Zelená energie v Kazachstánu zastíněna fosilními palivy

Změna klimatu je jedním z nejsložitějších problémů, kterým dnes čelíme, zahrnuje všechny dimenze – vědu, ekonomiku, společnost, politiku a také morální a etické aspekty. Tento článek poukazuje na řešení negativních dosahů změny klimatu – přechodem k zelené ekonomice na příkladu Kazachstánu.

Klima v Kazachstánu vykazuje trendy, s nimiž se setkáváme celosvětově. Průmyslová společnost nežije v souladu s přírodou, a to se projevuje na extrémních výkyvech v počasí a celkovém oteplení klimatu.

Změna klimatu v postsovětské republice

Budoucí projekce pro Kazachstán naznačují zvýšení teploty o 1,4 °C do roku 2030, 2,7 °C do roku 2050 a 4,6 °C do roku 2085. Podle rozvojového programu OSN (UNDP, 2008), vzhledem k očekávaným suchům a snižujícím se srážkám, je možné, že dojde k 20% až 30% poklesu přítoku hlavních povodí v Kazachstánu. Pravděpodobně to ovlivní pěstební kapacitu přírodních pícnin, které se mohou snížit o 30 až 90 %.

Mitigační opatření jsou všem jasná – snížení skleníkových plynů a přechod na udržitelné (zelené) energie. Kazachstán má z čeho snižovat, neboť je jedním z největších producentů skleníkových plynů v Evropě a v střední Asii. Emise CO2 na jednotku HDP jsou téměř čtyřikrát vyšší než v Norsku a dokonce o 15 % nad Čínou.

Zelená – nejen barva, ale taky metafora a postoj

Zelená ekonomika je definována jako nízkouhlíková a sociálně inkluzivní, zajišťující efektivní využití přírodních zdrojů. V zelené ekonomice je růst zaměstnanosti a příjmů poháněn veřejnými a soukromými investicemi v takových hospodářských činnostech, které umožňují snížení emisí uhlíku a znečištění, zvýšení energetické účinnosti a efektivity zdrojů a prevenci ztráty biologické rozmanitosti a ekosystémových služeb.

Stejně jako další státy tak i Kazachstán se v Pařížské dohodě zavázal, že sníží emise skleníkových plynů společně s cílem dosáhnout většího podílu obnovitelných zdrojů v domácím energetickém mixu, 3% v roce 2020 a 50% v roce 2050.

Potenciál obnovitelných zdrojů a čisté energie v Kazachstánu

Kazachstán má opravdu velký potenciál pro projekty v odvětvích obnovitelných zdrojů a čisté energie. Je totiž zemí, nejen bohatou na fosilní paliva, ale i zemí bohatou na obnovitelné zdroje – zejména na větrnou a sluneční energii.

Díky své geografické poloze si Kazachstán užívá 2200-3000 slunečních hodin ročně. Sluneční záření denně poskytuje 7-8 hodin ekonomicky životaschopného slunečního potenciálu v rozmezí 5-7 miliard MWh ročně, což je výrazně víc než dosahuje současná výroba elektřiny v Kazachstánu. A k tomu má přibližně 50 % území průměrnou rychlost větru 4 až 6 metrů za sekundu, což je ideální předpoklad pro rozvoj větrné kapacity.

A jak tyto potenciály Kazachstán využívá? V minulosti byla zelená energie zastíněna fosilními palivy. Optimistickou vyhlídkou, byly cíle Kazachstánu na období 2013-20, instalace zařízení pro obnovitelné zdroje s kapacitou až 3054 megawattů, převážně z větrných a vodních zdrojů. Momentálně v Kazachstánu však jsou zařízení produkující obnovitelnou energii s kapacitou 936,8 megawattů. V roce 2017 poskytly větrné a solární zdroje společně 0,43% vyrobené elektřiny, což je nárůst od předchozího roku.

Překážky na cestě za vytyčeným cílem

Hlavním nedostatkem je vnímání klimatické změny jako odděleného tématu. V Kazachstánu prozatím neexistuje konkrétní orgán ani právní předpisy či politický dokument, které by se konkrétně zabývali otázkou změny klimatu. Nové státní opatření jsou zapotřebí k změně, například neefektivně využívaných environmentálních daní, u kterých se pouze asi 30% příjmů z poplatků vynakládá na opatření na ochranu životního prostředí. Také neexistuje žádný program týkající se lesnictví a zalesňování, tyto činnosti jsou prováděny v souladu se Strategickým plánem Ministerstva zemědělství, je však jasně patrný nedostatek dlouhodobé vize a přiměřeného financování. Lesní pokrývka země je, zhruba o velikosti Velké Británie, což je bohužel jen 4,7 % Kazachstánu.

