok svojich organizácií na pomoc postihnutému obyvateľstvu Libanonu, ktoré popri ekonomickej kríze a koronakríze musí bojovať s ďalšou náročnou krízou. Na sociálnej sieti Facebook sme zvýraznili túto informáciu v konkrétnom príspevku. Nenávistné komentáre zväčša z falošných účtov pospolitého slovenského ľudu na seba nenechali dlho čakať. Dôležité však je, že stále prevažujú tí, ktorí sa zaujímajú o verné informácie z terénu týchto mimovládok a chcú obetiam naozaj pomôcť.

 

Pre redakciu SRo – Rádio Regina v rámci RTVS spracoval redaktor: Štefan Chrappa a odpovede v rozhovore poskytla: Boba Markovič Baluchová, komunikačná manažérka Ambrely – Platformy rozvojových organizácií a zakladateľka Media about Development; Rozhovor si v audio podobe možno vypočuť tu. Foto: archív SB OverSeas / Človek v ohrození, MedAir / Nadácia Integra

Posted in charity, fundraising, intercultural dialogue, media, migration, NGOs' work, voluntary service | Tagged , , , , , , , , , , , | Leave a comment