Doučovanie detí z vylúčených komunít jadrom dobrovoľníckych projektov v Albánsku (rozhovor)

Za svojím cieľom (pracovať v rozvojovom sektore) šla cieľavedome – cez účasť na dobrovoľníckom pobyte vďaka ponuke ADRA Slovensko. Pričom rozhodnutie o Albánsku ako krajine pôsobenia padlo až na poslednú chvíľu. Dvanásť mesiacov strávila implementovaním projektov, ktoré dávajú miestnym deťom z vylúčených komunít vzdelanie, a teda i lepšiu šancu sa v živote uplatniť. Viac zo svojich zážitkov a skúseností z pobytu v Albánsku priblíži rozvojová dobrovoľníčka Veronika Zimová.

veronika zimova ako dobrovolnicka v albansku

Prečo si sa rozhodla pre rozvojové dobrovoľníctvo zahraničí?

Vždy som túžila a túžim po práci v oblasti humanitárnej a rozvojovej spolupráce, no a dobrovoľníctvo je ten správny medzistupeň medzi univerzitou a terénnou prácou v tzv. rozvojovom svete. Študovala som medzinárodné vzťahy a už som mala nejakú skúsenosť s dobrovoľníctvom, tak som sa dobrovoľníctva v krajine s nižšími príjmami nebála.

Čo ťa presvedčilo k pobytu v Albánsku?

ADRA Slovensko pred rokom ponúkala dobrovoľnícke pozície v Albánsku a na Filipínach. Okamžite som sa prihlásila. Keď sa ma na pohovore pýtali, kam by som chcela ísť radšej, odpovedala som, že na tom nezáleží, mne ide hlavne o skúsenosť. Nechala som to na osud, respektíve na manažment ADRA Slovensko, nech vyberie, kde sa im profilovo budem viac hodiť. Šla som nakoniec do Albánska. Keď sa ma ľudia pýtajú – „Prečo Albánsko?“ – odpovedám, že Albánsko si vlastne vybralo mňa, nie ja jeho.

Ako si sa dohovárala s miestnymi ľuďmi na začiatku pobytu?

Keďže albánčina je pomerne ťažký jazyk, bola som odkázaná na angličtinu a tzv. dohováranie sa rukami-nohami. Našťastie výučba anglického jazyka je na školách povinná, a tak aj deti zo sociálne slabších rodín majú možnosť v jazyku napredovať. Navyše, výrazne v osvojení si cudzích jazykov pomáha televízia. V Albánsku nepočujete žiaden dabing, programy sú vysielané v ich pôvodnom znení s albánskymi titulkami.

Ako sa ti pracovalo s deťmi vo vylúčenej komunite?

Keďže nie som učiteľka, ani psychologička, nie som kvalifikovaná priamo pracovať s miestnymi deťmi. Dá sa povedať, že skôr pracujem pre komunitu, ako s komunitou. Zabezpečujem administratívu a realizáciu aktivít z projektov. To však neznamená, že nechodím do terénu.

Čo všetko máš na starosti v ADRA Albánsko?

Moja práca v ADRA Albánsko je hlavne kancelárska, ide o manažment projektov, ich propagácia a príprava nových žiadostí o podporu, aby sa zabezpečila kontinuita našej práce s komunitou. Spoza kancelárskeho stola by som však len ťažko zachytila realitu, ktorá je pri tejto práci rozhodujúca. Preto vyrážam s kolegami aj priamo za deťmi. Vždy som sa s radosťou pridala k nášmu tímu na konci doučovacej hodiny, keď sme sa so skupinou už iba hrali, spievali alebo skladali zvieratká z papiera. Voľnočasové aktivity majú na starosti dobrovoľníci a dobrovoľníčky z ADRA Nemecko, čiže miestne deti sú na prítomnosť cudzincov zvyknuté. Ich vzťah k učiteľom, učiteľkám, animátorom a animátorkám je viac otvorený a kontaktný.

volnocasove aktivity po vyucovani

V čom je výzvou práca s rómskymi deťmi?

O mňa nejde. Hlavnou výzvou pre tamojšie decká sú hlavne ich rodičia.

Aká je bezpečnostná situácia v Albánsku?

Či už v hlavnom meste Tirana, alebo na cestách naprieč Albánskom som sa ani raz necítila nikým a ničím ohrozená. To, že Albánsko, je nebezpečná krajina, vnímam skôr ako smutný stereotyp, ktorý sa traduje. Videla som to okamžite na reakcii ľudí z môjho okolia, keď som im oznámila, že sa na rok sťahujem do Albánska. Tí, čo s Albánskom nemali žiadnu predošlú skúsenosť, ostali vystrašení. Tí, čo už v Albánsku už boli, mi s úsmevom zaželali všetko dobré. Plus dodali, že si tú úžasnú krajinu dozaista zamilujem. To sa nakoniec aj stalo.

Aké projekty, na ktorých i ty participuješ, realizuje ADRA Albánsko?

ADRA Albánsko implementuje viacero projektov, ktorých spoločným menovateľom sú doučovacie hodiny pre deti s poruchami učenia, a to najmä zo sociálne znevýhodnených rodín. Doučovanie prebieha na partnerských školách, ale aj v komunitnom centre pri rómskom osídlení v meste Fushe-Kruje. Nedávno sme dokončili dôležitý projekt ‘Integrácia po migrácii‘, týkajúci sa ľudí, ktorí sa s rodinami vrátili z Nemecka naspäť do Albánska. Projekty sa navzájom prelínajú a dopĺňajú – s cieľom pokryť problematiku vzdelávania ľudí z vylúčených skupín v čo najširšej miere.

Nepracujete iba s deťmi, ale aj s dospelými. Prečo?

Aby deti ukončili školskú dochádzku, samotná doplnková výuka nestačí. Preto ADRA Albánsko pracuje aj s rodičmi, a to najmä v oblasti osvety, prevencie a pozitívnej výchovy. V prípade Rómov, ktorých kultúra často nevyzdvihuje dostatočne potrebu vzdelania, je problémom nízky počet zaregistrovaných detí do škôl, nepravidelná dochádzka a zanedbaná výchova až po rôzne formy zneužívania. A aj preto úzko spolupracujeme so sociálnymi pracovníkmi a s učiteľmi – či už v praxi, alebo v rámci budovania ich kapacít v oblasti vzdelávania, ľudských práv, sociálnoprávnej ochrany detí atď.

Je vôbec reintegrácia v tomto prípade možná?

Keďže väčšina tzv. navrátilcov (z angličtiny ‚Returnees‘) pozostáva z neúspešných žiadateľov o azyl rómskeho pôvodu, otázne skôr je, či a ako je možná integrácia Rómov do väčšinovej spoločnosti, prečo z domoviny odchádzajú. Ale to je už náročná otázka na diskusiu, do ktorej sa netrúfnem púšťať.

V čom majú zmysel takéto projekty?

Spoločenská zmena k lepšiemu nenastane zo dňa na deň, ale krôčik po krôčiku. Vždy sa snažíme čo najviac zapájať do projektov príslušné verejné orgány, ako aj širokú verejnosť. Za úspech považujeme už aj to, že učiteľky na školách, v ktorých pôsobíme, začali usádzať rómske deti do predných lavíc spolu s ostatnými namiesto toho, aby sedeli kdesi vzadu v kúte. Alebo i to, že sociálna pracovníčka spolu s nami navštevuje rómsku komunitu za účelom monitorovania prípadného zanedbávania rodičovských povinností, násilia na ženách či deťoch atď..

tim adra albansko

Je nejaká ‚success story‘ priamo z terénu, ktorú by si chcela spomenúť?

Teší ma najviac sformovanie mládežníckych dobrovoľníckych skupín priamo na školách, ktoré sami predstupujú s nápadmi na zlepšenie svojho okolia – od predaja vlastnoručne vyrobených drobností za účelom vylepšenia školskej knižnice, cez návštevu detského domova až po domáhania sa zriadenia prechodu pre chodcov pred školou u zástupcov miestneho úradu. Najkrajšie na tom je (a v tom tkvie úspech projektu), že sú úplne sebestačné a všetky nápady pochádzajú z ich hlavy.