Plnění cílů je pro Kazachstán velkou výzvou a to převážně z ekonomických důvodů. Těžební průmysl byl u nich totiž pohonem ekonomiky už v době, kdy byl Kazachstán součástí Sovětského svazu. Po rozpadu SSSR se produkce ropy do dnešních dnů zvýšila několikanásobně, hlavně díky zahraničním investicím. Dokud ekonomický výdělek z fosilních paliv je stále prioritou a využívání a výroba fosilních paliv je pořád dotována, tak vláda sama stěžuje přechod k zelené ekonomice. Kazachstán patří mezi 15 zemí s nejvyššími dotacemi v této oblasti na světě a je absolutní jedničkou v dotování uhlí.

Energeticky úsporné opatření vlády

Neudržitelné nakládání s přírodními zdroji se navíc v Kazachstánu navyšuje kvůli zastaralé a neefektivní infrastruktuře z dob SSSR, která způsobuje únik velkého množství energie. Například bytové domy postavené během sovětské éry mají systémy distribuce tepla, u kterých dochází až k 30% tepelným ztrátám ročně a spotřebují až dvakrát více tepla na metr čtvereční než v evropských zemích se srovnatelným podnebím. Vláda si je energetické neúčinnosti vědomá a odhaduje že modernizace by mohla přinést až 40% úspory energie pro průmyslové činnosti.

Mezi opatření vlády patří například zákon z roku 2012, jenž poprvé zavedl požadavek, aby spotřebitelé platili za teplo podle diferencovaných tarifů a aby při navrhování bytových domů bylo zajištěno používání energeticky účinných materiálů. Také program ,,Úspora energie 2020″ se věnuje snižování ztrát v energetických a tepelných sítích společně se zvyšováním povědomí o úsporách energie mezi obyvatelstvem. V roce 2017 snížili energetickou náročnost HDP o 18,18% oproti úrovni roku 2008, cílem programu je ji snížit o 40 % do roku 2020.

Stoupá počet nemocí spojených s kvalitou životního prostředí

Zlepšení stávající infrastruktury také sníží znečištění, jenž je závažným problémem. Důsledkem znečištěného ovzduší je vyšší počet onemocnění spojených s dýchacími cestami. Od roku 2008 stoupal počet nemocí, které jsou pravděpodobně spojené se samotnou kvalitou životního prostředí. U dětí, které jsou obecně citlivější na environmentální rizika než dospělí, bylo v roce 2016 2,6 krát více diagnostikováno astma – ve srovnání s rokem 2009. Chronická bronchitida podle UNECE (2017) také zůstává velmi vysoká.

Pokud Kazachstán bude dále pracovat na svém přechodu na zelenou ekonomiku, blahodárný vliv na zdraví nebude zdaleka jediným přínosem. Diverzifikace zdrojů sníží závislost HDP na fosilních palivech a tedy i zajistí větší ekonomickou stabilitu vůči kolísavým cenám ropy. Dalším ekonomickým plusem při přechodu na nízkouhlíkovou ekonomii je vytvoření nových pracovních pozic. Kazachstán počítá s vytvořením 400 000 zelených pracovních míst do roku 2030.

Zahraniční (už ne rozvojová) spolupráce

K modernizaci Kazachstán potřebuje financování a účinné řízení veřejných služeb. Zelené financování se v Kazachstánu spoléhá hlavně na zahraniční investice. I když už od roku 2014 Kazachstán přestal být přímým příjemcem bilaterální rozvojové pomoci EU, stále je velmi závislý na zahraničních investicích. Příkladem je závazek ve výši přibližně 346,7 milionu USD na období 2013-14, který vláda přijala zejména na projekty na zmírňování změny klimatu, kde většina celkového financování pocházelo ze zahraničních institucí, včetně evropské Banky pro obnovu a rozvoj, Evropské investiční banky a Evropské unie.

I spolupráce České republikou dopomohla ke vzniku největší solární elektrárny v střední Asii (neweurope.eu, 2019). Česká republika se v Kazachstánu angažuje i v jiných oblastech a to například v rámci dobíhajícího projektu chemické bezpečnosti – realizovaného českou nevládní organizací Arnika.

