Spoznávať nové kultúry a scitlivovať obyvateľstvo počas Svetového dňa utečencov a utečeniek

V nedeľu na podujatí Nedeľná paráda v Starej tržnici sa budete môcť dozvedieť, ako konkrétne projekt STEP 3 humanitárnej a rozvojovej organizácie ADRA Slovensko podporuje klientov a klientky, ktorí boli nútení opustiť svoje domovy. Vďaka podpore zo strany „adry“ sa snažia začať nový život a postaviť na vlastné nohy v bezpečí u nás – na Slovensku.

Vždy v júni si po celom svete ľudia pripomínajú odvahu a silu všetkých ľudí na úteku – pred vojnou či prenasledovaním. Pri príležitosti Svetového dňa utečencov budete mať počas Nedeľnej parády (17. júna od 12:00 hod.) v bratislavskej Starej tržnici možnosť spoznať prácu pracovníčok mimovládnej organizácie ADRA Slovensko. Tie v rámci projektu STEP 3 s názvom „Integrácia ľudí s medzinárodnou ochranou v SR“, spolufinancovaného Európskou úniou z Fondu pre azyl, migráciu a integráciu (AMIF), realizujú aktivity a iniciatívy na podporu utečencov a utečeniek v SR.

klientky projektu STEP 3 na Nedelnej parade 2017

Práca s ľuďmi s medzinárodnou ochranou

Pracovníčky „adry“ prítomným v nedeľu predstavia projekt STEP 3, v rámci ktorého pracujú s ľuďmi, majúcimi na Slovensku udelenú medzinárodnú ochranu (azyl, doplnková ochrana). V súčasnosti ide o prácu s viac ako sto klientmi a klientkami rôzneho veku a z rôznych kútov sveta.

Podujatie Nedeľná paráda, ktoré bude o 17:00 zakončené Dáždnikovým pochodom ulicami hlavného mesta SR, organizuje Nadácia Milana Šimečku a Slovenská humanitná rada, pričom sa na programe podujatia podieľajú viaceré slovenské mimovládne organizácie vrátane „adry“. Práve ADRA Slovensko v rámci svojho stánku ponúkne pestrý multikultúrny program pre deti i dospelých.

interakcia klientov ADRA Slovensko a verejnosti pocas Nedelnej parady

Ochutnať „Svetové dezerty“, aj spoznať nový jazyk a kultúru

Pracovníčky spolu s klientmi a klientkami z projektu STEP 3 predstavnia „Svetové dezerty“ z Afganistanu, Kamerunu, zo Somálska, Sýrie, ale aj z Moldavska a ďalších krajín. Svojou prítomnosťou event podporí aj klientka, ktorá minulý rok s rodinou získala občianstvo, čo možno považovať za veľký úspech. Bude maľovať henou. Klientka z Ukrajiny bude zasa prezentovať svoje sprievodcovanie po Bratislave.

Pre deti má slovenská ADRA, ktorá deň predtým oslávi svoje 25. výročie existencie, pripravený workshop maľovania na plátené tašky. Ako vidieť, nejde iba o verejnú prezentáciu pracovných aktivít, ale o možnosť stretnúť klientov a klientky, ktorí sa snažia začať žiť a pracovať na Slovensku. Ide o skvelú príležitosť, ako možno nenásilnou formou viesť domáce obyvateľstvo k scitlivovaniu voči téme, ktorá často vzbudzuje zbytočne a bezdôvodne rozhorčenie. Návštevníci Nedeľnej parády tak spoznajú ľudí, ktorí boli na úteku a teraz majú v SR medzinárodnú ochranu – cez prezentáciu ich kultúry, počúvania ich príbehu, ochutnávky ich jedla.

Text: Dominika Nagyová, Boba M. Baluchová, Foto: ADRA Slovensko

Advertisements
Posted in community development, human rights, migration, minority issues, NGOs' work | Tagged , , , , , , , , , , | Leave a comment

Čo (a prečo) čítať: júnové lekcie rozvoja

Na mesiac jún sme v rámci Lekcií rozvoja z dielne ‚Media about Development’ pripravili tri dlhšie novinárske celky, ktoré ale stoja za prečítanie aj zamyslenie sa nad spomínanými globálnymi fenoménmi. Jeden je o globalizácii na ústupe, druhý o ťažbe kobaltu a detskej práci v Konžskej demokratickej republike, tretí prináša pútavú reportáž o využívaní a distribúcii vody v Etiópii.

Rozvojový analytik (aj teoretik), no v provom rade projektový manažér v Nadácii Pontis, Jakub Šimek, ponúka vo svojich blogoch v rámci denníka SME vždy koncentrované „food for thoughts“; témy na premýšľanie na dlhé večery či celé víkendy. V blogu s názvom „Globalizácia verzus technológie“ spomína koncepty kontraproduktivity a antikrehkosti, ako aj delenie sveta na rozvinuté a rozvojové krajiny. Zároveň vysvetľuje, prečo Slovensko nie je (no mohlo by byť) v prvej desiatke Good Country Index. Tak, ako napríklad susedné Rakúsko. Svoj text ukončuje tým, že “v súčasnosti sa zdá, že globalizácia je na ústupe a stratila paru. A potrebujeme podporovať vedu a rozvoj technológií a mať konkrétne veľké plány (moonshots) do konkrétneho dátumu, aby sme urobili veľké veci.” Súhlasíte?

Zahraničná korešpondentka Denníka N, Jana Shemesh, v článku s názvom: “Na batériu vo vašom smartfóne treba kobalt, ktorý možno vyťažil osemročný baník v Kongu” upozorňuje na to, že ani firmy, ktoré by chceli byť zodpovedné, nedokážu zabrániť detskej práci či ustriehnuť jej vykonávanie. Vysvetľuje to na ťažbe kobaltu – jednej z najžiadanejších surovín, po ktorej bude podľa agentúry Bloomberg v roku 2030 dopyt až 47-krát vyšší ako minulý rok. V každej domácnosti sa vyskytuje aspoň jeden produkt s takouto batériou, ktorá obsahuje kobalt, pravdepodobne vyťažený v Konžskej demokratickej republike. Nik, žiaľ, nemôže s určitosťou tvrdiť, že na ťažbe suroviny do jeho mobilného telefónu sa nepodieľalo nejaké dieťa. Zistenia Amnesty International sú alarmujúce.

CvT a CRO cesta za vodou

Cesta za vodou do Etiópie; spolupráca ČvT a ČRo v rámci Media4Development projektu. Foto: Ivan Studený.

Ivan Studený je novinár, rozhlasový dokumentarista, ktorý ale nemá takmer žiadne cestovateľské skúsenosti (ako o sebe na úvod priznáva). Napriek tomu vyrazí do Etiópie, aby tam na pozvanie českej mimovládnej organizácie Člověk v tísni spracoval zvukovú reportáž o vode. Lebo voda je život. V vidieckom okrese Bargo teda sleduje a vďaka odpovediam lokálnych ľudí sugestívnu opisuje, ako vodu zabezpečiť vrtom, aj ako ju vydávať miestnemu obyvateľstvu. Zároveň pripomína, že komunitu treba naučiť udržateľnému systému distribúcie pitnej vody. V jednej z troch častí rozhlasového dokumentu pre Český rozhlas uvádza, že “přesto žije v okrese Bargo ještě asi 30 % lidí, kteří hlavně kvůli větší vzdálenosti nemají k pitné vodě přístup. Cílem neziskových organizací a etiopské vlády je vybudovat síť vrtů, kde bude na každý pětikilometrový okruh zdroj pitné vody.”

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Ivan Studený

 

Posted in community development, development cooperation, development education, global problems, humanitarian aid, media, NGOs' work | Tagged , , , , , , , , , | Leave a comment

Dobrosrdečnosť pri poskytovaní pomoci nestačí (rozhovor o rozvojovom projekte v Tanzánii)

Je absolventkou Medzinárodných rozvojových štúdií na Univerzite Palackého v Olomouci a členkou neziskovej organizácie Maendeleo, ktorú spravujú absolventi a absolventky spomínaného odboru. Prečo sa rozhodla so spolužiakmi a spolužiačkami ísť do tohto časovo i finančne náročného projektu podpory lokálnych farmárov a farmárok na africkom kontinente, vysvetľuje v rozhovore Zuzana Břehová.

Zuzka s farmářkou Ashurou, která v projektech Maendelea již úspěšně skončila a nabídla místo dalšímu farmáři, který to potřebuje více. - foto Martin S

Zuzka Břehová s farmářkou Ashurou, která v projektech Maendelea již úspěšně skončila a nabídla místo dalšímu farmáři, který to potřebuje více. Foto: Martin Schlossarek, NNO Maendeleo

Kedy a prečo si sa rozhodla pre štúdium na Katedre rozvojových a environmentálnych štúdií (KRES) v Olomouci?

Rozhodla jsem se někdy během čtvrťáku na gymnáziu. Hledala jsem něco, co spojuje moje vášně k přírodě, cizím jazykům a k poznávání nových míst a kultur. Obor Mezinárodní rozvojová studia to pro mě splňoval, a dokonce mi nabídl i mnohem víc – třeba pomáhat u toho lidem. Tím oborem vlastně od té doby žiju a stal se mou nedílnou součástí.

Čo najviac dôležité ti toto štúdium dalo do života?

Během studií jsem si celý obor a spolužáky postupně zamilovala. Troufám si říct, že tam vzniklo i nejedno přátelství na celý život. Někomu to může znít naivně, ale spojilo nás odhodlání a motivace dělat svět lepším. Katedra nás naučila (jak ráda říkávám): myslet kriticky a dělat dobro dobře. To je důležité. Díky studiu jsem si uvědomila, že mít jen dobré srdce nestačí, a že je při poskytování pomoci třeba přemýšlet, abychom neudělali víc škody než užitku.

Už počas štúdia na KRES sa pár študentov a študentiek rozhodli založiť neziskovú organizáciu Maendeleo. Prečo?

Za založením neziskovky Maendeleo stáli dva studenti: Martin Schlossarek (současný doktorand na KRES a zároveň předseda Maendelea) a Gabka Freislerová. Oba studovali magisterský program a v létě roku 2011 vyjeli i díky podpoře katedry přes Vavrouškovo stipendium do Tanzanie na stáž. Martin tři měsíce sbíral data k diplomce na téma ‘Příčiny a důsledky chudoby v okrsku Utengule/Usangu‘, povídal si s lidmi na vesnicích a vymýšlel, jak by jim mohl pomoct z chudoby. Z výzkumu i z rozhovorů nakonec vzešlo to, co dnes Maendeleo dělá, účelově půjčujeme peníze lidem na rozvoj drobného zemědělství a podnikání.

Prezentace Maendelea na olomouckém Majálesu - na fotografii jsou dobrovolníci Maendelea, bohužel nám neustále schází aktuální foto celého současného týmu

Prezentace Maendelea na olomouckém Majálesu. Foto: NNO Maendeleo

Kedy si sa pridala k Maendeleu ty?