Mali ste nejakú negatívnu odozvu od verejnosti, zo strany hejterov na sociálnych sieťach či médií na váš projekt ‚Integrácia po migrácii?

Nie. Na rozdiel od Slovenska práca neziskoviek v Albánsku nie je stredobodom všeobecnému záujmu verejnosti. V priamom kontakte však ľudia našu prácu vnímajú pozitívne a sú za ňu vďační.

Kde všade v rámci krajiny ADRA implementuje projekty?

Všetky projekty ADRA Albánsko sú implementované v regióne Kruja na sever od Tirany. V súčasnosti sa usilujeme uplatniť projekt, vďaka ktorému by sme rovnako ako v Kruji, mohli poskytovať doučovacie hodiny pre deti i dospelých v rómskej komunite na periférii mesta Durres, druhého najväčšieho mesta Albánska.

Čo ťa na aktivitách v rámci ADRA siete baví a posilňuje na dennej báze?

Práca je veľmi dynamická, plus sa držíme pravidla: „viac hláv – viac rozumu“. Takže som sa ako dobrovoľníčka, no zároveň plnohodnotná členka tímu, podieľala na tvorbe aj implementácii viacerých projektov. Plus som si skúsila aj prípravu hodnotiaceho dotazníku, tvorbu webovej stránky či dizajn brožúry.

V čom je rozdiel medzi Slovenskom a Albánskom čo sa týka kultúry, turizmu, pohostinnosti?

To je téma na celú knihu. Inak keď spomínam knihu, pracujem na preklade drobnej zbierky albánskych legiend. Verím, že čoskoro bude hotová a zvedavcom priblížia albánsku kultúru jej samotní hrdinovia. Z hľadiska kultúry a prírody má Albánsko naozaj čo ponúknuť. V populárnych mestách a najmä na pobreží je turizmus veľmi rozvinutý, vrátane potrebnej infraštruktúry. Realita vo vnútrozemí je však úplne iná, ale o to je ‘divočina‘ albánskych údolí a hôr lákavejšia. Dravej zvery sa báť netreba (až na tzv. Prekliate hory na severe, kde sa nájdu aj medvede), jediný divý živočích, na ktorého som narazila v lesoch, bola korytnačka… A ešte jedna pikoška: Albánskom preteká jedna z posledných divých riek Európy – Vjosa.

pohlad do vnutrozemia albanska

Ako by si krátko opísala albánske obyvateľstvo?

Cez ich pohostinnosť. Albánci ju povyšujú na úplne novú úroveň. Pohodlie a bezpečie hosťa v dome, resp. cudzinca v ich štáte, je otázkou cti a dôstojnosti. Presne tak, ako to káže albánsky spoločenský kódex už po stáročia. A je to cítiť.

Ako si riešila pocit bezmocnosti či vyhorenia počas pobytu?

Samozrejme, boli aj ťažké chvíle, hlavne keď toho na nás bolo veľa. Veľa roboty, málo času, blížiace sa uzávierky. Ale v dobrom kolektíve sa dá zvládnuť všetko. A keď bolo najhoršie, sadli sme si ku káve (ako káže albánska tradícia), poriadne sa vyrozprávali a domov sa už šlo s ľahším srdiečkom, vyčistenou hlavou.

Aký je tvoj najväčší zážitok, ktorý ti otvoril oči v rámci lámania predsudkov?

Najviac ma dostala dobrosrdečnosť Albáncov. Tá ide priamo z hlbokého vnútra ich sŕdc, hoci sa veľakrát navonok tvária neoblomne, tvrdo. Nemám to rozpoznané na základe jedného zážitku, ale napozerané a zažité z mnohých menších či väčších každodenných láskavostí a radostí.

Akým zručnostiam si sa naučila počas uplynulého roka v Albánsku?

Bolo toho veľa. Po odbornej stránke je to najmä písanie projektov. Vidím rozdiel v projekte, ktorý som písala vo februári (po príchode do albánskej ADRA zo SR), a v tom, čo som písala pred odchodom. Cítim zlepšujúcu sa tendenciu, hoci priestor na napredovanie sa nájde vždy. No najväčšou výzvou pre mňa bola práca so sociálnymi sieťami, tým som sa vždy osobne bránila. Tu to však bola povinná jazda (v rámci vizibility lokálnych projektov, zvyšovania povedomia o problematike, i mojich updateov a reportov z pobytu), takže som sa naučila využívať Facebook a Instagram na informovanie o mojom pôsobení. Tiež som sa naučila lepšie vnímať reč tela, keďže jazyku som nerozumela – neverbálna komunikácia je veľmi dôležitá v každodennom styku. A keďže som po prvý raz žila v cudzine úplne sama, zistila som o sebe, že som celkom schopná domáca kutilka…

Keď sa vrátiš do SR, v akej oblasti mieniš pracovať?

Rada by som zotrvala v mimovládnom sektore. Ako som už spomínala, rozvojová spolupráca a humanitárna pomoc bol môj sen a dlhodobý plán.

doucovacie hodiny na skolach a projekt reintegracie

Čo považuješ za dôležité v rámci predvýjazdovej prípravy, ktorú sprostredkováva samotná ADRA Slovensko?

ADRA Slovensko má výhodu znalosti domáceho prostredia, a to nielen vďaka výbornej spolupráci s ADRA Albánsko, ale aj pre kontinuitu vysielania dobrovoľníkov do overených a certifikovaných organizácií. Plus každému dobrovoľníckemu pobytu predchádza povinná dvojmesačná stáž v bratislavskej kancelárii. Dôležité je tiež správne si zadefinovať osobný cieľ a motiváciu – vedieť: čo od života a práce v danej krajine očakávať. Už sa teším, ako odovzdám štafetu ďalšiemu dobrovoľníkovi či dobrovoľníčke zo Slovenska. Tiež nevylučujem, že sa tam čoskoro opäť vrátim.

Prečo by si odporučila takéto rozvojové dobrovoľníctvo svojím rovesníkom a rovesníčkam?

Život a práca v cudzej krajine je neskutočným zdrojom sebapoznania, rozširuje naše horizonty a učí nás byť chápavejšími, viac tolerantnými. Človek by sa nemal báť a mal by byť otvorený voči danej krajine, jej ľuďom a ich kultúre. Len tak sa môžeme my naučiť niečo od nich a naopak: oni zasa o nás. Vždy je to vzájomnej interakcii (akcii – reakcii) a rešpekte. Kto nevycestuje, takéto čosi doma úplne nezažije.

Je na Slovensku dostatok ponúk na takéto vycestovanie za dobrovoľníctvom?

Áno, a stále je toho viac. Napríklad moja domovská organizácia do Albánska vysiela nielen rozvojových dobrovoľníkov s podporou SlovakAid (program MZVaEZ SR), ale čoskoro k tomu pribudne aj príprava a vysielanie humanitárnych dobrovoľníkov vďaka iniciatíve EU Aid volunteers. To je obrovská šanca, čo sa týka osobnostného rastu jednotlivcov, ale aj konkrétnej pomoci núdznym. Treba to určite skúsiť.

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Archív Veroniky Zimovej, http://www.adra.sk

Advertisements
Posted in community development, development cooperation, global problems, minority issues, NGOs' work, voluntary service | Tagged , , , , , , , , , | Leave a comment

Podpora vnitřně vysídlených žen při hledání zaměstnání a podnikání v Gruzii

S katedrou Mezinárodních rozvojových a environmentálních studií z Univerzity Palackého v Olomouci jsme v Gruzii navštívili organizace, založeny vnitřně vysídlenými osobami z Abcházie (‚Fund for Women Entrepreneurs‘) a z Jižní Osetie (‚For Better Future‘). Jejich prací je pomoci lidem z konfliktních regionů, lidem pod hranicí chudoby a etnickým menšinám. Důležitá je pro ně podpora žen při hledání zaměstnání a sociálním podnikání.