Velké zahraniční investice však více plynou v rámci iniciativy ,,Belt and Road Initiative”. Tato iniciativa však postrádá ustanovení o dopadech plánovaných opatření na životní prostředí.

Důležité vzdělání a participace občanů

Je jasné, že pokud nejsou uspokojeny základní potřeby obyvatel, jde většinou občanský aktivismus a pozornost k udržitelnému životnímu stylu stranou. Chudoba a nedostupnost pitné vody, jsou výzvy, kterým čelí hlavně obyvatelé v rurálních oblastech Kazachstánu. V roce 2018 to bylo 4,3% populace, která žila pod hranicí národní chudoby. Cíl Kazachstánu aby 80 % venkovských oblastí, v kterých žije 40% populace, mělo v roce 2020 přístup k vodě z centrálního vodovodního systému – nebude bohužel naplněn. Dle mého názoru změna k udržitelné společnosti vyžaduje celkové přenastavení společnosti, je dle mého názoru vzdělávání mládeže a občanů celkově nejdůležitějším faktorem při přechodu na zelenou ekonomiku. Jestliže Kazachstán plánuje vytvořit 400 000 pracovních míst v zelených odvětvích, bude potřebovat více environmentálních vzdělávacích programů.

Je hezké, že vláda momentálně infiltruje zelenější život mezi občany například nákupem 30 nabíjecích stanic pro elektromobily (12 je už nainstalovaných), nicméně ,,obyčejné” cyklostezky mají i po zvětšení pouhých 68 km.

Ještě dlouhá cesta Kazachstánu k naplnění svého potenciálu

Výsledky z posledních let spíše naznačují, že Kazachstán nenaplní vlastní dekarbonizační cíl do konce roku 2020. Je jasné, že ostrý přechod na udržitelný rozvoj není možný, ale díky svému potenciálu na obnovitelnou energii má Kazachstán šanci na úspěch. Jak již ale bylo v článku shrnuto – k dosažení úspěchu je zapotřebí holistického přístupu, který Kazachstán prozatím stále postrádá.

Dalo by se říct, že Kazachstán se momentálně nachází v etapě, kdy rozvíjí svou energetickou účinnost a úsporu energie, při čemž zároveň posiluje svou závislost na zahraničních investicích. Snižuje emise a zvyšuje využívání obnovitelné energie, která však pořád nenaplňuje svůj skutečný potenciál. Podpora obnovitelné energie a zvyšování emisních limitů se zdá správnou cestou k zelenému přechodu společně a hlavně s rozvojem vzdělání, které Kazachstán připraví a umožní jeho zelenou proměnu. Samozřejmě, to jak kazašská veřejnost bude vzdělaná v zelených dovednostech a kritickém myšlení záleží na způsobu řízení země. Kazachstán (jako i další státy centrální Asie) byl od roku 1991 v rukou autoritářských prezidentů prakticky s neexistencí svobodných médií a tudíž i s nulovou možností kritiky politických rozhodnutí. Můžeme sledovat a doufat, že s novým prezidentem Tokajevem se tento trend změní. Zatím se ale Kazachstán dle indexu vnímání korupce nachází na 124. místě s pouhými 31 body ze 100 možných.

Text: Karolína Formánková, Autorka je studentkou oboru Mezinárodní rozvojová studia na Univerzitě Palackého v Olomouci. Foto: Horyou

Poznámka: článok bol vytvorený v rámci predmetu Rozvojové příležitosti Str. Ázie na Katedre rozvojových a environmentálnych štúdií PrF UP v Olomouci (pod dohľadom Dr. S. Šafaříkovej a Dr. B. Markovič Baluchovej) a pôvodne bol spracovaný pre Enviweb.

Posted in climate change, Intl development studies | Tagged , , | Leave a comment

Dobrovoľnícky pobyt v Libanone predčasne ukončila korona-kríza (Rozhovor s Annou Hruboňovou)

Počas šiestich mesiacov v Libanone si prešla rozvojová dobrovoľníčka, Anna Hruboňová, azda všetkými kritickými situáciami, ktoré možno poznať z predvýjazdovej prípravy na misiu v nízkopríjmových krajinách. Pre finančné ťažkosti jedného zo vzdelávacích projektov jej pozmenili pozíciu v tíme ADRA Libanon, dva mesiace žila v izolácii – pre masové občianske projekty v uliciach Bejrútu. No a na záver to bol: prirýchly a náročný odchod domov v dôsledku globálnej pandémie koronavírusu. Napriek tomu by sa v budúcnosti do terénu rada vrátila. V rozhovore hovorí viac o náplni svojej práce, komunikácii s partnermi a so sýrskymi deťmi, ale aj o zvládaní početných výziev.