O rok později. Do té doby jsem dělala dobrovolnici na festivalu Jeden svět Olomouc, který pořádá Člověk v tísni. Povinnou praxi už jsem sice měla splněnou, ale dál jsem chtěla sbírat zkušenosti v neziskovém sektoru. Chtěla jsem si najít něco dlouhodobého. Tehdejší dobrovolníci Maendelea zrovna pořádali herní benefiční večer a já jsem se k nim přidala. Tak se stalo, že jsem loni spolu s ostatními pořádala v pořadí už šestý ročník této akce a v Tanzanii jsem strávila díky několika výjezdům už víc než 7 měsíců života.

Koľko študentov a študentiek je momentálne zapojených do aktivít Maendelea?

Dnes je nás aktivně zapojených osm, scházíme se každý týden po škole nebo po práci a děláme všechno, co je v každé neziskové organizaci potřeba; jen to děláme zadarmo a ve volném čase. Administrativní náklady jsou minimální a většina peněz od dárců tak může jít přímo na pomoc lidem. My si zároveň můžeme „dělat, co chceme“ a tak, jak věříme, že je to v daný moment nejsprávněji. Projekty pravidelně měníme a upravujeme dle potřeb místních lidí. Nemáme žádné dotace a tedy ani striktní omezení, a tak si to můžeme dovolit.

Čím si člen alebo členka u vás prejde v rámci štruktúry organizácie?

V Maendeleu si jde „vyzkoušet“ spoustu věcí, od pořádání benefičních akcí, PR, spolupráce s donory, financí, administrativy, přes komunikaci s tanzanským týmem, až po samotnou implementaci aktivit na místě. To vám často už existující neziskovka při dobrovolnictví nenabídne. Naši dárci nám věří a jejich pozornost získáváme snad i právě proto, že to děláme tak trochu jinak.

Nebojím se říct, že mě Maendeleo zavedlo na dobrou cestu a i díky němu dnes můžu pracovat na zahraničních rozvojových a humanitárních projektech v Člověku v tísni. Takovou zkušenost jen tak někde nenajdete a za to si Maendelea vážím ještě víc.

Od akých iných rozvojových organizácií v okolí ste sa učili a brali si príklad?

Během studií jsme se setkávali s úspěchy i neúspěchy amerických, evropských i českých organizací. V rámci různých kurzů jsme probírali případové studie, zaměřené na různé země a projekty, které jsme studovali a analyzovali. Kromě toho jsme řešili třeba i mediální etiku, rozvojovou antropologii, studovali jsme rozvojové příležitosti nejchudších zemí světa a různé rozvojové teorie, včetně takzvaného post-rozvoje. Díky členství Maendelea v České koalici pro ochranu biodiverzity, která je členem platformy neziskovek v Česku – FoRS, můžeme navíc dál čerpat vědomosti a zkušenosti ostatních podobně zaměřených organizací.

Prečo ste si vybrali ako sektorovú prioritu rozvojovej spolupráce a vašej podpory práve poľnohospodárstvo, lokálne farmárstvo?

V subsaharské Africe žije většina obyvatel stále na venkově, a přitom se většina obyvatel venkova živí drobným zemědělstvím. Jsou to nejchudší obyvatelé regionu a Tanzanie není výjimkou. Na farmaření jsou závislí a od hlavní sklizně se odvíjí celý následující rok života, včetně toho, zda budou děti chodit do školy nebo jak pestrou stravu budou jíst. Podporujeme lidi v tom, co už dělají, jen jim pomáháme být efektivnější a zároveň šetrnější k půdě. Když se podaří dostat z chudoby jim, mohli by měnit k lepšímu i mnohé věci kolem sebe sami.

Příprava rýžové školky na tréninkovém poli - foto Zuzana Břehová (4)

Příprava rýžové školky na tréninkovém poli. Foto: Zuzana Břehová

Prečo ste si z celého afrického kontinentu vybrali práve Tanzániu a ako často tam chodíte?

OSN řadí Tanzanii do skupiny nejchudších zemí světa. To, že jsme začali zrovna tam, a ne jinde, ale byla více méně náhoda (Jak jsem zmiňovala, první výjezd se realizoval na škole přes Vavrouškovo stipendium). Do Tanzanie jezdíme jednou až dvakrát do roka. Někdo od nás tam vždycky jede v době sklizní, a když to vyjde, jezdíme i v zimě – v té době jsou zemědělské práce v plném proudu a jindy vyschlá a prašná krajina se krásně zelená.

Na svojom webe uvádzate vzdelávacie aktivity. Ako v Tanzánii školíte drobných farmárov a farmárky? Ako vyzerá dané školenie?

Odborné vzdělávání je nedílnou součástí největšího projektu ‘Podpora farmaření‘. V něm poskytujeme mikropůjčky svépomocným skupinám, jejichž členové pěstují rýži. Smyslem mikropůjčky je umožnit farmářům, aby v praxi využili maximum toho, co se naučí v rámci zmiňovaného vzdělávacího programu. Na kurzech se diskutuje třeba: jaká používat hnojiva a jaký je v nich rozdíl, jak správně vytvořit a použít kompost a hnojit jím pole nebo jak zacházet se semeny, než je zasejí. Součástí vzdělávání jsou také lekce finanční gramotnosti. Vzdělávání není jen teoretické, velká část se odehrává přímo na polích. Pro farmáře, kteří vždy následovali jen postupy svých předků, je důležité, aby si nové postupy sami vyzkoušeli a aby jejich benefity viděli na vlastní oči.

Ako môžu lokálnym ľuďom pomôcť podľa vašej schémy podpory mikropôžičky? Ako to funguje v praxi?

Když chcete v zemědělství podnikat, potřebujete jednotlivé práce od orby přes výsadbu, až po péči o úrodu vykonávat včas. Práci včas sám člověk nezvládne, a tak si musí na pomoc zaplatit nádeníky. Aby byli farmáři rychlejší a efektivnější, používají k obdělávání voly nebo malotraktory, přičemž často ani jedno z toho nemají. Ať už použijí přírodní nebo umělá hnojiva, ta také něco stojí oproti tomu, když nepoužijí žádná. Díky mikropůjčce si mohou farmáři dovolit pokrýt náklady spojené s přechodem od původních k doporučovaným postupům práce na poli.

Ryze ženská svépomocná skupina farmářek - foto Zuzana Břehová (1)

Ryze ženská svépomocná skupina farmářek. Foto: Zuzana Břehová

Môžeš spomenúť nejaký konkrétny úspešný príklad, kedy niekoho mikropôžička postavila na nohy (zmenila mu život)?

Nejraději zmiňuji příklad farmářky Ashury, která předloni v projektech Maendelea skončila se slovy, že už naši pomoc nepotřebuje a je schopná udržet si vyšší úrodu a příjmy sama. Nabídla své místo ve skupině dalšímu farmáři, který to potřebuje víc. To mě tehdy úplně dostalo a říkala jsem si, že to asi děláme docela dobře, pokud se nám stávají tyhle věci. Kdo pracuje na podobných projektech v zahraničí, asi ví, že tohle se úplně často nestává.

Podporuje Maendeleo prevažne ženy-farmárky, alebo je to rodovo pol na pol?

V projektu ‚Podpora farmaření‘ máme stanovené pravidlo, že nejméně polovina každé osmičlenné skupiny musí být ženy. Finální složení už poté necháváme na samotných členech svépomocných skupin. Každopádně dvě skupiny (dá se říci nejlepší) vedou právě ženy, přičemž jedna z nich, Suzana, je i většinově zvolená předsedkyně vzniklé místní partnerské organizace Wakulima Maendeleo, ve které jsou sdruženi všichni farmáři a farmářky, které podporujeme. To mě osobně moc těší, i proto, že se to stalo samovolně, aniž bychom do tohoto rozhodovacího procesu volby předsedy / předsedkyně museli jakkoliv zasahovat.

Ako prezentujete výsledky vašej práce doma?

Jezdíme přednášet na tematické akce, setkáváme se osobně se sponzory, podporovatelům posíláme poměrně rozsáhlé a konkrétní zpravodaje o tom, co se děje v Česku i v Tanzanii, šíříme osvětu v rámci našich benefičních akcí… Občas dostaneme pozvání přednášet i na cestovatelských festivalech, dětem na školách nebo na letních školách rozvojové spolupráce. Často na takových akcích získáváme nové podporovatele.

Máte aj nejakých platených zamestnancov a zamestnankyne?

V Česku pracujeme všichni ve svém volném čase a bez nároku na odměnu; totéž platí, když jedeme do Tanzanie. Co se týče našich tanzanských koordinátorů, těm v podstatě pokrýváme náklady a čas, strávený supervizí na polích farmářů. Jedná se o opravdu malé částky, ale zároveň je to pro koordinátory férová částka a nám to zaručuje, že kontrolují a reportují aktivity v Tanzanii pravidelně a v dohodnutém rozsahu.

Pravidelná setkání se svépomocnými skupinami probíhají s námi, i v době naší nepřítomnosti - foto Martin Schlossarek

Pravidelná setkání se svépomocnými skupinami probíhají i s námi i v době naší nepřítomnosti. Foto: Martin Schlossarek

Dnes už mnohí z vás (dobrovoľníkov a dobrovoľníčok) pracujú. Ty pôsobíš ako projektová koordinátorka v organizácii Člověk v tísni v Prahe. Ako často sa stretávate ako Maendeleo v Olomouci a plánujete svoje ďalšie aktivity?

Je pravda, že to začíná být čím dál těžší. Nejen se mnou, že jsem v Praze, ale i s holkama, které pomalu, ale jistě dokončují svá magisterská studia na katedře. Proto jsme začali vymýšlet plán B tak, abychom dál mohli farmáře podporovat a přece plánovali veškerou činnost Maendelea v Česku i v Tanzanii společně. Zatím jsou schůzky na týdenní bázi, ale brzy začneme fungovat na dálku. Věříme, že to půjde. Já teď taky pracuji na dálku odkudkoliv, kde zrovna jsem. Digitální nomádství je navíc v dnešní době populární, tak si to aspoň vyzkoušíme. 🙂

Vysielate aj mladých ľudí priamo do terénu do Tanzánie na niekoľko mesiacov v rámci dobrovoľníckej činnosti?

Ano, skoro všichni naši členové už v Tanzanii za farmáři byli, někteří i víckrát. Já sama jsem vyjela od roku 2012 čtyřikrát, vždy na cca 5-8 týdnů. Máme však mezi sebou domluvenou podmínku, aby na vesnice jezdili pouze ti dobrovolníci, kdo se k nám přidají a pracují s námi v Česku dlouhodobě, ideálně minimálně rok s pravidelnými setkáváními. Je pro nás důležité, aby byl každý, kdo vyjede, plně seznámen s projekty i s místní kulturou, abychom v místě nešířili špatné návyky a naopak udržovali dobré vztahy, které v tamních komunitách máme.

Získali ste za uplynulých takmer sedem rokov fungovania aj nejaké významné ocenenia, verejnú spätnú väzbu?