Palacky University students visiting Fund for Women entrepreneurs in Kutaisi 2

Zamrznuté konflikty a IDPs

IDPs (internally displaced people) jsou podle definice UNHCR „lidé nebo skupina lidí, kteří byli donuceni opustit své domovy nebo bydliště za účelem vyhnutí se ozbrojenému konfliktu, hromadnému násilí, porušení lidských práv, nebo přírodních či člověkem způsobených katastrof, které nepřekračují mezinárodně uznanou státní hranici.“ IDPs jsou často vystavěni deprivaci, nedostatečnému přístupu k základním službám, rodinné separaci, sexuálnímu násilí či obtěžování, obchodováním s lidmi a diskriminaci, přestože mají právo čerpat stejná práva jako občané a rezidenti své země. Proto je povinností místní vlády předejít nucenému přemístění svých občanů a chránit IDPs.

Abcházie a Jižní Osetie jsou autonomní separatistická území Gruzínské demokratické republiky, zkráceně Gruzie. Mnozí z nás si je vybavuje jako jeden souvislý pojem, který se týká dosti homogenních konfliktních zón. Ve skutečnosti jde o dvě etnika s odlišným vývojem a národním cítěním, avšak se stejnou funkcí pěšce v politické šachové hře. Běžně se o nich hovoří jako o ruských protektorátech vzhledem k tomu, že jsou de facto závislá na ruských finančních injekcích. Budoucí směřování obou států se však liší, Abcházská vláda usiluje o úplnou nezávislost, zatímco Jižní Osetie o připojení k Rusku.

inside the IDP re-settlement in Tserovani

Etnické čistky a masová emigrace Gruzínů

Nacionalistické kořeny Abcházie mají dohledatelný historický přesah už v dobách Osmanské říše, kdy původně křesťanské Abchazské knížectví prošlo islamizací. Následné proměnlivé změny abcházského statusu, etnická hierarchizace a násilná kolektivizace spolu s tzv. gruzínizací národa pod vedením gruzínských rodáků Josefa Stalina a socialistického ministra vnitra Lavrentije Beriji pak rapidně přikládaly do politicky se radikalizujícího ohně. Teprve během uvolněnější Chruščovovy vlády začalo skutečný vyčleňovací proces. V druhé polovině 20. století se na území v rámci ozbrojených střetů vystřídaly jednotky Abcházie, Gruzie, Sovětského svazu/Ruska, Konfederace horských národů Kavkazu a mírové jednotky OSN. Střety doprovázely rozsáhlé etnické čistky na Gruzínech, což mělo za následek masovou emigraci Gruzínů z Abcházie.

Osud Jižní Osetie se poněkud odchýlil od její severní části, která se stala tolik žádanou součástí Sovětského svazu. Socio-ekonomické rozdíly mezi jihoosetským a gruzínským obyvatelstvem ve 20. letech se brzy vyostřily v dalekosáhlý konflikt. Ruská pomoc Jihoosetům dodala národu jak finanční a zbrojní, tak psychickou podporu, tolik potřebnou v boji proti Gruzínům. I tento boj doprovázely masové etnické vraždy a emigrace (zejména Jihoosetů do Ruska). Rok se s rokem sešel a Jižní Osetie získala status autonomní oblasti, obepnutá pomalu se utužujícím ruským stiskem. Čtrnáctidenní válka v roce 2008, kde Gruzie stála proti Rusku, Abcházii a Jižní Osetii, měla nevratný dopad na desítky tisíc prchajících civilistů, jejichž bydliště byly cíleně ničeny protigruzínskou trojkou za účelem zabránění jejich návratu.

Palacky University students visiting Fund for Women entrepreneurs in Kutaisi 1

Příběh Natruli – jedné z mnoha vnitřně vysídlených žen

V Gruzii stále panuje převážně maskulinní společnost, a tak se v organizaci ‘Fund of Women Entrepreneurs’ (FWE) v Kutaisi věnují primárně postavení žen. V organizaci, mimo jiné, pomohly najít zaměstnání přibližně 38 % ženám, které FWE oslovily. Jaký je život IDPs 10 let po válce a jak vypadá pomoc organizace, vysvětluje v rozhovoru projektová asistentka organizace FWE, Natruli Nachkebiou, která byla také přinucena před lety opustit Abcházii.

Natruli polu žila s manželem a dětmi v hlavním městě Abcházie – Sokhumi. Pracovala pro firmu JSC Orgtecnik a manžel pracoval pro Ministerstvo obchodu. V Říjnu 1993 ale byli přinuceni opustit domov v Sokhumi kvůli ruskému a abcházskému vojenskému tažení do Gruzie. „Jelikož se chystala masová genocida proti Gruzínům, patřili bychom k válečným obětem, kdybychom Abcházii neopustili. Po vyhoštění naší rodiny jsme zůstali v Tbilisi bez žádného příjmu. Rozhodli jsme se tedy přestěhovat do Kutaisi, kde jsme dva roky pracovali v ‘Org. Technics‘, co je firma, založená IDPs. Poté jsem se vrátila do Tbilisi a pracovala deset let pro americkou mezinárodní komunitní organizaci ‘Finca‘,“ popisuje svoji cestu za prací a bezpečím Natruli.

Pak jsem ale opět vrátila do Kutaisi, kde nyní pracuje pro FWE. Abcházie jí však stale způsobuje velkou bolest a doufá, že se jednoho dne vrátí. Mimo jiné se nedávno po vypátrání dozvěděla, že jejich býválý byt byl bez jejich vědomí již několikrát prodán.

 

Integrace do gruzínské společnosti

Pro Natruli nebylo začlenění do gruzínské společnosti těžké. Ovšem obecně jsou IDPs spojováni s bezdomovci a vyloučenými skupinami, což je hodně depresivní. Ke statusu IDP Natruli uvádí: „Moje děti mají Gruzínské občanství, stejně jako já. Mají však také status IDP. Přestože můžeme volně cestovat, i jim by byl vstup do Abcházie zamítnut.“ Situace vnitřně vysídlených osob není příjemná. Není pro ně žádná možnost zaměstnání, důchody jsou nízké, socio-ekonomické podmínky jsou špatné a proces začlenění je velmi pomalý. Tito lidé nemají naději pro lepší zítřky. IDPs se nemohou vrátit do míst svých bydlišť, jelikož stát pro ně nezaručí bezpečnost. Navíc, abcházská de facto vláda nedovolí jejich návrat.

Také proto byla založena v roce 2003 nezisková charitativní organizace ‘Fund for Women Entrepreneurs‘, která pracuje s lidmi z migračních vln před rokem 2008. Natruli popisuje činnost FWE: „Naše kancelář se nachází v Kutaisi, v regionu Imereti v Gruzii. Vysídlení lidé byli vyhoštěni z Abcházie a přebývali v regionech, spadajících pod gruzínskou jurisdikci s nadějí, že se brzy vrátí. Podmínky jim to však nedovolili a nemohli se vrátit zpět po dobu 26ti let. FWE čerpá ze znalostí a zkušeností jak uprchlíků, tak místních rezidentů.“

 

Priority organizace Fund of Women Entrepreneurs (FWE)

Jedním z cílů, a zároveň projektů ve FWE je znám pod názvem ‘Krok za krokem k lepší budoucnosti‘. Jeho podstatou je usilování o integraci a rehabilitaci osob, kteří jsou v rozporu se zákonem, skrze psychosociální a právní poradenství, neformální vzdělávání, školení, a krátkodobé rekvalifikační kurzy. Natruli uvádí další projekt: „Dalším z cílů i projektů FWE je ‚Vzdělávací a rehabilitační centrum FWE‘, skrze které chceme zlepšit socio-ekonomické podmínky žen, které se staly oběťmi násilí nebo jsou součástí rizikových skupin, a to prostřednictvím služeb jako jsou psychologické a právní poradenství, školení a asistence pro získání zaměstnání.“ Na otázku, jak se k práci v FWE staví vláda, Natruli odpovídá: „Vláda na naši práci reaguje, ovšem nedostatečně. V mnohém FWE nahrazuje stát, když poskytujeme poradenství a podporu ženám při hledání zaměstnání a integrace do společnosti. Konkrétně na mou práci ale nemá vláda žádný vliv.