Anna Hruboňová bola ako rozvojová dobrovoľníčka vyslaná do ADRA Libanon organizáciou ADRA Slovensko. Foto: archív A.H.

Ako sa tvoj background‘ (študijné zameranie) prepája s pomáhajúcimi profesiami a dobrovoľníctvom?

Minulý rok som ukončila štúdium medzinárodných vzťahov na Karlovej univerzite. Môj odbor bol skôr zameraný na politické a bezpečnostné otázky, s čím sa, samozrejme, tiež dá urobiť kus dobra (aj zla) vo svete. Mňa to ale začalo ťahať do terénu – ďalej od teoretického analyzovania globálnych problémov a bližšie k tým, ktorí ich dôsledkami priamo trpia. Dobrovoľníctvo je pre mňa stretnutie s realitou, o ktorej som roky čítala v knihách a písala v seminárnych prácach.

Čo ťa motivovalo prihlásiť sa na dobrovoľnícky projekt cez ADRA Slovensko?

Rozhodnutie ísť dobrovoľníčiť do tzv. rozvojovej krajiny padlo počas písania diplomovej práce. V rámci tradičnej prokrastinácie som sa často pristihla, ako blúdim na rôznych stránkach a blogoch s touto tematikou. Napokon som sa rozhodla počúvnuť svoj vnútorný hlas a aktívne som začala vyhľadávať dobrovoľnícke príležitosti. Tak som sa preklikala k SlovakAid, programu vysielania dobrovoľníkov a dobrovoľníčok, ako aj k rôznym slovenským neziskovým organizáciám, ktoré sa tomu venujú. Z ponúk, ktoré boli v tom období aktuálne, ma najviac zaujali dobrovoľnícke výjazdy cez ADRA Slovensko. Jej komunikačná stratégia a výberový proces pripadali najviac profesionálne a objektívne.

Prečo si sa rozhodla vycestovať práve do Libanonu?

Z ponuky dobrovoľníckych pobytov a projektov v ADRA Slovensko ma oslovil najmä projekt práce so sýrskymi komunitami v Libanone. Na región Blízkeho východu a problémy utečencov, utečeniek som sa totiž zameriavala už počas štúdia. Naskytla sa mi tak príležitosť na tieto témy nahliadnuť z inej, osobnejšej perspektívy.

V Libanone žije približne 1,5 milióna sýrskych utečencov a utečeniek. Foto: Anna Hruboňová

Akú prípravu si potrebovala a dostala pred pobytom?

V mojom prípade sa celý výberový proces, prípravné aktivity a odlet do Libanonu uskutočnili v priebehu niekoľkých týždňov, takže nešlo o siahodlhé prípravy. Nebol to však môj prvý pobyt v tomto regióne a mala som načítaných veľa príbehov z humanitárnej a rozvojovej práce v teréne. Vedela som teda, čo od toho čakať.

Počas predvýjazdového tréningu sa nám majú predovšetkým poopraviť romantické predstavy o rozvojom dobrovoľníctve, a to je dobre. Aj neskôr v Libanone sa mi potvrdilo, že tento typ práce v teréne je plný výziev, ale aj sklamaní a zlyhaní. A že samotní dobrovoľníci či dobrovoľníčky majú na ne často nulový vplyv. Poriadnu dávku zdravého realizmu pred výjazdom preto potrebujú všetci vyslaní mladí ľudia.

Aká bola tvoja úloha v ADRA Libanon? Aké projekty a aktivity si v organizácii mala na starosti?

V ADRA Libanon som mala pôsobiť ako podporná sila vo vzdelávacom projekte pre deti sýrskych utečencov a utečeniek. Moje plánované úlohy spočívali najmä vo vypomáhaní so psychosociálnymi a oddychovými činnosťami pre deti, v precvičovaní francúzštiny spolu s nimi, ale aj v písaní reportov z našich aktivít. Krátko po mojom príchode sa však projekt dostal do finančných problémov a začal pôsobiť v obmedzenom režime. Takže napokon som priamo s deťmi pracovala len jeden deň v týždni a viac som sa začala angažovať priamo v kancelárii ADRA Libanon. Pomáhala som koordinátorke programov písať projektové žiadosti na výzvy rôznych donorov, aby sme mohli plne obnoviť fungovanie vzdelávacieho centra. Zapojila som sa aj do písania projektov v oblasti zabezpečenia bezpečnej vody a sanitácie, v ktorom je ADRA aktívna – najmä v údolí Bekaa na východe Libanonu.