Zrovna před pár dny jsme se dozvěděli, že nás porota Asociace společenské odpovědnosti vybrala v soutěži o Ceny SDGs (tedy jak naplňujeme naší činností globální udržitelné cíle, k jejichž naplňování se zavazuje i Česká republika) mezi 15 semifinalistů z celkového počtu více než 150 nominovaných projektů. To je pro nás skvělý úspěch a máme radost. Loni i letos jsme se také hlásili do soutěže Gratias Tibi, jež pořádá Člověk v tísni a oceňuje aktivní mladé lidi, pomáhající svému okolí. Často se od pořadatelů podobných soutěží setkáváme s pozitivní zpětnou vazbou na to, co děláme, a fandí nám, i když se zrovna neumístíme.

Ako funguje financovanie? Podávali ste si žiadostí o granty v schémach CzechAid či EuropeAid?

Aktuálně nejsme příjemci žádné dotace. Našim primárním zdrojem financování jsou soukromé dary od lidí z Česka, kterým se líbí naše aktivity a chtějí nás podpořit. Někteří přispívají jednorázově v řádech stokorun, jiní posílají podobné částky pravidelně každý měsíc. Máme ale i pár spřízněných dárců, kteří přispívají v řádech desetitisíců. Dalším zdrojem financí jsou námi pořádané benefiční akce.

Čo vám všetkým dáva silu a spätnú väzbu pokračovať v tejto časovo aj finančne náročnej práci?

Mojí hlavní motivací je to, že pracuji na něčem, čemu věřím a co sama můžu tvořit na základě svých dosavadních znalostí, zkušeností i přesvědčení. Baví mě ta práce s lidmi v Tanzanii, i v našem česko-slovenském týmu. Farmáři zároveň chtějí být zapojeni v našich projektech, spolupracují a zároveň řádně splácí. A co víc, některým už se podařilo zvýšit svůj životní standard. Baví mě i ten pocit, že to jde dělat ve volném čase a zadarmo. Naprostá většina peněz, které získáme, tedy může jít přímo na podporu lidí, kteří to potřebují. S tím se dobře usíná.

Naberáte aj nových členov a členky?

Původně jsme chtěli naši práci „dokončit” v aktuálním složení, ale vzhledem k tomu, že se začínáme po studiích rozprchávat a některé činnosti nepočkají, nakonec bychom rádi přibrali třeba dva nadšené dobrovolníky. Na olomoucké „základně” by tak byl někdo další, kdo nám bude pomáhat na benefičních akcích, i s potřebnou administrativou organizace.

V čom spočíva udržateľnosť organizácie?

Co se týká udržitelnosti, dbáme především na tu finanční. Postupně naše tanzanské kolegy z partnerské organizace Wakulima Maendeleo připravujeme na to, aby byli schopni v dohledné době aktivity převzít a pokračovat v nich i bez nás. To mimo jiné znamená, že musí být schopni nejen udržet aktuální roční rozpočet, ale také shánět nové možnosti financování, aby mohli dál růst v podstatě jako kooperativa, a přibírat nové členy.

V loňském roce se farmáři sdružení v organizaci Wakulima Maendeleo přihlásili do soutěže místní organizace NAFAKA, kterou podporuje Agentura Spojených států amerických pro mezinárodní rozvoj – USAID, a vyhráli malotraktor s vlečkou. Zástupci z NAFAKA ocenili dobrou propracovanost činnosti a organizovanost farmářů. Farmáři nám naopak děkovali, že si podobnou grantovou soutěž mohli vyzkoušet o rok dříve s námi a na základě naší zpětné vazby a hodnocení předložených návrhů se rychleji zorientovali a věděli, co se po nich bude chtít.

Zuzka předává ocenění Maendelea - farmářka roku -Suzaně - za její skvělou celoroční práci. Suzana je inspirací pro další farmáře, ženy i muže - fo

Zuzka Břehová předává ocenění Maendelea “Farmářka roku” Suzaně za její skvělou celoroční práci. Foto: Martin Schlossarek

Plánovali ste s projektmi Maendelea expandovať aj do iných krajín?

Nad zkopírováním našich projektů na jiném místě přemýšlíme a rádi bychom tak zúročili naše zkušenosti. Samozřejmě za předpokladu, že by znovu proběhl výzkum potřeb na daném místě a analyzovali bychom, zda jsou právě mikropůjčky vhodným nástrojem pomoci. I tady platí, že nic není univerzální. Reprodukci projektu bychom považovali za správnou cestu. Nevím ale, jestli toho budeme schopní, když pak budeme mít třeba rodiny a další povinnosti nad rámec školy nebo práce. Proto se teď soustředíme hlavně na předávání toho současného do rukou místních lidí. Fungování v budoucnu i bez našich zásahů by pro mě osobně byl poměrně nevídaný úspěch v rámci rozvojové spolupráce mezi organizacemi nejenom v Česku.

Kde vidíš vašu organizáciu o päť-desať rokov? Aké máte plány do budúcna?

Jak jsem už nakousla, rádi bychom postupně předali veškeré pravomoci místním lidem, konkrétně partnerské organizaci Wakulima Maendeleo. My bychom zůstali jen jakýmsi poradním orgánem, který dohlíží na to, že farmáři v aktivitách pokračují a že se rozvíjí a pomáhají dalším lidem. Dali jsme si za cíl, že chceme být v oblasti, kde působíme, dál nepotřební. Pokud vše dobře půjde, mohlo by se tak stát do 10 let od založení Maendelea, tzn. v roce 2021. Držte nám pěsti! 🙂

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: M. Schlossarek, Z. Břehová, NNO Maendeleo

Posted in community development, development cooperation, global problems, Intl development studies, NGOs' work, sustainability, voluntary service | Tagged , , , , , , , , | Leave a comment

Čo (a prečo) čítať: májové lekcie rozvoja

Aj v máji vám ponúkame tri novinárske celky, ktoré sa snažia pokrývať globálne výzvy komplexným, etickým a zodpovedným spôsobom; zároveň čitateľskú základňu edukujú. Prvý článok sa týka dosahov zmeny klímy na život v oceánoch, druhý je o aktivizme kenských novinárov a tretí opisuje fungovanie open-source nástrojov, ktoré humanitárnym organizáciám pomáhajú pri záchranných akciách v teréne. Viac už v májových Lekciách rozvoja, pripravených tímom ‚Media about Development’.

Alexander Ač je v prvom rade vedec. Pracuje na Ústav výskumu globálnej zmeny Českej akadémie vied v Brne. Ale je aj výborný popularizátor vedy, pričom sa venuje primárne zmene klímy a vysvetľovaniu negatívnych dosahov zmeny klímy na životné prostredie a predovšetkým ľudstvo. Pre denník SME pravidelne publikuje komentáre a analýzy práve o tejto problematike. V článku “Blíži sa klimatická pomsta oceánov?” píše o zmene charakteru počasia a následkoch oteplenia oceánskej vody. Ako naznačuje titulok, negatívne scenáre naberajú reálne kontúry a zmenu klímy by sme mali brať konečne všetci vážne.

Spisovateľka a politologička Nanjala Nyabola napísala pre denník SME o tom, prečo by bez odvážnych a priekopníckych novinárov kenské hnutie za demokraciu možno nikdy nebolo zvíťazilo. Ak vás zaujíma, prečo v marci podala skupina popredných novinárov výpoveď v denníku Nation, a čo znamená v praxi “aktivistický žurnalizmus“ (v ktorom má Keňa dlhú tradíciu), nenechajte si ujsť komentár “Strata pre kenskú demokraciu”.

digitalglobe.com

Crowdsourcing po zemetrasení v Nepále. Zdroj: digitalglobe.com.

Študent Medzinárodných rozvojových štúdií KRES UP v Olomouci, Jan Ciupa, sa pod vedením Dr. Jirku Pánka pozrel na rôzne nástroje mapovania terénu, ktorý postihla prírodná katastrofa. Napísal o tom článok aj do časopisu Rozvojovka. Mnohým môžu informácie z textu objasniť spôsob, akým bola počas doručovania humanitárnej pomoci po zemetrasení v Nepále využitá Open Street Map (OSM) platforma a čo je to crowdsourcing. Počas humanitárnej krízy sú totiž dôležití práve dobrovoľníci OSM z celého sveta, ktorí digitalizujú satelitné snímky a poskytujú tak nové dáta humanitárnym organizáciám, pracujúcim v konkrétnej postihnutej krajine. Viac sa už dozviete v populárne-náučnom texte: “Crowdsourcing v mapování snižuje dopady katastrof”.

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: digitalglobe.com

 

Posted in climate change, global problems, humanitarian aid, media | Tagged , , , , , , | Leave a comment

Zraniteľné ženy v Eldorete dostali šancu na lepší život – študujú a podnikajú (rozhovor)

Dobrovoľníčila v Rwande, no nakoniec sa usadila v Keni, kde si vie predstaviť svoje ďalšie dlhodobé pôsobenie. Pod hlavičkou OZ Dvojfarebný svet v Eldorete koordinuje rozvojový projekt, ktorý výučbovými kurzami a pobytom v biznis inkubátore podporuje ženy z marginalizovaného prostredia v snahe postaviť sa na vlastné nohy. Zuzana Kralinská v rozhovore približuje výsledky projektu, ako aj svoju úlohu v celom procese realizácie.

Dvojfarebny svet projekt

Absolventky pletacieho kurzu. Vďaka biznis inkubátoru, ktorý v Eldorete zabezpečuje OZ Dvojfarebný svet, sa stanú podnikateľkami. Foto: Maria Muhl

Africký kontinent si navštívila ako dobrovoľníčka počas štúdia misijnej a charitatívnej práce na VŠ zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety. O aký projekt šlo?

Bolo to ešte v roku 2014 v Rwande. Konkrétne v Kibeho som ako dobrovoľníčka strávila šesť mesiacov na projekte domovskej VŠ sv. Alžbety. Ten prešiel svojím vývinom – od anti-malnutričného až po projekt na podporu matiek. Cieľom nebolo iba zaplátať dôsledky chudoby (podvýživu detí), ale odstraňovať jej príčiny – teda prostredníctvom výučby praktických zručností vytvoriť priestor pre zárobkovú činnosť žien-matiek. Približne dvadsať žien sa vyučilo pracovať s mechanickým pletacím strojom. Táto skupina potom plietla svetre pre okolité zíkladné školy, keďže v Rwande na školách majú žiaci povinnosť nosiť uniformy (a jednotné svetre sú ich súčasťou). Počas mojej prítomnosti sme projekt rozšírili o výrobu tašiek a vrecúšok z farebných lokálnych látok, ktoré sa vyrábajú doteraz a predávajú aj na Slovensku.

Čo dal tento pobyt tebe?