Práce ve FWE si tato projektová asistentka organizace FWE pochvaluje: „Získala jsem mnoho zkušeností s různými společenskými skupinami a získala jsem také nové pracovní schopnosti a dovednosti. Vyslechla jsem stovky příběhů – podobných těm mým. Proto cítím jakési poslání pomáhat lidem se stejným osudem, jaký jsem měla já.“

 

Text: Anna Lodinová, Foto: KRES, Katedra rozvojových a environmentálních studií Univerzity Palackého v Olomouci

Autorka je studentkou na Katedře rozvojových a environmentálních studií Univerzity Palackého v Olomouci. Článek vznikl jako součást terénní exkurze do Gruzie a GRV projektu Rozvojová spolupráce na vlastní oči“, který byl podpořen Českou rozvojovou agenturou (ČRA).

 

 

 

Posted in development education, gender equality, IDPs, Intl development studies, leadership, NGOs' work | Tagged , , , , , , , , , , | Leave a comment

Prečo si treba pripomínať Všeobecnú deklaráciu ľudských práv i po 70 rokoch

Vedeli ste, že Všeobecná deklarácia ľudských práv existuje vo vyše 500 jazykoch (vrátane slovenčiny a češtiny), a patrí tak medzi najviac prekladané dokumenty na svete? Tento živý dokument, ktorý sa týka všetkých ľudí na našej planéte, v decembri oslávil 70. výročie svojho prijatia.

Nedávny Svetový deň ľudských práv (10. decembra) sa niesol v znamení osláv 70. výročia prijatia Všeobecnej deklarácie ľudských práv. V ADRA Slovensko sme si tento dôležitý dátum náležite pripomenuli a oslávili.

Dôstojnosť človeka a hodnota života nadovšetko

Princípy, zapísané v deklarácii, sú rovnako platné dnes, ako boli v roku 1948, keď ju VZ OSN prijalo. Tento dokument kladie všetkým na plecia zodpovednosť a povzbudzuje nás v našich aktivitách. Stanovuje totiž dôstojnosť každého človeka a hodnotu ľudského života na rovnakú úroveň. Potvrdzuje aj to, že štát má primárnu povinnosť podporovať také životné štandardy, ktoré nám umožňujú uplatňovať našu dôstojnosť a rovnosť vo väčšej slobode.

V deklarácii sú zapísané neodňateľné práva každého jednotlivca ako človeka bez rozdielu farby pleti, pohlavia, jazyka, vierovyznania či názoru. Ľudské práva sú pre nás všetkých dôležité, a to na dennej báze. Medzi ne totiž patria naše práva na slobodu; práva nebáť sa slobodne sa prejaviť (hovoriť svoje názory nahlas); práva na zdravie a vzdelanie; ako aj práva využívať výhody opatrení na podporu hospodárskej a sociálnej spravodlivosti.

adra europe na temu ludskych prav

Čo máme spoločné, čo nás spája

Naša spoločná ľudskosť a zdieľaná humánnosť má korene práve v týchto univerzálnych hodnotách. Ako ľudia sme na tomto svete prepojení. Tieto ľudské práva, ktoré máme spoločné (plus vzájomná solidarita a plnenie zodpovedností za tieto práva), sú presne to, čo nás spája na našej planéte Zem. Rovnosť, spravodlivosť a sloboda by mali zabrániť páchaniu násilia a udržiavať mier. Rešpektovanie ľudských práv a zdravé, nestranné právne normy na riešenie sporov sú jadrom rozvoja a mieru.

To je dôvod, prečo sme vyzývaní (ale nielen 10. decembra), aby sme sa postavili za dodržiavanie ľudských práv. Každý z nás to môže urobiť a prejaviť sa verejne. Môžeme sa pustiť denne do akcie, resp. aktivizmu a konať zodpovedne vo svojom každodennom živote v prospech dodržiavania práv. Tie chránia nielen nás, ale všetkých ľudí rovnako. Pretože ak budú môcť byť kedykoľvek a kdekoľvek pošliapané ľudské hodnoty a nedodržiavané ľudské práva, budeme všetci vystavení väčšiemu riziku nebezpečenstva.

Nástrahy v podobe sociálnych sietí

Nachádzame sa na rozcestí. Útoky na ľudské práva zo strán, ktoré chcú profitovať z nenávisti a vykorisťovania, narúšajú slobodu a rovnosť na lokálnej aj celosvetovej úrovni. Denne sme toho svedkami prostredníctvom médií a sociálnych sietí. Práve na Facebooku a ďalších online platformách sa útokom na naše práva a slobody mimoriadne darí. Voči takýmto nástrahám a útokom musíme byť spoločne obozretní a odolní. Hashtag #standup4humanrights preto nie je zvolený náhodou.

Pre ľudí v ADRA a CASD môže ako vhodný príklad slúžiť inšpiratívna osobnosť, ktorá žila v polovici devätnásteho storočia. Ide o Johna Byingtona, ktorý sa staval vždy za ľudské práva utláčaných (najmä v rasovo motivovaných útokoch na Afroameričanov), čím bol v ostrom protiklade k väčšine obyvateľov v danej dobe. My v ADRA Slovensko, ADRA Europe aj v ADRA International povzbudzujeme ľudí k tomu, aby podporovali dodržiavanie ľudských práv, a to u každého jednotlivca na celom svete bez rozdielu.

Pri príležitosti 70. výročia Všeobecnej deklarácie ľudských práv OSN znovu zdôrazňujeme, že ako pracovníci a pracovníčky, dobrovoľníci a dobrovoľníčky ADRA veríme, že všetky životy majú rovnakú hodnotu, a teda aj rovnaký prístup k všetkým ľudským právam.

dolezitost kampane orangetheworld od un women

Podujatia o ľudských právach i násilí na ženách

O ľudských právach žien a násilí na ženách v decembri hovorila nahlas aj medzinárodná komunita. No nie vždy je vypočutý hlas samotných zneužívaných žien. Vypočutie ich skúsenosti s násilím je však veľmi dôležité. Práve preto niesla celosvetová kampaň ‘16 dní aktivizmu proti násiliu na ženách’ (25.11.–10.12.) a kampaň UN Women ‘Orange the world’ tento rok podnázov: #HearMeToo (‘Vypočuj aj mňa’ / ‘Vypočuj môj hlas’). Expertky nášho KIT-u sa do nej takisto zapojili a vyzývali, aby sme si vypočuli príbehy obetí a povedali spoločne násiliu: NIE!

A práve o ľudských právach, dôstojnom živote a riešení domáceho aj sexuálneho násilia sme veľa hovorili počas decembrovej Soboty s ADROU v Bratislave, ktorá sa zamerala na prácu nášho KIT-u (Krízového intervenčného tímu). Hlavným sloganom bolo: „Som to, čo smiem!?“ s podtitulom: vzťahy a násilie. Expertky KIT-u sa snažili prítomným vysvetliť, ako to súvisí s hodnotami ako láska a spravodlivosť, a či nám v tom môže psychológia a právo pomôcť. Ďalšie osvetové aktivity (okrem komplexnej pomoci obetiam domáceho a sexuálneho násilia v SR) čakajú KIT i v roku 2019.