Pripravovali sme aj odborný kurz pre mladých ľudí z chudobnejších pomerov, ktorí mali problém nájsť si prácu či platiť za univerzitné vzdelanie. Implementáciu tohto projektu som už, bohužiaľ, pre môj predčasný odchod domov nevidela. Libanon počas celého môjho šesťmesačného pobytu prechádzal veľmi turbulentným obdobím, korona-kríza to už len zavŕšila.

Ako bližšie by si opísala komunitu, s ktorou si šesť mesiacov denne prichádzala do kontaktu?

V rámci projektov, na ktorých som pôsobila, sme pracovali prevažne so sýrskymi utečencami, utečenkami, a to najmä s malými deťmi. Do Sýrie z Libanonu dovidíte doslova cez kopec, práve preto v tomto susednom štáte žije približne jeden milióna sýrskych utečencov a utečeniek. To je vzhľadom na šesť miliónov pôvodného obyvateľstva obrovské číslo. Títo ľudia sa obyčajne boria s extrémnou chudobou a sú odkázaní na rôzne druhy humanitárnej asistencie. ADRA Libanon sa primárne profiluje v sektore vzdelávania detí a tiež v projektoch, zameraných na prístup k vode, ako aj na osvetu o potrebnej hygiene.

Vo vzdelávacom centre ADRA Libanon mali deti vytvorené bezpečné a príjemné študijné prostredie. Foto: Anna Hruboňová

Aké zručnosti a znalosti sú predpokladom na prácu v takejto komunite? Čo najviac utečenci a utečenky u vás v centre hľadali?

Okrem medzikultúrnej citlivosti, empatie, ale aj asertívnosti treba dobre poznať regionálny kontext. Je nutné navštevovať rodiny klientov a klientiek aj doma. Je totiž ťažké predstaviť si ich životné podmienky, pokým ich neuvidíte na vlastné oči. Veľmi užitočné je tiež ovládať arabčinu, keďže v tých najzraniteľnejších komunitách málokto hovorí cudzím jazykom.

Organizácia ADRA je v okolí známa svojím vzdelávacím centrom, takže ľudia už vedia, že môžeme pomôcť najmä deťom, ktoré v škole zaostávajú a ťažko sa integrujú do vzdelávacieho systému. U sýrskych detí je to častý problém, keďže kvôli vojne a životu na úteku boli dlho bez vzdelávania, vymeškali niekoľko ročníkov a stratili študijné návyky. Život v chudobe túto situáciu len zhoršuje.

Už si párkrát spomenula sýrske deti. Ako si sa popasovala s prácou a komunikáciou s nimi?

Prvotná obava rýchlo opadla, no rešpekt ostal. V našom centre mali deti vytvorené bezpečné a príjemné študijné prostredie – boli tam pekné triedy, v ponuke pastelky a pracovné zošity, plus sa mohli zahrať napríklad s legom. Dostali tiež desiatu – s prázdnym žalúdkom by sa im ťažšie premýšľalo. Mňa osobne brali ako také oživenie. Nie sú totiž zvyknutí na cudzincov a cudzinky, a na fakt, že sa musia zrazu dorozumievať mixom francúzštiny, angličtiny, plus rukami-nohami. Deti, ktoré už ovládajú okrem materčiny aj iné jazyky na komunikatívnej úrovni, sa ma vždy veľa vypytovali. Tiež mi rozprávali o svojich rodinách a o tom, ako doma trávia čas.

Na najmladších klientoch a klientkách nášho centra ma najviac tešila ich schopnosť žiť v prítomnom momente. Napriek prežitým traumám, súvisiacich s vojnou a útekom z domoviny, sú to stále deti – nezbedné, zvedavé, hravé ako kdekoľvek inde na svete. No navždy vo mne zostane všetko to, čím si už tie decká za svoj krátky život prešli.

Môžeš uviesť konkrétny príklad?

Do centra k nám prišla jedna veľmi nešťastná žena, ktorej manžel nechcel dcéru púšťať do školy. Čakal iba na to, kedy ju bude môcť vydať. Nebol jediný, žiaľ. Stretali sme desaťročné deti, ktoré nevedeli čítať, ani písať, lebo nikdy nechodili do školy. Časté boli tiež prípady domáceho násilia aj agresívneho správania u detí pod vplyvom zažitého… Na riešenie tejto problematiky však ADRA nemala expertízu a kapacity, to riešili iné mimovládky v krajine.