Pobyt v malebnej dedinke na juhu Rwandy ma obohatil o skúsenosti, zamerané na prácu s lokálnymi ženami a komunikáciu s miestnymi. Presvedčil ma o tom, že chcem stráviť časť svojho života určite v Subsaharskej Afrike. Nie preto, že sa tu chystám niekoho spasiť a zachraňovať. Skôr preto, že mi vyhovuje spôsob, akým tu život plynie. Uvedomujem si, že i Subsaharská Afrika je široký pojem a geograficky aj kultúrne je to veľmi bohatý kus zeme. No zatiaľ som mala možnosť navštíviť štyri krajiny v rámci východnej Afriky a  pozitíva doteraz prevažovali nad negatívami.

zuzana

Zuzana Kralinská spolu s absolventmi a absolventkami kurzov, ktoré zabezpečilo v Eldorete OZ Dvojfarebný svet. Foto: archív Z.K.

Počas ďalších štúdií na univerzite v dánskej Kodani si dostala možnosť vycestovať do terénu opäť – tentoraz nie do Rwandy, ale do Kene. Ako si zareagovala?

Do Kene som šla najprv na trojmesačnú stáž, ktorá bola súčasťou môjho štúdia. Mala som možnosť vybrať si z dvoch kensko-slovenských projektov v dvoch geograficky odlišných oblastiach – vnútrozemie verzus pobrežie. Rozvojové projekty v Eldorete som však z diaľky sledovala dlhodobo, preto som sa rozhodla pre vnútrozemie. Naviac ma oslovilo zameranie týchto projektov – na pomoc dievčatám a ženám zo sociálne slabých pomerov. Potom ma kontaktovala riaditeľka organizácie Dvojfarebný Svet, Martina Utešená, ktorá mala môj výjazd na starosti. Z trojmesačnej stáže sa nakoniec vykľul dvojročný pobyt.

V ktorej fáze priebehu projektu rozvojovej spolupráce v Eldorete si tam vstúpila ty?

Do projektu organizácie Dvojfarebný svet, ktorý zabezpečuje výučbu praktických zručností pre ženy zo slumu, som vstúpila v čase, keď pôvodná projektová koorinátorka po siedmich rokoch odchádzala z Kene naspäť na Slovensko. Vtedajší projekt bol v záverečnej fáze a pripravoval sa štart nového projektu s názvom „Podpora nezávislosti a ekonomickej samostatnosti znevýhodnených žien zo slumu Langas”, financovaný vďaka podpore zo strany Slovenskej Republiky (cez grantovú schému SlovakAid).

Máš v teréne slovenských alebo kenských spolupracovníkov či spolupracovníčky?

Viac než rok tu so mnou pôsobila slovenská lekárka. Vo februári tohto roku však odišla a odvtedy pracujem už len s kenskými spolupracovníkmi. Lokálnym parnerom projektu je Detský domov pre dievčatá Sv. Bakhity.

Názov projektu znie: „Podpora nezávislosti a ekonomickej samostatnosti znevýhodnených žien zo slumu Langas”. Čo si pod tým možno konkrétne predstaviť?

Organizácia Dvojfarebný svet sa snaží dlhodobo posilňovať postavenie žien v slumových oblastiach. Tentoraz sa rozhodla asistovať miestnym ženám z marginalizovaného prostredia prostredníctvom poskytovania polročných výučbových kurzov a mesačného počítačového kurzu. Slabá sociálna situácia niektorých rodín im neumožňuje poslať všetky ich deti na stredné školy. Nedostatočné vzdelanie potom vedie k ťažkostiam v hľadaní zamestnania, k predčasnému otehotneniu a problémom s uživením rodiny. Práve týmto ženám poskytuje náš projekt možnosť vyučiť sa remeslu a naučiť sa podnikať. Po skončení kurzu od nás absolventky dostávajú štartovací balíček, ktorý pozostáva z materiálov a náradia, potrebného na naštartovanie ich vlastného podnikania. Takto sa stávajú ekonomicky samostatnými a schopnými postarať sa o svoje rodiny aj v prípade neprítomnosti alebo neschopnosti ich partnerov.

kurz

Počítačový kurz, ktorý pomôže študentkám dostať sa k vyššiemu vzdelaniu. Foto: Maria Muhl

Prečo projekt reaguje na potreby žien práve v Eldorete?

Eldoret je piate najväčšie mesto Kene a neustále rastie. Práve vysoký stupeň urbanizácie vedie k stále rastúcej populácii v slumových oblastiach. Slum Langas má odhadom okolo štyristotisíc obyvateľov. Rast populácie sa však nerovná rýchlosti rastu pracovných miest, čo má za následok vysoký stupeň nezamestnanosti, chudobu, a stáva sa z toho začarovaný kruh. Práve tu, v Eldorete, dlhodobo pôsobili slovenskí lekári a logisti na zdravotníckych a sociálnych projektoch VŠ sv. Alžbety. Keď sa miestne ženy dozvedeli, že tu funguje slovensko-kenský projekt, vyučujúci praktické zručnosti mladé dievčatá, prišli za vtedajšou koordinátorkou s prosbou o vytvorenie výučbového centra aj pre staršie ženy. Na túto výzvu zareagovala organizácia Dvojfarebný svet, a začalo sa pracovať na jej realizácii. Lokálnym partnerom projektu je Detský domov pre dievčatá Sv. Bakhity, ktorý stál pri zrode nášho projektu.

Čo všetko sa študentky učia vo vašom výučbovom centre pre ženy z marginalizovaného prostredia?

V centre poskytujeme polročný kurz kaderníctva, krajčírstva a pletenia. Pre ženy zo sociálne slabých pomerov, ale i mužov s postihnutím zároveň realizujeme mesačný kurz počítačových zručností. Po niekoľkoročných skúsenostiach sme však prišli na to, že zatiaľčo absolvenky kaderníckeho kurzu sú schopné začať podnikať hneď po skončení kurzu, absolventky krajčírskeho a pletacieho kurzu s tým majú problémy. Najmä pre nedostatočný kapitál a nedostatok podnikateľských zručností. Práve preto od roku 2016 vedieme v našom centre aj sociálny podnik, takzvaný biznis inkubátor, v ktorom na päť mesiacov zamestnávame naše absolventky a ony si tak môže zlepšiť, resp. nadobudnúť podnikatelské zručnosti.

Ako sa vám osvedčil spomínaný biznis inkubátor?

Biznis inkubátor sa stal skvelým doplnkom k našim výučbovým kurzom. Počas tohto obdobia absolventky šijú a pletú školské uniformy pre okolité štátne základné školy. Zároveň sú vďaka mesačným odmenám schopné našporiť si dostatočný kapitál na začatie podnikania a vďaka dodatočnej výučbe základov podnikania a finančnej gramotnosti ho môžu aj realizovať. Posledný, šiesty mesiac inkubátora už ženy pracujú samostatne. Navštevujeme ich v teréne a spoločne vytvárame na mieru šitý individuálny podnikatelský plán. Všetky naše absolventky si biznis inkubátor veľmi pochvaľujú.

kurz

Súčasť projektu v Eldorete: kadernícky kurz pre miestne ženy. Foto: Maria Muhl

Ako si predstavujete udržateľnosť daného projektu?

Projekt by za daných podmienok mohol fungovať ako rozšírenie detského domova pre mladé dievčatá, ktorý je naším lokálnym partnerom. Vyžaduje si však ešte aktivity a najmä čas, aby boli výsledky viditeľné a udržateľnosť merateľná. V súčasnosti pripravujeme pokračovanie, resp. ďaľšiu fázu projektu a ak získame grant z Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej Republiky (v rámci výzvy SlovakAid), po dvoch rokoch by mal byť projekt už samoudržateľný.

Ako by ste projekt chceli replikovať do iných miest, resp. rozšíriť do budúcna?

Do budúcna by sme chceli prepracovať i rozšíriť projekt na akreditované výučbové a tréningové centrum pod štátnou inštitúciou TVET, s možnosťou štátnej skúšky pre našich študentov. Vďaka tomu by mali po ukončení štúdia v rukách celonárodne uznávaný certifikát, s ktorým by mohli pokračovať vo vyššom stupni vzdelávania alebo si ľahšie nájsť prácu – kdekoľvek v Keni. Zároveň chceme upriamiť našu pozornosť na ženy, ktorých život bol ovplyvnený postihnutím. Či už ide o osoby priamo s telesným postihnutím, alebo starajúce sa o niekoho so zdravotným postihnutím. Tieto ženy a dievčatá patria v spoločnosti medzi najzraniteľnejšie.

Vedela by si spomenúť nejaký konkrétny príbeh ženy, ktorej váš projekt výrazne pomohol, resp. jej zmenil život k lepšiemu?

Z fotografií Márie Muhl Candrákovej, ktorá náš projekt navštívila a následne výsledok v podobe foto-výstavy mohli vidieť i ľudia na Slovensku, je známy príbeh našej študentky Irene. Ide o slobodnú matku dvoch detí, ktorá si po skončení nášho kurzu otvorila v slume vlastný kadernícky salón. Vďaka tomuto podnikaniu sa výrazne zlepšila kvalita života jej rodiny.

Irene

Absolventka kurzu, ktorý v Eldorete zabezpečilo OZ Dvojfarebný svet – kaderníčka Irene a jej prvý salón. Foto: Maria Muhl

Daný projekt, podporený aj grantom zo schémy SlovakAid, poznáme zo spomínaných fotografií Márie Muhl Candrákovej. Aké ďalšie (možno menej fotogenické) aktivity a výsledky projekt obsahuje?

Okrem fotovýstavy bol náš projekt prezentovaný v médiách – konkrétne v správach RTVS aj Markízy, čiže slovenskí ľudia môžu vidieť, ako asi vyzerá reálne slovensko-kenská rozvojová spolupráca v praxi. No náš najvzácnejší výsledok je približne tisícdvesto absolventov, resp. hlavne absolventiek našich kurzov a sprostredkovanie školských uniforiem pre tisíc detí v slume Langas.

Okrem uniforiem absolventky šijú a pletú ďalšie výrobky. Hodláte produkty kenských žien predávať na Slovensku cez e-shop alebo na trhoch či v obchodoch v iných regiónoch Kene?

Áno. V najbližších mesiacoch plánujeme vytvoriť nášmu projektu webstránku a fanpage. Zároveň chceme otvoriť kamenný obchod, v ktorom budeme predávať výrobky našich študentov a študentiek za výhodné ceny. Tieto aktivity sú momentálne vo fáze plánovania a prípravy.

kurz

Miestnym ženám je okrem krajčírskeho a pletacieho kurzu ponúknutý aj kadernícky kurz. Neskôr pribudla aj možnosť dovzdelať sa v oblasti IT a biznisu. Foto: Maria Muhl

Ako tráviš víkendy, sviatky a voľné dni v Eldorete? Je tam možnosť sebarealizácie a priestor pre kultúrne vyžitie?

Počas voľných dní periem všetko, čo sa nazbieralo za celý týždeň. Keďže nemám práčku, tak to zaberie určitú časť dňa. Zároveň využívam tento čas na upratovanie, väčšie nákupy, oddych a stretnutia s priateľmi. Pochádzam zo Svitu, čo je podstatne menšie mesto ako Eldoret. Čiže na veľkosť mesta sa nesťažujem, aj podujatia sa tu dejú, hoci nie tak často, ako v hlavnom meste. Keď mi niekedy chýba ruch veľkomesta, tak si zájdem do Nairobi za slovenskými dobrovoľníkmi.