V Svetový deň ľudských práv spoluorganizovala ADRA Slovensko aj Seminár o ľudských právach v oblasti humanitárnej pomoci. Tri expertky z praxe diskutovali (vďaka moderovaniu riaditeľa ADRA Slovensko) na tému – “Ako EÚ a OSN ochraňujú ľudské práva a dôstojnosť prostredníctvom humanitárnych a rozvojových projektoch mimovládnych organizácií”. Cieľom podujatia bolo: zdieľať a rozobrať so študentmi FSEV UK, a teda budúcimi tvorcami politík, manažérmi, vedcami či humanitárnymi a rozvojovými pracovníkmi, ako vyzerá realita, pokiaľ ide o ľudské práva v humanitárnych projektoch – čo bolo dosiahnuté a čo treba zmeniť. Niektoré podnety a výzvy z absolvovaných podujatí bude určite vhodné i možné do budúcich partnerstiev, aktivít a tvorby projektov zapracovať.

Text: Boba M. Baluchová, ADRA tím, Foto: ADRA, UN Women

(Článok bol pôvodne písaný pre časopis Advent, december 2018)

Posted in global problems, human rights, NGOs' work | Tagged , , | Leave a comment

Georgia – 10 years after the Russian-Georgian war: Where are the people?

On the frontier of Europe and Asia lays a country that has become a praised tourist destination during the last decade. Economy is backing up from a soviet dead end, civil society is striving for democratization, EU cooperation has been clearly carved into local notion and project banners. An unaware tourist may think of war as long gone, however, it has left behind 290 000 internally displaced people. This number corresponds to the population of Iceland.

Together with the Department of Development and environmental studies from Palacky university in Olomouc, Czechia, we had the opportunity to go for an eleven-day field trip to Georgia as part of development education project. It was co-funded by Czech Development Agency (CRA – CzechAid). Apart from other visits at the offices of international institutions, nonprofits and local initiatives, we spent a day in Kutaisi city – in an organisation ‚Fund for Women Entrepreneurs‘ – founded by internally displaced people (IDPs) from Abkchazia. Very similar organization ‚For Better Future‘ supports female social entrepreneurs among IDPs in Tserovani city and it was formed by IDPs from South Ossetia. Their target groups are people from conflict regions, people below poverty line, and ethnic minorities. Their priority is to support women while searching for employment and becoming social entrepreneurs.

Inside the IDP re-settlement in Tserovani. Photo: KRES / PU students

Frozen conflicts and IDPs

IDPs (internally displaced people) are according to the UNHCR definition “persons or groups of persons who have been forced or obliged to flee or to leave their homes or places of habitual residence, in particular as a result of or in order to avoid the effects of armed conflict, situations of generalized violence, violations of human rights or natural or human-made disasters, and who have not crossed an internationally recognized state border. IDPs are vulnerable to deprivation, further displacement and other protection risks, such as lack of access to basic services, family separation, sexual and gender-based violence, trafficking, discrimination and harassment.” It is the responsibility of local authorities to avoid their displacement and ensure their safety.

Abkhazia and South Ossetia are autonomous separatistic teritories of the Democratic Republic of Georgia. One must not picture them as a coherent term that describes homogenous areas. In reality, they are ethnics with different historical development and national aim, however, they share the same role of pawns in the political game of chess. They are commonly described as russian protectorates which is underlined by the fact that they are de facto reliant on russian financial injections. Nevertheless, their future objectives diverge – while the Abkchazian government is in favour complete independence, South Ossetia strives to join Russia.

Sheltered workshop for IDPs trying to become social entrepreneurs. Photo: KRES / PU students

Natruli’s story – similar to stories of the other female IDPs

Since Georgian society is mainly patriarchal, the ‘Fund of Women Entrepreneurs’ (FWE) in Kutaisi focuses on the status of women. How has the life of IDPs changed ten years after war and what work is done by the FWE? This is described by FWE project asistant, Natruli Nachkebia, who left Abkchazia in 1993 together with her husband and two children.

They lived in the capital of Abkchazia – Sokhumi. She worked for a company called ‘JSC Orgtecnik’ and her husband worked for the Ministry of Trade. Natruli explains the reason of leaving their home: “In October 1993, we were forced to leave our home in Sokhumi because Russian and Abkhazian combined forces conducted military operations against Georgia and because they were planning a Genocide against Georgians. We would have been victims of war, if we did not leave Abkhazia.”

After fleeing, her family stayed in capital city Tbilisi with no income. They decided to move to Kutaisi city where they worked for two years at an IDP-founded company ‘Org. Technics’. After that, she returned to Tbilisi and worked ten years for the American company ‘Finca’. However, she returned to Kutaisi again and started to work for ‘Fund of Women Entrepreneurs’ (FEW). Natruli often thinks about coming back, but it is not that easy: “Abkhazia causes me a lot of pain and I hope to return one day. However, I found out that our former apartment in Abkhazia was sold numerous times without us knowing.”

Talking about IDPs integration at the office of FWE in Kutaisi. Photo: KRES / PU students

An integration process of IDPs in Georgia

Integration was not hard for her: “My children have Georgian nationality and they also have the status of IDPs. Although we can travel freely, they cannot return to Abkhazia.” Generally, IDPs are associated with homeless people and minorities. She finds that very depressing.

The IDP situation related to living conditions is not pleasant. There are no employment opportunities, socio-economic conditions are inefficient, and the integration process is very slow. These people have no hope for tomorrow’s day. IDPs cannot return home because the state cannot ensure them safety. Additionally, the Abkhazian authorities forbid their return.

This was one of the reasons why a non-profit charity organisation ‘Fund of Women Entrepreneurs’ (FEW) was founded on in July 2003. But it also means that FEW has worked with people from migration waves before Russian-Georgian war in 2008. Natruli talks about the location of FEW office: “Our office is located in Kutaisi (Imereti region). IDPs were forced to migrate from Abkchazia and they stayed in regions that were under Georgian jurisdiction, hoping that they would return soon. However, they could not return 26 years. FEW uses the knowledge and experience of IDPs, as well as local residents.”

Listening to IDPs stories at the office of FWE in Kutaisi. Photo: KRES / PU students

The main priorities of ‘Fund of Women Entrepreneurs’ (FEW)

One of FWE main objectives and projects is called ‘Step by Step to a Better Future’, meaning, that they work on the integration and rehabilitation process of people that are in conflict with the law. They do this through psychological and legal advice, informal education, and requalification courses. Natruli describes another FEW project: “Another of our objectives and projects is the ‘Education and Rehabilitation centre FEW’. The centre’s purpose is to serve as a facility for women who are victims of violence or are in harm. We offer psychological and legal services and assistance with employment search.”

Georgian government reacts very insufficiently. The FWE oftentimes substitutes the role of the state – FWE offers support with finding jobs and we help with the integration process. But it does not have any impact on Natruli’s work.

This project assistant feels proud about her job for FEW: “I gained a lot of experience through work with different social groups. On daily basis I listen to many stories from female IDPs – very similar to mine or even worse. So I consider my work as a mission to help people with the same fate as I had.”

 

Written by: Anna Lodinova, the Department of Development and Environmental Studies of Palacky University in Olomouc, Czechia, Photo: KRES

Note: The article, as well as the entire field trip to Georgia is a part of the development education project ‘Development Cooperation First Hand’, supported by Czech Development Agency (CRA – CzechAid).

 

 

Posted in community development, development cooperation, development education, global problems, IDPs, Intl development studies, minority issues | Tagged , , , , , , , , , | Leave a comment

Can cooperatives cross Soviet shadow and boost Georgian agriculture?

Although cooperatives are efficient structures for small-scale producers, they are perceived very negatively in the post-Soviet countries. Instead of the democratization, sovereignty and economic benefits, Soviet cooperatives (or kolkhozes), delivered rather land grabbing and nationalization of private sector. While European or North-American cooperatives were centres of thriving economic life, Soviet kolkhoz was a tool for five-year planning and economic regulation. Is it even possible to work with the idea of cooperatives in such environment? Yes! Georgia is the case where “modern” cooperatives are flourishing with proper campaigning and advocacy.