Je ťažké predstaviť si životné podmienky sýrskych rodín, pokým ich neuvidíte na vlastné oči. Foto: Anna Hruboňová

Ako sa teda koordinujú v Libanone mimovládky, ktoré riešia situáciu sýrskych utečencov a utečeniek?

Libanon má vcelku početnú prítomnosť humanitárnych a rozvojových organizácií, ale pri tom veľkom počte utečencov, utečeniek a zlyhávajúcom štáte je ich činnosť naozaj potrebná. Je to malá krajina, takže ľudia, aktívni v humanitárnej oblasti, na seba majú často osobné väzby a spolupráca či výmena skúseností sa v prípade potreby a vôle koordinuje ľahko.

Neziskovky sa na mesačnej báze stretávajú v rámci jednotlivých sektorov, v ktorých sú aktívne, a stretnutia zväčša zastrešujú agentúry OSN, ale aj niektoré ministerstvá. ADRA sa zúčastňuje mítingov, organizovaných UNICEF-om a UNHCR. Keď sme napríklad pripravovali vzdelávací projekt cez UNICEF, jeho samotní pracovníci nám sami rozdelili a pridelili regióny, ktoré má tá-ktorá organizácia pokrývať. Tiež sme úzko spolupracovali so špecializovanými neziskovkami a odkazovali na ne práve prípady týrania detí či otázky podpory detí s postihnutím.

Akým nečakaným, resp. nebezpečným situáciám si v krajine čelila?

Niekoľko týždňov po mojom príchode do Libanonu vyeskalovala dlhodobá nespokojnosť občanov do šokujúco masových demonštrácií. V podstate z noci na ráno sa menšie roztrieštené protesty zmenili na celonárodnú revolúciu s cieľom zvrhnúť vládu. Ľudia boli nespokojní s dlhoročnou korupciou a zlým manažmentom vo vláde, ktoré viedli k celkovo neuspokojivému stavu krajiny. Napríklad štátna elektrina funguje len niekoľko hodín denne, zvyšok si ľudia pokrývajú súkromnými generátormi. Ceny potravín a služieb sú neúmerne vysoké v porovnaní s priemerným platom. V krajine je pre nedostatok pracovných príležitostí vysoká miera nezamestnanosti. Plus sa šíri medzi obyčajnými ľuďmi verejné tajomstvo, že sa v najvyšších politických kruhoch spreneverujú veľké peniaze. Bolo len otázkou času, kedy pohár trpezlivosti pretečie.

V októbri minulého roka som sa teda v jedno ráno zobudila a zistila, že v uliciach sú masy protestujúcich ľudí, ktorí pálením pneumatík blokovali cesty – nielen v Bejrúte, ale po celej krajine. Prvé dni sme všetci tŕpli, lebo tieto scény (aj vzhľadom k libanonskej minulosti krvavej občianskej vojny) vyzerali veľmi desivo. Čoskoro sa ukázalo, že revolúcia bude mať masový, ale pokojný charakter. Blokády ciest pokračovali vyše mesiaca a krajina bola paralyzovaná. Mnohí ľudia sa ani nevedeli dostať do práce. V najsilnejší deň revolúcie sa do protestov zapojilo viac ako milión ľudí, čo je v krajine so šiestimi miliónmi obyvateľov naozaj vysoké číslo.

Októbrová revolúcia v Libanone mala masový, ale pokojný charakter. Foto: Anna Hruboňová

Ako si sa s touto situáciou vyrovnávala?

Zmenil sa mi pracovný režim a obmedzil denný rituál. Asi dva mesiace som fungovala len na trajektórii: domov – práca – supermaket – domov. Bol to pre mňa taký tréning karantény, ktorú teraz znova zažívam počas pandémie koronavírusu. Samotné protesty šli však mimo mňa. Napriek prevažne pokojnému charakteru nám naše veľvyslanectvo odporúčalo oblúkom sa vyhnúť týmto zhromaždeniam. Navyše, v Libanone si neziskovky naozaj „dávajú pozor na jazyk“.

Keďže počas pobytu bolo moje meno spojené s ADRA Libanon, bola som požiadaná zdržať sa akýchkoľvek verejných vyhlásení, týkajúcich sa revolúcie. Preventívne som mala zbalený kufor, keby bolo nutné krajinu náhle opustiť. Snažila som sa však nemyslieť na najhoršie a neprepadať frustrácii z toho, že projektové aktivity boli opäť raz narušené.