Čo by si poradila kolegom a kolegyniam (ktorí sa vyberú do podobného regiónu koordinovať podobný rozvojový projekt), aby robili v snahe predísť vyhoreniu?

Mne osobne pri práci (pri zvládaní úspechov i nezdarov) veľmi pomáha viera. No každý človek je jedinečný a fungujú naň rôzne techniky psychohygieny. Niekto rád trávi voľný čas sám a oddýchne si práve mimo šumu spoločnosti, niekto je zasa radšej obklopený priateľmi. Je dôležité mať po ruke blízkych ľudí, ktorí vás podporia, podržia, keď treba, a na ktorých sa môžete spoľahnúť. Netreba sa vnímať (ani navonok prezentovať) ako superčlovek, ktorý všetko zvládne sám, a ktorý si myslí, že chod celého projektu záleží iba od neho jediného. Treba nájsť v sebe pokoru.

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: archív Zuzany Kralinskej a Maria Muhl pre OZ Dvojfarebný svet

Posted in community development, development cooperation, gender equality, global problems, NGOs' work, sustainability, voluntary service | Tagged , , , , , , , , , , | Leave a comment

Koncept hrubého domáceho šťastia by pomohol i nám v Európe (rozhovor s Tadeášom Žďárským)

­­­­Pochádza zo Slovenska, študuje v Česku, presnejšie na Morave, odbor ESUR (Environmentálne štúdiá a udržateľný rozvoj), po semestri strávil v Spojených štátoch amerických aj v Nórsku. So spolužiakmi na pôde svojej alma mater založil spolok Udržitelný Palacký a v rámci jeho aktivít sa snaží v Olomouci organizovať podujatia, ktoré by mali motivovať mladých k šetrnejšiemu životnému štýlu. Viac o svojich postojoch a plánoch prezradí v rozhovore mladý environmentalista a kritik súčasného vzdelávacieho systému u nás – Tadeáš Žďárský.

Tadeáš Žďárský počas práce v študentskej komunitnej záhrade UP: Václavka.

Začneme priamo a vecne. Ako by si vlastnými slovami opísal udržateľný rozvoj?

Udržateľný rozvoj je pre mňa rozvoj, ktorý je holistický a vyvažuje všetky dôležité aspekty života. Nezameriava sa teda len na zvyšovanie materiálnej spotreby, ale aj zdravie, kvalitu životného prostredia, dobré vzdelanie či celkovo spokojnosť obyvateľstva. Akceptuje prírodné limity a je spravodlivý, takže z neho prosperujú všetci a nielen pár vyvolených.

No, bohužiaľ, je pojem udržateľný rozvoj na môj vkus až priveľmi všeobjímajúci a sprofanovaný. Využíva ho dnes kdekto – od zodpovedných spotrebiteľov až po deštruktívne korporácie. Preto sa mi veľmi páči, ako ho rozvinuli v Bhutáne, keď vytvorili koncept hrubého domáceho šťastia ako alternatívu k hrubému domácemu produktu (HDP). Vytvorili deväť konkrétnych aspektov, ktoré podľa mňa skvelo reflektujú, čo všetko by do neho malo byť zahrnuté: zdravie, psychologická pohoda, ekonomický príjem, vzdelanie, kvalita životného prostredia, množstvo voľného času, kultúra, good governance alebo dobré vládnutie a životaschopnosť komunity. Myslím, že ak by sme aj u nás v Európe využívali pre rozvoj podobný rámec, vyzeralo by to tu úplne inak.

Ktorý z Globálnych cieľov – SDGs (v rámci agendy 2030) je pre teba najviac zásadný a prečo?

Všetky z nich sú dôležité a prepojené. Keďže žijeme vo veľmi komplikovanom a prepojenom svete, musíme ich riešiť súčasne – nemôžeme ich vnímať oddelene. Je nemožné nakŕmiť celú populáciu bez toho, aby sme nebrali do úvahy dostatok vody alebo riešenie klimatických zmien, ktoré v súčasnosti výrazne ovplyvňujú poľnohospodárske výnosy. Ak by som mal predsa len vybrať jeden z nich, z planetárneho hľadiska by bol prioritný cieľ číslo 13, ktorý sa zaoberá práve klimatickou zmenou. Rieši sa však hlavne na medzinárodnej úrovni a na národných úrovniach chýbajú radikálne politiky, ktoré si táto vážna téma vyžaduje.

A ktorý globálny cieľ by si si vybral z osobného hľadiska?

Z osobného hľadiska by som si vybral číslo 4: Vzdelávanie. Hoci Organizácia spojených národov sa v tomto cieli snaží hlavne o to, aby malo čo najviac ľudí prístup ku vzdelaniu, mňa skôr zaujíma kvalita a forma tohto vzdelania. Lebo vnímam, že súčasné vzdelávacie systémy sú zastaralé a nereflektujú potreby jednotlivcov, ani spoločnosti ako celku. Nemyslím si, že nové generácie pripravujú na svet 21. storočia, ktorý je plný komplexných problémov, vyžadujúcich si interdisciplinárne riešenia.

Tadeáš na ZeroWaste konferencii.

 

I. POCTA DOMOVSKEJ KATEDRE V OLOMOUCI

Prečo si sa rozhodol pre štúdium na Katedre rozvojových a environmentálnych štúdií (KRES) v Olomouci?

Po strednej škole som mal “gap year”, alebo rok pauzy, behom ktorého som pracoval v Anglicku a premýšľal nad školou, ktorá by ma bavila. Pôvodne ma lákali hlavne rozvojové štúdiá, pretože boli spojením zmysluplnej práce s ľuďmi, cestovania a jazykov. Na našu olomouckú katedru som narazil náhodou – cez google. Pamätám sa, že som chcel študovať v zahraničí, no po otvorení jej webových stránok ma zaujalo obrovské množstvo príležitostí a finančnej podpory na štúdijný pobyt, výskum či stáž v zahraničí. Už len podľa info na webe som mal pocit, že pôjde o dosť progresívne pracovisko. Napísal som pár absolventom aj súčasným študentom a všetci ma uistili, že je to určite dobrá voľba. Posledným potvrdením bola návšteva katedry behom dňa otvorených dverí.

Ktorý predmet ťa počas štúdia na KRES oslovil najviac (a prečo)?

Najviac ma bavili sociálne a filozoficky zamerané predmety, napríklad Environmentálna etika alebo Environmentálna sociológia. Vďaka etike som si uvedomil, že to, v akom stave sa naša planéta nachádza, je iba odzrkadlením toho, ako premýšľame, ako vnímame prírodu, akú jej prisudzujeme hodnotu a ako vnímame samých seba. Je mi jasné, že pokiaľ chceme zmeniť súčasný stav, nepôjde to len cez nové inovácie a technokraciu, ale musíme najskôr zmeniť niečo v našom premýšľaní. Z environmentálnej sociológie si pamätám hlavne krititku ekonomiky, založenej na neobmedzenom ekonomickom raste či rôzne prístupy k spotrebe a konzumerismu. Pomohlo mi to porozumieť našej spoločnosti o čosi viac.

Prečo si si nakoniec zvolil odbor ESUR, teda viac environmentálny, ako rozvojový smer?

Najskôr som si podal prihlášku na Medzinárodné rozvojové štúdiá, no ešte pred samotnými prijímacími skúškami som strávil skoro pol roka v Indii. Pôsobil som tam ako dobrovoľník a zapojil sa do niekoľkých environmentálnych projektov v rôznych častiach krajiny. Uvedomil som si, že miestni ľudia vidia hlavne svetlú stránku západu, idealizujú si nás a snažia sa nám čo najviac priblížiť. Veľakrát vôbec nevedia o tom, že s “pokrokom” prichádza aj rozšírená a zvýšená obezita, závislosti, depresie či nízka kvalita medziľudských vzťahov. A tak opakujú tie isté chyby, ktorých sme sa dopustili my. Tiež som si uvedomil, že je rozvoj často redukovaný na jeho ekonomickú časť, teda aby rozvojové krajiny dosiahli životného štýlu západu. To by však znamenalo nielen veľa vyššie spomínaných negatívnych dôsledkov pre tieto krajiny, ale aj planetárny kolaps. Ak teda chceme, aby sa týmto ľuďom zvýšila životná úroveň a aby to planéta zároveň uniesla, najskôr musíme my na západe znížiť našu nadbytočnú spotrebu. A preto som sa rozhodol uprednostniť ESUR, teda enviro-smer a o zmenu sa usilovať tu.

Prečo by si štúdium na KRES katedre odporučil ďalším mladým ľuďom z Česka či zo Slovenska?

Dôvodov je veľmi veľa. Dovolím si tvrdiť, že naša katedra je jedna z najlepších na celej univerzite. Naviac je naše štúdium veľmi medziodborové, takže sa tu učíme vidieť svet v jeho súvislostiach a pristupovať k nemu kriticky. Veľkým lákadlom je aj obrovské množstvo možností na vycestovanie do zahraničia. Máme uzatvorených okolo 30 zmlúv na študijné výjazdy cez program Erasmus+ po celej Európe, ale aj mimo nej. Vyučujúci nás neustále upozorňujú na ďalšie príležitostí zahraničných stáží, plus tu máme možnosť využiť Vavrouškovo štipendium a vycestovať do akejkoľvek rozvojovej krajiny na nami vymyslený, ľubovoľný projekt. V tomto asi nemá naša katedra konkurenciu.

Čo hovoríš na tím pedagógov a pedagogičiek a celkovo na atmosféru na škole?

Katedra je pomerne malá, takže sa navzájom všetci poznáme. Máme mladých učiteľov a učiteliek, ktorí k nám pristupujú individuálne, sú otvorení zmenám a spätnej väzbe. Myslím, že aj celá Univerzita Palackého je plná inovácii a ďalších možností, ktoré človek často ani nestíha sledovať. A naviac Olomouc je prekrásne mesto so skvelou atmosférou a všade sa tu dá zájsť pešo, čo asi každého environmentalistu poteší.

Tadeáš (prvý zľava) s kolegami a kolegyňami zo spolku Udržitelný Palacký na pôde UP.

 

II. PRVÉ ÚSPECHY ŠTUDENSTSKÉHO SPOLKU

Čo ťa viedlo k založeniu spolku Udržitelný Palacký?

Keď som bol v prváku, s kamarátkou sme využili možnosť získania grantu na zorganizovanie premietania štyroch dokumentárnych filmov s tématikou zodpovednej spotreby. Všetky štyri premietania mali obrovský úspech. Na každý z nich prišlo viac ako 150 študentov. To ma veľmi prekvapilo, pretože som si nemyslel, že študenti by mali tak veľký záujem o témy ako plýtvanie potravinami, palmový olej, nadmerná spotreba mäsa či negatívne dopady textilného priemyslu. Chcel som v tom teda pokračovať a spojiť sa s ďalšími, ktorí by mali záujem organizovať podobne zamerané akcie. S tromi ľuďmi z našej katedry sme šli spolu na pivo, predebatovali zámer, napísali sme príspevok do univerzitnej facebookovej skupiny o prvej schôdzke, potom sa stretli v kuchynke na internáte a spolok bol na svete, :).