People in Peril project in Georgia - growing yellow melons

Agricultural project in Terjola municipality, Georgia – implemented by Czech NGO: People in Need NGO. Local cooperatives are supported ENPARD program to grow yellow melons in their green-houses. Photo: KRES

In the field of development assistance, cooperatives and self-help groups are currently recognized as efficient and effective tool for community activization, democratization and capital mobilization. The success can be seen across the globe, from Latin America to Africa. Despite this fact, people in post-Soviet countries keep distrust to cooperatives and the label itself often triggers passionate debate about the history. Five years ago, Georgians had the very similar attitude to cooperatives as thousands of people living in the post-soviet countries. However, thanks to wide-spread campaigning and support from the government together with international and local NGOs and EU the situation has changed rapidly.

Cooperative = Kolkhoz?

The roots of cooperatives can be found in the era of industrialization, when the newly developing industry needed to satisfy its labour demand. Suddenly, cities were offering jobs and attracting people from the countryside. While the peasant life was tough and dirty, cities were promising prosperity and glory. Of course, the glamorized urban life was lived mainly by the aristocracy and the migrants from countryside had no other choice than to work as a cheap labour in alarming conditions and to live in the poverty again. The early stage of capitalism was ruining working class life and resulted in the need of cooperation. Although the first ideas of collective action and community institutionalization emerged in Germany, the true cooperative pioneers were from England. In 1844 was established Rochdale Society of Equitable Pioneers, a group of 28 dissatisfied textile workers from Rochdale. The aim of the Society was to defend the rights of working class as well as to fight for higher salaries. Rather than to strike and become violent, the members of the Rochdale Society of Equitable Pioneers focused on benefits rising from the cooperation among community members. The cooperative was building houses for its members as well as was selling goods for fair price. The work and action of society was based on the set of principles, among other: self-help, responsibility, democracy, equality, solidarity and justice. These principles are used until today and are officially recognized by International Alliance of Cooperatives (ICA).

People in Peril green:house project in Georgian region Imedi

Agricultural project in Terjola municipality, Georgia – implemented by Czech NGO: People in Need NGO. Local cooperatives are supported ENPARD program to grow yellow melons in their green-houses. Photo: KRES

The idea of cooperatives could be found in the Russian Empire as well. In the second half of 19th century, when archaic system of land allocation was oppressing rural population, peasants started to form communes as opposed to individual farmstead held by aristocracy. The majority of peasants had farming land in the communal ownership belonging to the respected village. The land division was based on very simple principle – each household had the right to claim a parcel of land according to the number of adults in the household. The parcels were re-allocated regularly by the census, ensuring the equitable access to the land. Although the communes became a symbol of serfdom emancipation and was bringing in social ideas, the division of land within the communes was primarily used as a tool for tax collection.

The misuse of the idea of cooperatives was continuing after the Soviet revolution in 1917, when Russian Empire was overthrown by Bolsheviks and the republic was established. The first collectivization efforts started in the early 1920’s, when the newly established Russian Soviet Federative Socialist Republic was legitimizing the Bolshevik Revolution by enforcing communist principles. The collective farms, the predecessors of kolkhozes, were spontaneously emerging across the country with the help of propaganda workers who referred to traditional communes from the late 19th century. As communes were extremely vital and popular, it is not surprising that people living in the impoverished rural areas were keen to start farming collectively. However, the initial idea of voluntarily formed cooperatives was twisted in 1928, when Joseph Stalin started to enforce the ideology of collectivization and his regime was forcing peasants to join the kolkhozes.

Kolkhozes as pseudo-cooperatives

While western cooperatives were empowering small-scale farmers, the purpose of soviet kolkhozes was to fight against them. The Communist Party of the Soviet Union was not favouring private agriculture because, according to Lenin, small-scale production was an engine for capitalism and bourgeoisie. Literally, the collectivization and kolkhozes represented a remedy for the problem called “capitalism”. Of course, cooperatives were always bearers of socialist ideas, but the Soviet regime rather exploited the principles and used them to their own advantage. Although Soviet government proclaimed the ownership of peasants over the cooperative, in fact, it was maintained by the state through the designated kolkhoz chairman. Members were treated more like employees, paid according to their proportion of work and very often in kind. The yields were bought out by the state at fixed price which was generally very low, bringing higher revenues to the state rather than to the kolkhozes. Lately, the government also set production quotas for each crop. Finally, kolkhoz members were deprived of the right to leave. Until 1969, when the law has been changed, the children born on the collective land were obliged to work there as adults, allowed to leave only with a special permission.

trying local Georgian wine in Imedi region

Agricultural project in Terjola municipality, Georgia – implemented by Czech NGO: People in Need NGO. Local cooperatives are supported ENPARD program to produce local wines. Photo: KRES

Violation of the cooperative’s principles had direct impact on the functioning of kolkhozes. While involuntary membership, quasi-democracy and loss of sovereignty negatively influenced the motivation of kolkhozes’ members, five-year planning and production quotas damaged their economic viability and competitiveness. The establishment of these cooperatives was not based on the need of its members, kolkhozes were de facto created by the state. In 1991, when Soviet Union was dissolved, most of the kolkhozes dissolved together with the old regime. Former member states of Soviet Union have started the process of economic transformation, with privatization, land and property restitution as free market mantra. It is not surprising, that farmers who suddenly got their land back and could dispose it freely were not willing to re-form the cooperatives. Even though societies in post-soviet countries could learn a lot from the cooperatives based on ICA principles, the absence of democratic principles in soviet kolkhozes and overemphasized economic planning led to their resentment.

1990’s and the ruins of Georgian agriculture

The very same situation was in Georgia, where cooperatives “in modern sense” were practically non-existent until 2013. Even though Georgian agriculture used to be pride of the whole Soviet Union, historical events of 1990’s and economic transformation caused decline in the food production and literally ruined the whole agricultural sector. Georgian government have started with the agricultural reform immediately after gaining independence in 1991. The land reform was based on the land restitution and privatization. However the idea of land redistribution was honourable, it was not functioning at all. Suddenly, the large-scale agriculture disappeared and was replaced by small-scale farms oriented more likely towards subsistence production. The huge parcels were crumbled to small pieces of land, no bigger than 1,5 ha. From the food exporter became food importer. While in 1990 agriculture was contributing to GDP by 30%, in 2017 the share of agriculture on GDP was only 9,6%. Still, agriculture sector employs more than half of population. Although functioning agriculture system is a key for economic growth, Georgian agriculture fell into oblivion.

Georgian westernization path

The situation started to change in 2004, when Georgians voted in the first democratic elections and Mikheil Saakashvili became president. For sure, Saakashvili was not ideal politician and the end of his political career was represented a huge controversy. Still, Saakashvili’s era was fundamental for the future development path of Georgia. His rule has translated to economic boom, administration reform and fight against low level corruption. Most importantly, Saakashvili clearly proclaimed his aversion to Russia and has started Georgian “westernization”. After the Russo-Georgian war in 2008, which was partially invoked by Russia, the ties between Georgia, NATO and EU have even strengthened.

local cooperative producing tasty ice:cream

Agricultural project in Terjola municipality, Georgia – implemented by Czech NGO: People in Need NGO. Local cooperatives are supported ENPARD program to produce tasty ice-creams. Photo: KRES

In 2009 Georgia became a member of Eastern Partnership, EU initiative which was supposed to result into the signature of Association Agreement, which would (among other benefits) result to increase of market access between Georgian and EU. At the first sight, it might seem very beneficial for Georgia but it could be actually really harming for its agriculture. Georgian agriculture is not only malfunctioning, it also does not fulfil the hygienic norms set by EU. Therefore, the Association Agreement might not have necessarily brought any advantage to small-scale farmers. They would not be able to export their produce anyway. Instead, Georgian food market would be flooded by cheaper European goods. It was obvious that the local agriculture needs heavy modernization which would not be possible without governmental support and external funding. Therefore in 2012, when Georgia started the negotiation of Association Agreement, agriculture rose to the top of the governmental agenda. And surprisingly enough, government started to mention also cooperatives among other tools for agriculture modernization.