Spomenula si koronavírus. V marci zasiahla táto globálna pandémia aj Libanon. Čo presne to znamenalo pre tvoj projekt a pobyt?

Môj pobyt bol kvôli pandémii predčasne ukončený. Školy, a teda aj vzdelávacie centrá, boli v Libanone uzavreté hneď po objavení prvých prípadov nákazy. V ADRA Libanon to sprvu brali ako krátkodobú záležitosť – naďalej sme chodili do kancelárie a pripravovali nový projekt, ktorý sme mali čoskoro spustiť. Ja som však mala už opäť raz zbalený kufor, sledujúc ten dramatický vývin v Európe. Následne aj v Libanone vyhlásili tzv. ‘lockdown‘ – faktický zákaz vychádzania, zatvorenie hraníc a letiska, plus prácu z domu. Môj pobyt mal končiť až v júni, no tušila som, že dovtedy sa už situácia nezlepší. Z nášho veľvyslanectva mi odporučili opustiť krajinu, kým sa ešte dá. Všetko nabralo rýchly spád. V piatok som ešte odchádzala z práce s vedomím, že v pondelok odštartujeme nový projekt. No nakoniec som už v pondelok sedela v lietadle domov…

Ako covid-19 zasiahol konkrétne tvoju hostiteľskú organizáciu a prijímateľov, prijímateľky vašej pomoci?

Hoci sa kolegovia a kolegyne v ADRA Libanon snažia o nejakú transformáciu, všetky vzdelávacie aktivity boli prerušené. Sýrske deti tak opäť raz ostali bez vzdelávacieho procesu, a nik nevie – na ako dlho. Okrem strachu z nákazy a depresie zo sociálnej izolácie však covid-19 prináša aj vážne sociálno-ekonomické následky, ktoré opäť najviac zasiahnu tých najzraniteľnejších. Mnohé sýrske rodiny sú závislé od príležitostnej práce a s povinnou karanténou, resp. samo-izoláciou teraz stratili dôležitý zdroj príjmu.

Libanon sa už pred pandémiou zmietal vo vážnej ekonomickej kríze a covid-19 ju ešte prehĺbil. Ceny potravín dramaticky stúpli, zatiaľ čo mnohí prišli o prácu. Situácia sýrskych utečencov a utečeniek sa ešte viac zhoršila a pod hranicu chudoby spadlo aj veľa pôvodných obyvateľov Libanonu. Krajine reálne hrozí hladomor, preto sa ľudia v posledných týždňoch vrátili späť do ulíc. Tentoraz už protesty nemajú tak pokojnú podobu.

Dobrovoľníčka Anna Hruboňová (tretia sprava) spolu s kolegom a kolegyňami z ADRA Libanon. Foto: archív A.H.

Ako prebieha osveta a prevencia v utečeneckých komunitách a medzi ľuďmi, ktorí v Libanone žiadajú o azyl?

Vláda, UNICEF a UNHCR sa snažia šíriť osvetu aj v tých najzraniteľnejších komunitách a sprístupniť dôležité informácie o zabránení šíreniu koronavírusu pre všetkých. Problémom je skôr to, že v preľudnených podmienkach utečeneckých komunít nie je možná dostatočná sociálna izolácia a udržiavanie bezpečnej vzdialenosti. Plus často nie sú zdroje na hygienické a čistiace prostriedky. Najdramatickejšia je situácia utečencov a utečeniek, ktorí žijú v stanových usadlostiach a nemajú teda ani prístup k tečúcej vode.

Máš po tomto všetkom aj nejaký pozitívny zážitok z pobytu, ktorý rada spomínaš? Čo z toho ťa v súčasnej práci pre ADRA Slovensko posúva vpred?

Rada spomínam na pohostinnosť Libanončanov aj Sýrčanov, ktorí naozaj spravia všetko preto, aby ste sa v ich krajine cítili pohodlne a bezpečne. Každý jeden deň v práci či stretnutie s miestnymi známymi sa končili otázkou, či nepotrebujem s niečím pomôcť.