Ako si s jeho fungovaním a angažovanosťou mladých v ňom spokojný po roku-dvoch fungovania?

Veľmi. V súčasnosti máme okolo 20 naozaj aktívnych členov a to nielen z našej katedry, ale dokonca aj z iných oborov a fakúlt. Máme rozbehnuté veľké množstvo projektov, ktoré by sa v menšom počte členov nedali stíhať. Najviac ma teší, že sme vytvorili aktívnu komunitu ľudí, kde navzájom inšpirujeme jeden druhého. Väčšina z nás sa zhodne v tom, že bez spolku si už ani nevieme predstaviť naše štúdium. Aj keď zaň nedostávame žiadne kredity, tvorí obrovskú časť nášho vzdelania. Pokiaľ je človek „nadupaný vedomosťami“, no nevie ich využiť v praxi, sú mu skoro zbytočné. V spolku sa na vlastnej koži učíme, ako pretavovať naše vízie do reality, ako pracovať v skupine, viesť schôdzky či efektívne si rozdeliť prácu.

Osobnostný rozvoj v praxi?

Presne. Najväčším zážitkom je pre mňa pozorovať vývin jednotlivých členov. Niektorí sa k nám pridali hneď počas prvého roku štúdia, boli hanbliví a báli sa nahlas prezentovať svoje nápady. Dnes majú veľké sebavedomie, uskutočňujú svoje projekty, chodia na zahraničné stáže či sa aktívne zapájajú do diania vo svojich rodných mestách. Práve tento aspekt nášho spolku ma momentálne teší úplne najviac.

Riešenie otázky odpadov – Tadeáš spolu s kolegami a kolegyňami zo spolku Udržitelný Palacký.

Na ktorú aktivitu, ktorú pod hlavičkou Udržitelný Palacký organizujete, si najviac hrdý, resp. s ktorou si najviac spokojný?

Ťažký výber. No možno by som vypichol pilotný projekt nového spôsobu triedenia odpadu na internátoch, pretože na testovacej „koleji“ sa po zavedení triediacich tašiek na každú ubytovaciu bunku zvýšil počet študentov, triediacich odpad o 30%. To je dosť veľký úspech a riešenie je pritom naozaj jednoduché a replikovateľné. Momentálne pracujeme na tom, aby sa tento systém zaviedol aj na ostatných internátoch.

Pridajú sa k triedeniu odpadu ďalší študenti?

Pridajú. Týmto projektom sa nám totiž potvrdila hypotéza, že to, akým spôsobom sú zariadené fyzické priestory (v ktorých sa pohybujeme), má obrovský vplyv na to, či sa chováme zodpovedne alebo nie. Pred zavedením triediacich tašiek sa na ubytovacích bunkách nachádzali len koše na komunálny odpad. Väčšina študentov teda odpad netriedila. Po zavedení triediacich tašiek im však triedenie nerobí problém. Univerzita má teda obrovskú zodpovednosť, pretože práve internáty sú miestom, kde sa vačšina študentov po nástupe na vysokú školu ocitne po prvý raz samostatne – budujú si tu nové návyky. V nich budú pokračovať aj po skončení štúdia.

Ktorá aktivita zožala najväčší ohlas, čo sa týka mediálnej pozornosti a podpory verejnosti?

Určite Freeshop. Je to miesto, kam študenti môžu nosiť veci, ktoré už nepotrebujú. Na druhej strane študenti, ktorým by sa takéto veci zišli, si ich môžu zadarmo odniesť. Týmto projektom sme reagovali predovšetkým na veľké množstvo funkčných vecí, ktoré sa nachádzali v kontajneroch pri internátoch vždy na konci semestrov. Boli to napríklad panvice, ruksaky, fľaše na vodu či taniere. Najhoršie na tom bolo, že doteraz si noví študenti vždy na začiatku semestra kupovali úplne rovnaké veci. Plýtvalo sa tak nielen prírodnými, ale aj finančnými zdrojmi.

Ako Freeshop prevádzkujete?

Freeshop máme v univerzitnom kampuse (na Kolejích Bedřicha Václavky) otvorený 3-krát do týždňa. Navštevujú ho desiatky študentov a vďaka nemu sa nám podarilo dať druhý či tretí „život“ stovkám stále funkčných vecí. Ja sám som si vďaka nemu po návrate zo zahraničia zariadil väčšinu kuchynskej výbavy. Je to naozaj jednoduché, ľahko uskutočniteľné a hlavne praktické riešenie odpadového problému. Veríme, že ho budú v blízkej budúcnosti replikovať aj ďalšie univerzity.

Spolok Udržitelný Palacký v akcii.

 

III. VZDELÁVAŤ SA DÁ AJ INAK

So spolužiakmi si zorganizoval aj okrúhly stôl študentov a pedagógov katedry KRES. Čo si od toho stretnutia sľubujete (kam chcete výučbu posunúť)?

Ako študenti sa často sťažujeme na rôzne veci a predstavujeme si ich inak. Namiesto toho, aby sme sa o tom bavili len v krčme pri pive, sme sa rozhodli túto diskusiu trochu sformalizovať a vytvoriť dialóg medzi jednotlivými ročníkmi a následne aj s učiteľmi. Už v minulosti sa nám podarilo niektoré veci zmeniť; napríklad pridať nové predmety alebo predmety v jednotlivých semestroch poprehadzovať tak, aby boli viac vyvážené. Hlavným cieľom je teda reflexia nášho vzdelavánia a dialóg medzi študentmi navzájom, ako aj medzi vyučujúcimi a študentmi. Bez pravidelnej reflexie zvyknú systémy stagnovať a upadať, a ten vysokoškolský nie je výnimkou. Okrúhle stoly sú preto priestorom na posúvanie vecí dopredu.

Čo ťa na systéme vzdelávania na Univerzite Palackého znepokojuje?

Som kritický ku vzdelávacím systémom ako takým. A na rôznych univerzitách v Česku, ale aj Európe ako takej, sú identické (česť výnimkám). Prakticky celý systém vzdelávania je založený na pasivite a vonkajšej motivácii. Nie sme vedení k tomu, aby sme sa od začiatku štúdia venovali otázkam, ktoré nás zaujímajú. Skôr máme len pasívne následovať vopred pripravené sylaby, ktoré s našimi záujmami či očakávaniami nemajú veľakrát nič spoločné. Potrebné informácie sa namemorujeme a doslova ich vypľujeme na skúške; stávame sa závislí na kreditoch. Veľa študentov je tak po niekoľkých nezmyselných zadaniach natoľko znechutených, že vo voľnom čase už na vzdelávanie nechcú ani pomyslieť. Mám pocit, akoby pre mnohých bola škola skôr za trest, nie za odmenu, a tak by to podľa mňa byť nemalo… Z vlastnej skúsenosti viem, že veci, ktoré sa musím naučiť nasilu a bez toho, aby ma zaujímali, hneď po skúške zabudnem. To považujem za stratu času aj energie, ktorá mohla byť využitá oveľa lepšie.

Ako by si to teda navrhol urobiť inak?

Cestu vidím napríklad vo zvyšovaní vnútornej motivácie. Z manažmentu je dávno známe, že keď zvýšime vnútornú motiváciu zamestnancov, dosiahnú oveľa väčsie výsledky, ako keby len nasledovali všetko, čo im rozkáže šéf. Vďaka vnútornej motivácii využijú svoj potenciál na maximum a majú z toho radosť. Štúdium by podľa mňa malo byť založené na aktívnom prístupe, kde máme ako študenti autonómiu a môžeme väčšinu času venovať výskumom, projektom či témam, ktoré nás skutočne bavia a vidíme v nich zmysel. No toto nie je len otázka vysokých škôl. Tie sú len posledným stupienkom v reťazci. Pliaga nútenia do memorovania a vonkajšej motivácie je súčasťou nášho vzdelávacieho systému už od samého začiatku… Pritom k tomu, aby sme nasledovali naše vlastné záujmy, by sme mali byť vedení už od malička. Po pätnástich rokoch povinnej školskej dochádzky môže byť totiž vnútorná zvedavosť v študentoch dosť zašliapaná.

Absolvoval si v rámci programu Erasmus+ štipendijný pobyt v nórskom Oslo. Čo ťa tam najviac oslovilo?

Keďže som si tam zapísal magisterské predmety, mal som možnosť dostať sa do prostredia starších študentov a vidieť ako funguje ich štúdium. Veľmi sa mi páčilo, že sa neučili niekoľko predmetov naraz, ale vždy len jeden, a to do hĺbky. Jeden kurz trvá napríklad dva mesiace; prednášky a semináre boli 3-krát do týždňa. Potom človek absolvuje skúšku a až následne sa pustí do ďalšieho predmetu. Umožnilo mi to ponoriť sa do jednej témy a venovať sa jej naplno, z rôznych uhľov pohľadu. Na to v Česku nemáme príležitosť, pretože behom štúdia musíme nazbierať 180 kreditov. A tak si každý semester zapisujeme päť až osem predmetov, ktoré sú za pár kreditov. V Nórsku sú všetky predmety minimálne za desať kreditov, sú viac intenzívne a idú do hĺbky.

Tadeáš často a rád spomína na svoj študijný pobyt v Oslo vďaka programu Erasmus+.

V čom ďalšom sa ešte líši vzdelávanie v Nórsku od toho nášho?

Určite idú po kvalite, nie po kvantite. Prišlo mi, že pedagógovia chcú, aby sme vedeli pár vecí poriadne a nie veľa vecí povrchovo. Okrem toho je tu hneď od začiatku štúdia kladený oveľa väčší dôraz na čítanie akademických textov a tiež ich písanie. Semináre sa dejú za okrúhlym stolom, čo automaticky zlepšuje podmienky pre kvalitnú diskusiu.

Cez Merillov štipendijný program Univerzity Palackého si sa dostal na semester do USA. V čom spočíval tvoj pobyt tam?

Hampshire College, kde som študoval, je dosť alternatívna, ľavicovo zameraná inštitúcia –veľmi kritická k súčasnej globálnej, ale hlavne americkej situácii. Mali tam obrovské množstvo predmetov, zameraných na spoločenské zmeny, revolučné hnutia či spravodlivosť. Bol to taký malý „hub“ budúcich aktivistov.