EU role in the cooperatives renaissance

FAO and EU through ENPARD, European neighbourhood programme for agriculture and rural development, were the most important actors of the cooperative rebirth. In 2013 Georgian Ministry of Agriculture (with the financial and expert support from the EU and FAO) started the massive campaign focused on cooperative development. In the same year, Government of Georgia finally passed a law on cooperatives and there was also introduced Agricultural Cooperative’s Development Agency aimed at supporting the process of cooperative establishment and capacity building. However, Georgian farmers were hostile to the cooperatives as the negative connotation to the Soviet Union’s kolkhozes was still vital in the society. Even though the financial support and capacity building were primarily focused on the formation of cooperatives and the modernization of agriculture, substantial part of the budget was also spent on the campaigning and awareness raising. It was hard to explain to the farmers that “modern” cooperatives have nothing to do with the kolkhozes, that no one is going to take the land from them and that cooperative is a business like any other. It was absolutely crucial to highlight the importance of cooperation and collective action, which is always more efficient than the action of an individual. Finally, it had to be emphasized that cooperatives might lead to the economy of scale, increased market competitiveness and ability to get subsidies and other support from the government and development organizations.

ENPARD project in Terjola municipality

European ENPARD program supports local cooperatives in Georgia. Photo: KRES

One of the organizations using ENPARD funds for cooperatives promotion is People in Need (PIN), development NGO based in the Czech Republic. PIN’s projects, implemented also in the cooperation with Czech Development Agency, can be found in Terjola municipality, where the NGO become an important actor. This importance is, however, very specific as it is not caused only by the direct support to the food producers, but also by PIN’s Czech origin, carrying a very specific form of comparative advantage in cooperative promotion. Although Czech Republic (Czechoslovakia) have never been part of Soviet Union, it still belonged to the Eastern Block, where the credibility of cooperatives is damaged in the very same way as in Georgia. Shared history and understanding of the kolkhoz meaning can play a vital role in advocacy for cooperatives – if one country with the Soviet history could cross the shadow of Soviet kolkhozes, why would not it be for example Georgia? PIN’s effort seems to be successful and the cooperatives supported by the NGO have become prosperous, building their own networks of suppliers and buyers.

Thanks to similar initiatives in the couple past years, Georgian cooperative sector has been flourishing. While cooperatives were de facto non-existing before 2013, there was nearly 1200 newly registered coops until 2015. Newly established cooperatives have usually about 15 members and operate on a very limited land. Therefore, it is crucial to undertake second step of cooperative development – to start forming associations and to cooperate across different sectors. Agriculture transformation and its adaptation to European conditions is a long-time run, however, if it is taken collectively, the chances to succeed are much higher.

trying local ice-cream produced in Imedi region

Agricultural project in Terjola municipality, Georgia – implemented by Czech NGO: People in Need NGO. Local cooperatives are supported ENPARD program to produce tasty ice-creams. Photo: KRES

Written by: Lenka Voleníková, a PhD student at the Department of Development and Environmental Studies of Palacky University Olomouc, Czech Republic.

Note: The article is a part of the DevEd project ‘Development Cooperation First Hand’, supported by Czech Development Agency (ČRA).

 

 

 

Posted in climate change, community development, development cooperation, leadership, NGOs' work, sustainability | Tagged , , , , , , , , , | Leave a comment

Čo (a prečo) čítať: Septembrové lekcie rozvoja

V rámci Lekcií rozvoja z dielne ‚Media about Development’ aj v septembri zverejníme kvalitné novinárske prejavy ako ukážky zodpovednej rozvojovej žurnalistiky zväčša z krajín Globálneho Juhu, ktoré sú nám síce (geograficky) vzdialené, ale stoja za prečítanie. Prvý článok sa venuje neveľkým zmenám po voľbách v Zimbabwe, druhý je o výraznej zmene (o zrušení príkazu) v Nepále pod vplyvom tragických udalostí, no a tretí sa týka krízy vo Venezuele, ktorá sa zmenila z lokálneho problému na najväčšiu migračnú krízu v západnej hemisfére.

 

Tí z vás, ktorí nemajú čas či energiu sledovať všetky prebiehajúce voľby v odľahlých kútoch sveta, ale chcú mať ako-tak prehľad o ich výsledkoch – často siahajú po sumáre zahraničných udalostí a výberu svetovej tlače z dielne týždenníka Respekt. V tom nedávnom s názvom “Zimbabwe: Psi štěkají a krokodýl vládne dál” sa skvelý reportér Tomáš Lindner obzerá za voľbami v Zimbabwe a zmenami, resp. nezmenami, aké táto udalosť do krajiny vniesla: “Vloni vojenský a vnitrostranický puč odstranil stárnoucího Roberta Mugabeho a jeho mocichtivou mladou manželkou z čela Zimbabwe. Nastalo politické otevírání: noviny kritizovaly vládu a opozice mohla svobodně vést kampaň. Avšak systém ve svém jádru zůstal beze změn. Mnangagwa, mocní generálové a státní elita, která se léta obohacovala na státních penězích i při záborech půdy, nechtěla moc a privilegia ztratit. Systém, který Mugabe budoval čtyři dekády za účelem udržení vlastní moci, se pochopitelně nerozpustil.” Zároveň prízvukuje, že: “Nesrovnalosti a povolební násilí vážně ohrožují hlavní cíl loňského převratu proti Mugabemu i letošních relativně svobodných voleb – ukončení mezinárodní izolace a přilákání zahraničních investic.”

Zimbabwe-posters-800x450

Tomášova kolegyňa z týždenníka Respekt, Sylvie Lauder, o niečo neskôr informovala v článku “Po smrti dvou dívek zakázal Nepál vyhánění žen během menstruace” o tom, ako až smrť nepálskych dievčat dokázala prinútiť úrady, aby zapracovali na zrušení príkazu – posielať ženy počas obdobia menštruácie preč z domova. “Podle nově schváleného zákona hrozí osobě, která by nutila ženu odejít z domu během menstruace až tři měsíce vězení nebo pokuta ve výši tří tisíc nepálských rupií (zhruba 600 korun),” píše v článku Lauder a opisuje situáciu, ktorej boli nepálske ženy doteraz vystavované: “Ženy přebývají v menstruačních chatrčích často v žalostných podmínkách – dostávají méně jídla, vedle hladu trpí také zimou a hrozí jim útok zvěře či znásilnění.” V treťom tisíciročí naozaj čosi nevídané a neakceptovateľné.

Reportér denníka SME, Lukáš Onderčanin, sa venuje vo svojich reportážach aj migrácii v rámci Latinskej Ameriky. Najnovšie komplexne pokryl venezuelský exodus v článku: “Venezuelčania: Ak neutečieme, umrieme hladom”. Ako píše: “Len málokto sa chce do kedysi jednej z najbohatších juhoamerických krajín vrátiť. Zohnať lieky je umenie, elektrina vypadáva aj na niekoľko dní, politickí oponenti končia v obchodnom dome prerobenom na väzenie. Z platu si ľudia nemôžu dovoliť ani mäso či toaletný papier a ceny sa zdvojnásobujú priemerne každých 26 dní.” Južná Amerika odchody ľudí z Venezuely nezvláda, v krajinách ako Peru, Čile či Kolumbia sa ich počet od roku 2015 zdesaťnásobil. Ak nepoznáte pôvod pádu socialistického režimu a dôvod venezuelskej krízy, naštudujte si ho práve v tomto texte…

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Euractiv / AFP

Posted in gender equality, global problems, human rights, media | Tagged , , | Leave a comment

Gruzínsko je stále prijímateľom rozvojovej pomoci z Česka i zo Slovenska

Nie každá krajina, patriaca v minulosti do Zväzu sovietskych socialistických republík, ktorá naviac v roku 2008 prekonala vojnový konflikt s Ruskom a má stále nedoriešené konflikty s Južným Osetskom a Abcházskom, sa môže pochváliť rozvojom (nielen ekonomickým) tak, ako Gruzínsko. Posúdiť situáciu v tejto pohostinnej a na prírodné i historické unikáty bohatej zemi však treba priamo na mieste – na vlastné oči. Napríklad v podobe terénnej exkurzie, akú začiatkom leta absolvovali študenti a študentky z Katedry rozvojových a environmentálnych štúdií PřF UP v Olomouci s podporou Českej rozvojovej agentúry (ČRA).

Gruzínsko má za sebou niekoľko historických míľnikov aj bolestných udalostí, ktoré ho napriek rozvíjajúcej sa ekonomike a vzmáhajúcemu sa turizmu radia stále medzi krehké demokratické republiky, ktorým musia pomáhať krajiny v rámci zahraničnej rozvojovej pomoci. Slovensko i Česko tam cez svoje agentúry SAMRS a ČRA realizujú zaujímavé a inovatívne rozvojové projekty. Mladí ľudia z Olomouca, študujúci Medzinárodné rozvojové štúdiá, navštívili niekoľko z nich.

!podpora vinarstva v okrese Terjola - projekt CvT

Podpora vinárstva v okrese Terjola – projekt českej organizácie Člověk v tísni.

Podpora vnútorne presídlených žien aj práca s mládežou

V Gruzínsku je pre dva zamrznuté konflikty vysoký počet vnútorne presídlených osôb (IDPs). Na podporu ich aktivít plynie rozvojová pomoc od donorov ako USAid, EuropeAid, a ďalších. Slovenská humanitárna a rozvojová organizácia ADRA Slovensko v Tserovani blízko Tbilisi – v mieste, kde žije v dvoch tisíckach domov viac ako osemtisíc presídlených ľudí a ich potomkov, realizuje rozvojový projekt s podporou Medzinárodného vyšehradského fondu. Ide o budovanie kapacít obyvateľstva a podporu ich podnikateľských aktivít (výrobu originálnych šperkov v chránenej dielni a ich distribúciu) v rámci spolupráce s organizáciou For Better Future, ktorá pozostáva priamo z takto presídlených mladých ľudí.

domy v IDP settlemente v Tserovani - foto boba

Domy pre IDPs v re-settlemente v Tserovani.

Podpobným aktivitám, teda dovzdelávaniu, rekvalifikácii a začleňovaniu žien do pracovného procesu, sa venuje aj organizácia Fund for Women Entrepreneurs z Kutaisi. Tentoraz však ide o vnútorne presídlených obyvateľov a obyvateľky z Abcházska. Práve k téme posilňovania postavenia žien a znižovania nezamestnanosti v regiónoch mali účastníci a účastníčky exkurzie najviac otázok.

V obci Kvemo Chala založila pred niekoľkými rokmi neziskovú organizáciu KONA bývalá študentka Medzinárodných rozvojových štúdií, Jana Kowalová. Do daného mesta sa vydala a rozhodla sa podporiť aktivity miestnej mládeže, ktorá dovtedy nemala priestor a motiváciu sa sebarealizovať. Výučba angličtiny, výstavba a zariaďovanie knižnice spojili mladých a vyplnili im voľný čas. Počas júnovej interakcie medzi stredoškolákmi z tejto gruzínskej obce a vysokoškolákmi z Palackého univerzity vznikli výborné nápady na spoluprácu a možné dobrovoľníctvo pri obnovovaní parku.

navsteva KONA NGO v Kvemo Chala - foto boba

Návšteva organizácie KONA v Kvemo Chala – interakcia mladých ľudí v novej knižnici.

Znevýhodnení ľudia a ich hlas v krajine

Vďaka podpore Českej rozvojovej agentúry navštívili študenti a študentky z Palackého univerzity nielen malé lokálne iniciatívy, ale aj nadvládne inštitúcie v hlavnom meste, ako napríklad Rozvojový program OSN (UNDP) alebo Delegáciu Európskej Únie v Gruzínsku. V miestnej pobočke Transparency International debatovali o miere korupcie v krajine a predvolebnom napätí. V Caucasus Institute for Peace, Democracy and Development (CIPDD) zasa diskutovali o budovaní mieru a upevňovaní demokracie v konfliktom zasiahnutých oblasiach v rámci Kaukazu. O fungovaní nezávislých médií sa účastníci a účastníčky exkurzie dozvedeli viac z rozhovoru s Kamilou Mamedovou, reprezentantkou komunitného Rádia Marneuli, ktoré dáva hlas menšinám v krajine.

Na základe schôdzky s Gigom Chitishvilim, zástupcom Centra strategického výskumu a rozvoja v Gruzínsku (CSRDG) mladí ľudia z Olomouca zistili, ako funguje podpora zamestnanosti znevýhodnených skupín obyvateľstva a ľudí so špeciálnymi potrebami cez sociálne podnikanie. Tak dobre spracovaný systém grantovej podpory gruzínskych sociálnych podnikov a mentoringu pre ich zakladateľov nefunguje ani v ČR alebo SR.

!Studenti KRES v Tbilisi

Študenti a študentky KRES v turisticky vzmáhajúcom sa centre Tbilisi.

Viditeľná pomoc českých mimovládok na vidieku

Mladí ľudia z Olomouca navštívili počas svojej terénnej exkurzie (s cieľom vidieť projekty rozvojovej spolupráce na vlastné oči) aj konkrétnych príjimateľov pomoci na vidieku. V regióne Tušeti sa oboznámili s realizáciou rozvojových projektov organizácie Charita ČR s podporou ČRA. Ide o budovanie kapacít, podporu vzdelávania, zriadenie etnografického múzea, ale najmä podporu miestnej remeselnej výroby – hlavne spracovania ovčej vlny do textilných produktov a suvenírov.

!Projekt Charity CR v Tusheti s podporou CRA - stroje na vlnu.JPG

Projekt Charity ČR v regióne Tusheti s podporou ČRA – obhliadka strojov na vlnu.

V regióne Imereti, presnejšie v okrese Terjola, účastníci a účastníčky exkurzie navštívili poľnohospodárske projekty na podporu miestnych družstiev, venujúce sa výrobe mliečnych výrobkov (syrov, mlieka i zmrzliny) či pestovania ovocia a zeleniny v skleníkoch. Opäť išlo o úspešný projekt rozvojovej spolupráce, kde reagovala česká organizácia Člověk v tísni s finančnou podporou ČRA na potreby miestnych ľudí.

dasa gru 2

Projekt ČvT v regióne Imereti s podporou ČRA – zber melónov v skleníku.

Mladí ľudia z Univerzity Palackého sa zaujímali aj o proces budovania občianskej spoločnosti v Gruzínsku po vojne z roku 2008 či možnosti jeho vstupu do EÚ. Počas leta vytvorili mediálne výstupy, ktoré mapujú zažité situácie a navštívené projekty priamo v teréne. Touto formou verejnej informovanosti a osvety spolu s fotovýstavou a edukatívnymi prednáškami po celej ČR priblížia väčšiemu množstvu ľudí dôležitosť zahraničnej rozvojovej spolupráce, napĺňania globálnych cieľov, ako aj solidarity s krajinami, ktoré prešli v minulosti podobným vývojom, ako naše post-socialistické republiky.

Terénna exkurzia KRES PřF UP, ako aj samotný projekt z oblasti globálneho rozvojového vzdelávania, je spolufinancovaná z prostriedkov Českej rozvojovej agentúry (ČRA).

!spolocna foto studentov KRES a implementatorov projektu Charity CR v Tusheti

Spoločná foto študentov a študentiek KRES a implementátorov projektu Charity ČR v Tusheti – s bannerom donora: ČRA.

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: študentky Katedry rozvojových a environmentálnych štúdií PřF UP v Olomouci

Terénna exkurzia do Gruzínska bola spolufinancovaná Českou rozvojovou agentúrou (ČRA) v rámci projektu Katedry rozvojových a environmentálních studií (KRES) PřF UP v Olomouci pod názvom „Rozvojová spolupráce na vlastní oči“.

Posted in community development, development cooperation, development education, gender equality, global problems, Intl development studies, NGOs' work | Tagged , , , , , , , , | Leave a comment