Navštevoval som prednášky v rámci predmetov o zodpovednom podnikaní a potravinových systémoch. Naviac som využil príležitosť a vytvoril si predmet o slobode a demokracii vo vzdelávaní. Práve tento predmet bol pre mňa veľmi kľúčovým, pretože som si sám navrhoval pracovné zadania, literatúru či filmy, z ktorých budem čerpať, ako aj deadline-y. Dokonca som ako v rámci jedného zadania zorganizoval workshop pre pár študentov, čo bola pre mňa skvelá skúsenosť. Okrem toho som pracoval na školskej farme, učil češtinu, chodil na jógu a robil dobrovoľníka v študentskej potravinovej kooperatíve. Takže z každého rožku trošku, ale dohromady sa tieto aktivity krásne dopĺňali a vyvažovali.

Čo najdôležitejšie si si odtiaľ doniesol domov?

V rámci skúmania otázok, spojených so vzdelávaním, som sa trochu dostal aj ku psychológii a kritickej pedagogike, vďaka čomu som bol schopný rozpoznať moje vzorce premýšľania a chovania sa vo svojom vlastnom vzdelávacom procese. Uvedomil som si, že bez jasnej štruktúry predmetu, je štúdium oveľa ťažšie, ale o to prínosnejšie. Na Hampshire College mi bola daná obrovská sloboda, vďaka ktorej som sa naučil byť samoukom, riadiť svoje vlastné vzdelávanie a nielen nekriticky nasledovať systém. Z toho ťažím doteraz.

Čomu by si sa chcel venovať po ukončení vysokej školy?

Odpoveď na túto otázku sa mení – približne každý pol rok, :). Sám seba sa občas pýtam, či sa raz definitívne pre nejaké povolanie rozhodnem. Som príliš zvedavý; idem za tým, čo ma baví a napĺňa. Pred rokom či dvomi som chcel byť farmárom a ešte nedávno som plánoval založiť v rodnom Trenčíne bezobalový obchod. Teraz sa zasa aktívne zaujímam o komunikáciu, facilitáciu a koučing, preto chodím na takto zamerané tréningy a semináre. Verím, že každá časť tejto cesty za budúcim povolaním je pre mňa dôležitá.

Kde by si si prial teda uplatniť všetky svoje vedomosti a zručnosti?

Moja súčasná vízia je, že by som rád pracoval s mladými ľuďmi, pravdepodobne hlavne v sektore neformálneho vzdelávania. Rád by som ich viedol k občianskej angažovanosti.

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: archív Tadeáša Žďárského a spolku Udržitelný Palacký

Posted in community organizing, development education, global problems, Intl development studies, leadership, personal development, sustainability, voluntary service | Tagged , , , , , , , , | Leave a comment

Nie je fér, keď miesto narodenia predurčuje deťom budúcnosť (rozhovor s lekárkou o práci v Južnom Sudáne)

Už počas štúdia medicíny a aj po jeho absolvovaní navštívila niekoľko afrických krajín ako rozvojová dobrovoľníčka, terénna pracovníčka, lekárka-gynekologička. Najviac mesiacov strávila v Južnom Sudáne, kde sa práve schyľovalo k občianskej vojne. Predvýjazdovú prípravu na rozvojový projekt, ako aj okolnosti lekárskej praxe v miestnych nemocniciach približuje v nasledujúcom rozhovore Alexandra Mamová, lekárka a členka Tropického tímu na VŠ zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety v Bratislave. 

MUDr. mamova ultrazvukuje pacientky (1)

MUDr. Mamová počas ultrazvuku pacientky.

Ktorá misia bola prvá a ktorá sa vám najčastejšie vybavuje v spomienkach (a prečo)?

Začínala som v Etiópii. To bol môj prvý rozvojový projekt, na ktorý som vycestovala ešte ako študentka medicíny. Najčastejšie sa mi však vybavuje pobyt v Južnom Sudáne, kde som bola viackrát a vlastne najdlhšie. Všetky projekty však boli svojím spôsobom podnetné – donútili ma posunúť sa ďalej. Medicínsky aj ľudsky.

Ako dokáže študent či študentka sociálnej práce, ošetrovateľstva alebo medicíny spracovať prvé úmrtia na sále počas práce v teréne (odlišnom, ako doma v SR)? 

V prvom rade treba povedať, že začať na projektoch, na ktorých dochádza pravidelne k úmrtiam, by bola veľká chyba. Ja mám absolvovanú strednú zdravotnícku školu a v čase, keď som šla na svoj prvý projekt na africký kontinent, som mala za sebou už trojročnú prax na chirurgii na Slovensku. Čiže už tam som sa so smrťou stretávala v rámci svojej práce. Prvý rozvojový projekt, na ktorom som začínala, nebol ale vyslovene nemocničný. Šlo skôr o stacionár so ženami a s deťmi, kde im bola poskytovaná sociálna opatera a prípadná zdravotná starostlivosť. Tiež tam fungoval anti-malnutričný program (zameraný na boj s podvýživou), ktorý sme viedli. Na nemocničné projekty som sa dostala až s praxou. Najprv s atestovaným lekárom ako výpomoc a až potom sama.

Akú prípravu pred prvým výjazdom ste absolvovali?

Pred prvým projektom som musela prejsť psychologickým testom a absolvovala som prednášky o motivácii a adaptácii sa na projekte u profesora Bučka. Inak som žiadnu špeciálnu prípravu nemala, čo je škoda, lebo by som si asi zbalila iné veci ako žehličku na vlasy a pleťovú masku, (žartujem), :).

Ako ste sa pripravovali na ďalšie misie, na ktoré ste pod hlavičkou VŠ sv. Alžbety vycestovali? (Čo netreba pred odjazdom podceniť, zabudnúť)?

Keď sa na to pozerám spätne, musím povedať, že som tam šla veľmi nepripravená. Keď máte 20 rokov a tešíte sa na dobrodružstvo, tak veľmi nerozmýšľate o praktických veciach. Dnes by som, samozrejme, odporučila každému, nech si dobre naštuduje miesto pobytu – počasie, klímu, infraštruktúru, zloženie obyvateľstva, náboženské či kmeňové zvyky, kultúru… Dá sa tak vyhnúť niektorým nepríjemným zážitkom a predsudkom, ako napríklad keď idete do nadmorskej výšky 2200 m.n.m. a nevezmete si so sebou teplé oblečenie, lebo veď si myslíte, že všade v Afrike je predsa automaticky teplo… Ja som ale v zásade veľmi prispôsobivý človek a nemám nejaké vysoké nároky, čo sa týka hygieny, ubytovania, stravovania. Dokážem prežiť aj väčší diskomfort bez problémov. To je podľa mňa veľmi dôležité pred odchodom na projekt – poznať samú seba a vedieť: čo som ochotná obetovať pre plynulý chod misie; ako sa správam v nepríjemných či stresových situáciách; koľko diskomfortu znesiem atď. Lebo stresu a nepríjemných situácií, rôznych prekvapení i neznámych vecí je na rozvojových projektoch veľmi veľa. Ak človek nedokáže pracovať pod tlakom alebo ho vystresuje aj pavúk na záchode, nemôže čakať, že bude mať z realizácie projektu rozvojovej spolupráce či humanitárnej pomoci príjemný zážitok.

byvanie terennych pracovnikov priamo na projekte v areale nemocnice - Tukul zvnutra (1)

Bývanie priamo na projekte v areále nemocnice – Tukul zvnútra.

Kedy ste sa rozhodli, že sa budete venovať gynekológii a pôrodníctvu? Ovplyvnila vaše rozhodnutie nejako prax z krajín s najnižšími príjmami?

Absolvované rozvojové projekty určite ovplyvnili moje ďalšie životné voľby, či už sa to týkalo voľby špecializácie, teda gynekológie, alebo doplnenia si vzdelania v oblasti medzinárodného rozvoja a neskôr manažmentu zdravotníckych zariadení.

Ako gynekologička ste pôsobili v spomínanom Južnom Sudáne v období, keď sa tam opäť schyľovalo k občianskej vojne. Ako ste ten tlak psychicky zvládali?

Južný Sudán bol pre mňa v mnohom skúškou. Nie pre občiansku vojnu ako takú (priame boje a ozbrojené konflikty sme tam nezažívali), skôr pre jej následky v podobe nedostatku jedla. Potom sa k tomu pridali extrémne teplá a suchá, a s tým spojený nedostatok vody. To všetko sa automaticky podpíše na stave pacientov a v neposlednom rade aj na zdravotnom stave personálu a terénnych pracovníkov… Lebo povedzme si úprimne, že operovať na sále, keď je vonku 40 stupňov Celzia (v tieni!), nie je dlhodobo zvládnuteľné. Priame ohrozenie zo strany lokálnych ľudí som však osobne nikdy nepocítila.

Líšili sa výrazne vaše misie v Južnom Sudáne, v Keni či v Etiópii? Ak áno, v čom konkrétne?

Líšili sa veľmi, a to hlavne typom projektov. V Južnom Sudáne sme pracovali v nemocnici na služby – s operáciami, vizitami a všetkým, čo k tomu patrí. Záťaž bola teda väčšia. A keďže tam okrem mňa nikto s lekárskym vzdelaním nebol, musela som byť k dispozícii nonstop, cez deň aj v noci. To je pomerne vyčerpávajúce psychicky, ale aj fyzicky. Hlavne ak takto pracujete 4 až 5 mesiacov v jednom kole. Na takomto type projektu vyhorí človek rýchlo, preto je dôležité posielať tam ľudí, ktorí už majú skúsenosti. Naviac podmienky na projekte v Marialou boli naozaj „sparťanské“, to znamená napríklad jesť ryžu s fazuľou každý deň (občas kozie mäso).

A čo práca v Etiópii a v Keni? Šlo o podobne vyčerpávajúce misie?

V Etiópii boli podmienky lepšie. No tak, ako v Južnom Sudáne, sme bývali priamo v areále, kde bol projekt realizovaný, čo sťažuje možnosti psychohygieny. No v rámci Etiópskeho vidieka, v dedinke Kibre Mengist, sa dalo aspoň poprechádzať – voľne po dedine či cielene na trh. Na trhu sa dalo zároveň zadovážiť dostatok ovocia a zeleniny, čo je v Južnom Sudáne nepredstaviteľné. Kenský projekt bol realizovaný v hlavnom meste – šlo „iba“ o ambulantnú starostlivosť a terénni pracovníci bývali mimo areálu projektu. To znamená, že sme mali dostatok súkromia aj možnosť oddychu. V Nairobi sme chodili pravidelne plávať a aj keď bolo práce dosť, nedostavoval sa pocit vyhorenia.

pediatricke oddelenie (1)

Pediatrické oddelenie v nemocnici, v ktorej MUDr. Mamová pracovala.

Ako vyzeral taký deň (a noc) na sále? Koľko pôrodov a vyšetrení ste napríklad denne absolvovali v rámci juhosudánskej misie?

V daných podmienkach sa operujú len akútne veci a tie môžu nastať kedykoľvek, cez deň aj v noci. Čiže žiaden deň nebol rovnaký. Začínali sme ráno o ôsmej vizitou na oddelení, potom sme vyšetrili pacientky ambulantné (tých zvyklo byť cca 30, v horšie dni aj 40 až 50). To samo o sebe nebolo ešte tak náročné. No pomedzi to som robila ultrazvuky a drobné zákroky ako kyretáže, plus hocikedy prišiel aj pôrod, ktorý sa takisto nedá naplánovať. Na jednej strane toho bolo veľa, na druhej strane sa človek aspoň nenudil a dni ubehli rýchlejšie. Keď to takto spätne hodnotím, tak som tam odviedla kus práce.

Ešte sa vrátim k práci v Južnom Sudáne. Ako vyzerá pôrod na tamojšej klinike a v čom všetkom sa odlišuje od pôrodu v SR?

V podmienkach a vo vybavení je rozdiel jednoznačný. Plus tam sa v nemocnici narodí asi iba 10–20 % detí (v závislosti od dostupnosti služieb). To znamená, že väčšina žien rodí doma a k nám príde, až keď ide naozaj o veľký problém. Prípadne rodička príde už neskoro. Preto každý príjem (a teda problém) tam bol komplikovaný. Podmienky v lokálnej pôrodnici v Marialou boli katastrofálne, chýbalo tam aj základné pôrodnícke vybavenie, bol tam jeden nefunkčný vákuumextraktor atď.. Ale mala som zas k dispozícii napríklad ultrazvuk, čiže aspoň základná diagnostika, za ktorú som bola neraz vďačná. Inak priebeh pôrodu, ako taký, sa nelíši takmer v ničom od toho v SR.

Vyzerá to tam i dnes, teda po piatich rokoch stále rovnako?

Našťastie nie. Vďaka európskej podpore je v súčasnosti tamojšia nemocnica v rozsiahlej rekonštrukcii. Momentálne sú už v prevádzke nové operačné sály; vo výstavbe je aj nová pôrodnica.

S ktorým prípadom ste si nevedeli dať rady (pre nedostatočné vybavenie nemocnice či nedostatok personálu, liekov, logistické komplikácie atď.)?

Takých prípadov bolo pomerne veľa. Napríklad úrazy, vyžadujúce zásahy neurochirurga. Ich riešenie v daných podmienkach absolútne neprichádzalo do úvahy. Tiež operácie, ktoré by si vyžadovali otvoriť hrudník… Ochorenia, ktoré vyžadujú použitie špeciálnych prístrojov, napríklad umelej pľúcnej ventilácie, boli tiež vlastne nami neliečiteľné. Na liečbu niektorých ochorení sme nemali lieky, preto sme daných pacientov referovali do mestských nemocníc, no či tam šli, to už neviem…

Zasiahol vás niektorý z osudov matiek-pacientiek osobne? Ak áno, ako a prečo?

Mnohé osudy sa ma osobne veľmi dotkli. Najmä preto, že sa týkajú štartovacej línie, danej narodením, resp. rodiskom. Človek často nerozmýšľa nad tým, kde sa narodil a ako jeho narodenie predurčuje jeho osud. Medzi mojimi dcérami a deťmi v Južnom Sudáne napríklad nie je skoro žiadny rozdiel. Smejú sa rovnako, hrajú sa rovnako a v rámci svojho detstva sú šťastné. Avšak moje dievčatá sa narodili v krajine s dostupnou zdravotnou starostlivosťou, s dostatkom bezpečnej pitnej vody, potravy a podnetov pre správny vývin. Deti v Južnom Sudáne naopak začínajú svoje životy s hromadou nevýhod iba preto, že budú rásť v jednej z najviac problémových krajín Globálneho Juhu. A to nie je fér.

porodnica v Marialou zvnutra (1)

V pôvodnej pôrodnici v Marialou (Južný Sudán, rok 2013).

Nedávno ste dokončili svoje doktorandské štúdium. Čomu ste sa vo svojom výskume venovali?

Svoj doktorandský výskum som zamerala na sexuálne prenosné ochorenia u vnútorne vysídlených populácií (IDPs). Momentálne sa zaujímam o problematiku utečencov, migrantov, a o to, ako ich život ovplyvňujú infekčné ochorenia, ale tiež ako sa dá v daných podmienkach zlepšiť ich zdravie.

V rámci svojich vedecko-výskumných povinností absolvujete aj semináre a konferencie v zahraničí. Ktorá bola pre vás najviac podnetná a prečo?

Všetky sú podnetné, najmä keď na nich prednášajú kapacity vo svojich odboroch. To vám dá viac ako kniha. A na lekárskych konferenciách je takýchto kapacít veľa.

V ktorej krajine či regióne je pomoc vašich kolegov a kolegýň momentálne najviac potrebná? Kde by sa (keby sa našlo potrebné množstvo darcov a darkýň) mala založiť ďalšia terénna klinika a prečo?

Tých krajín je pomerne veľa, čo nám zasa ako ľuďom v rozvinutých krajinách pripomína, aký dlhý kus cesty ešte máme pred sebou ako civilizácia. Myslím však, že momentálne najviac pálčivou zónou je Sýria a Irak. Tam denne zomierajú stovky ľudí a ďalší nemajú prístup k zdravotnej starostlivosti. No treba povedať, že bezpečnostná situácia v krajine momentálne neumožňuje zakladať nové projekty… Ešte by som osobne zvažovala Líbyu, kde sú utečenci v katastrofálnych podmienkach zadržiavaní (pred vstupom do Európy), a ich prístup k zdravotnej starostlivosti je takisto otázny, resp. nedostatočný. V dodržiavaní ich ľudských práv a v zabezpečovaní bezpečia, najmä ak ide o zraniteľné skupiny (predovšetkým ženy s deťmi), máme veľa práce pred sebou.

Momentálne sa tropickej medicíne, gynekológii a rozvojovej problematike venujete spoza počítača na Slovensku. Vychovávate totiž svoje dvojročné dcéry. Ako vaše nazeranie na terénnu prácu v po-vojnových regiónoch a konfliktných zónach ovplyvnilo materstvo?

Materstvo spôsobilo prestávku vo výjazdoch do terénu. No je jedno, či ste na Slovensku, v Sýrii, alebo Sudáne; rozvojová pomoc, resp. spolupráca sa dá robiť odvšadiaľ. Pozície spoza počítača sú rovnako dôležité ako tie v teréne. Ja sama by som vtedy v teréne bez kancelárskeho „backup-u“ zo Slovenska bola stratená. Takže aj táto robota je potrebná. A mojou výhodou je, že poznám obe stránky – terénnu časť i tú „od stola“. Snažím sa ich skĺbiť dohromady a pritom sa vzdelávať.

Existujú dobrovoľnícke projekty, na ktoré môže vycestovať viacčlenná rodina spoločne. Išli by ste opäť ako lekárka do terénu aj s dcérami? Ak áno, kam a prečo?

Toto je otázka, nad ktorou som sa už zamýšľala. Ak by sa v dohľadnom čase naskytla takáto príležitosť, budem nad tým uvažovať. Mojou jedinou podmienkou je: bezpečnosť v krajine pobytu. Nemám žiadne preferované regióny, no tešila by som sa, keby moje dcéry mali možnosť spoznať iné kultúry, nové miesta a ľudí… Keby sa naučili sa, že svet je neuveriteľne rôznorodý, plný vnemov a farieb, a popri tom by sa naučili nejaký nový jazyk.

Slovaci a Slovenky veduci projekty v Juznom Sudane (1)

So Slovákmi a Slovenkami z iných rozvojových projektov počas stretnutia v Južnom Sudáne.

Spolupracovali ste na viacerých projektoch rozvojovej spolupráce. Ktorý projekt sa vám javil ako najviac kvalitne pripravený a implementovaný, a verejnosť by ho mala spoznať ako „success story“?

Medzi projekty, ktoré nesmierne obdivujem, patria projekty organizácie Dvojfarebný svet v Eldorete v Keni. Nie sú vôbec medicínske, skôr vzdelávacie, ale pekne prepájajú napĺňanie potreby vzdelania a zároveň udržateľnosti s monitoringom úspešnosti projektu. Napríklad lokálne ženy, ktoré vďaka tomuto typu projektu získali vzdelanie a zručnosť, začali podnikať. Postupne dostali aj väčšie štátne zákazky a dnes prosperujú. To je podľa mňa najkrajší, viditeľný i merateľný výsledok – dať niekomu možnosť zmeniť svoj osud. Lebo to potom zároveň motivuje aj prijímateľky rozvojovej pomoci/spolupráce pokračovať v napredovaní. Celkovo sa mi viac páčia projekty, ktoré sú preukázateľne udržateľné a vyžadujú participáciu miestneho obyvateľstva na ich chode (čo by malo byť podmienkou, no nie všade to tak aj funguje).

Zažili ste v teréne nejakú negatívnu skúsenosť, ktorá vám znepríjemnila pobyt a prácu?

Určite. Ale na každú zlú situáciu pripadlo aspoň sto pozitívnych, takže som ich z mysle vytesnila.

Počas práce v teréne ste sa snažili svoje zážitky zachytávať aj vo forme fotografií a blogov. Aké odozvy ste na ne dostávali?

Vždy rada písala a píšem vlastne dodnes – či už o skúsenostiach z rozvojových projektov alebo o materstve. Blog bol a je takým mojím internetovým denníkom, ktorý mi zároveň pripomína, čo zažívam a prečo robím veci tak, ako ich robím. Takže tá verejná spätná väzba potom pre mňa nie je až taká dôležitá, lebo si píšem výpovede najmä pre seba. To ale neznamená, že ma odozva nepoteší. Blogy z Kene a Južného Sudánu sú stále veľmi čítané a mám na ne veľa pozitívnych reakcií.

Čo by ste poradili rozvojovým dobrovoľníkom a dobrovoľníčkam, aby počas svojho pôsobenia v teréne rýchlo nevyhoreli?

Dbať na psychohygienu. Ísť si zabehať, pozrieť si dobrý film a stretávať sa s ľuďmi – nie iba s lokálnymi ľuďmi (beneficientami pomoci), ale tiež nie iba s kolegami z medzinárodnej komunity darcov (bubliny terénnych rozvojových pracovníkov).

Ako často sa stretávate s otázkami typu: „Prečo neriešite situáciu doma v SR, ale cestujete ‘pomáhať do Afriky’?”, a ako na ne reagujete?

Niet diskusie, v ktorej by táto otázka či skôr námietka nezaznela. V reakciách na blogy a na sociálnych sieťach je toho vždy dosť… Pomáhať doma je, samozrejme, rovnako dôležité ako vonku. Keď som na Slovensku, tiež sa snažím byť užitočná v komunite, v ktorej žijem – či už tým, že preložím pár slovíčok do angličtiny pre rómske deti, alebo inými vecami, ako zberom odpadkov počas prechádzky s deťmi. Ráta sa každá maličkosť. Tiež sa snažím robiť osvetu v oblastiach, ktorým sa venujem, učím na univerzite a svojou troškou tak prispievam k lepšiemu životu. Je úplne jedno, kde pomáhate, len treba začať, hlavne od seba.

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Archív Alexandry Mamovej

 

Posted in development cooperation, global problems, healthcare, human rights, media, migration, NGOs' work, voluntary service | Tagged , , , , , , , , , | Leave a comment