Najväčším povzbudením do budúcna je nadobudnutá zručnosť manažovania stresu a spomienka na zvládnutie všetkých tých kritických situácií počas pobytu – od preformulovania mojej pozície v tíme (pod vplyvom finančných ťažkostí na vzdelávacom projekte), cez revolúciu v bejrútskych uliciach až po ten náročný odchod domov. Keď sa raz objavia stresy v práci či v osobnom živote, spomeniem si na to, že už som predsa prekonala aj horšie momenty – práve v Libanone.

Už si spomenula manažment stresu. V čom ťa ďalej profesne aj osobnostne obohatil tento (hoci prirýchlo ukončený) pobyt?

Profesne som si najmä splnila túžbu nahliadnuť do sveta humanitárnej práce. Naučila som sa niečo o tom, ako prakticky fungujú neziskovky v zahraničí, aj ako sa pripravujú a adaptujú projekty. Celý pobyt vo mne vzbudil zvedavosť prebádať túto prácu viac do hĺbky.

Čo mi priniesol osobnostne, to sa ešte len ukáže – v blízkej budúcnosti. Keďže to všetko skončilo tak nečakane, nemala som vlastne ešte možnosť – spraviť si nejakú osobnú reflexiu. Ale určite je tu minimálne ponaučenie, ktoré covid-19 priniesol nám všetkým – tešiť sa z maličkostí, rozdávať viac povzbudivých slov aj objatí (ak je to možné) a užívať si život naplno. Lebo už zajtra môže byť svet opäť úplne naruby.

Počas pobytu je výhodou, keď dobrovoľníci a dobrovoľníčky ovládajú aspoň trochu arabčinu. Foto: Anna Hruboňová

Prečo by si takúto skúsenosť s rozvojovým dobrovoľníctvom odporučila mladým ľuďom na Slovensku (keď sa korona-situácia upokojí)? 

Odporúčam to všetkým, ktorí majú radi výzvy a zároveň sa úprimne zaujímavú o oblasť humanitárnej pomoci a rozvojovej spolupráce. Treba sa však pripraviť na nečakané situácie (odlišné od tých doma), a prípadné nepríjemnosti brať ako súčasť učenia sa a osobného rastu. Dobrovoľníctvo vám môže dať veľa – od dobrého pocitu z vykonanej práce a pomoci núdznym, cez zaujímavé pracovné skúsenosti, užitočné kontakty, objavovanie nových kultúr a exotických zákutí danej krajiny, až po vstupnú bránu na trh práce v humanitárnom a rozvojovom sektore…

Skúsiš to ty sama opäť o rok?

Som otvorená myšlienke, že by som takto vycestovala znova, keď sa situácia s globálnou pandémiou trochu upokojí. Už teraz vieme, že tento rok prinesie veľkú ekonomickú recesiu na celom svete, čím budú zase najviac trpieť práve ľudia v tzv. rozvojových krajinách. Takže v humanitárnom a rozvojovom sektore sa zíde každá posila a pomocná ruka.

Pre svoje dobrovoľníctvo a cestovanie si sa i ty sama stala migrantkou. Ako vysvetľuješ tento pojem (a fenomén migrácie) svojmu okoliu doma?

Mnohí ľudia (nielen na Slovensku) používajú slovo migrant v podstate ako nadávku, nesie sa v ňom viacero negatívnych konotácií. Migrant je však v skutočnosti človek, ktorý sa presúva, sťahuje, aby našiel lepšie životné podmienky. Aj východniari v Bratislave a Slováci v Prahe sú migranti. Do debaty o migrácii sa často vnáša značná dávka rasizmu – keď Afričania prídu do Európy, sú to „zlí migranti”, keď Európania prídu žiť do Afriky, sú to „cool expatriati”.

V Libanone to funguje podobne, tiež tam cudzincov a cudzinky rozdeľujú do troch kategórií. Prvou sú „refugees” – v súčasnosti prevažne ľudia, utekajúci pred vojnou v Sýrii. Potom sú to „migrants” – obyvatelia rôznych chudobnejších afrických a ázijských krajín, ktorí do Libanonu prišli s vidinou lepšieho zárobku. No a napokon „expats” – to sme my, Európania a Američania, ktorí sme prišli tiež za prácou, no nik nám do migrantov nadávať nebude…

Hoci sa tím DRA Libanon snaží o nejakú transformáciu, všetky doterajšie vzdelávacie aktivity boli v marci prerušené. Foto: Anna Hruboňová

Platforma rozvojových organizácií Ambrela sa svojou kampaňou ‘Tváre migrácie’ snaží popasovať s predsudkami o migrácii v očiach slovenskej verejnosti. Čo bude podľa teba pre nás najväčšia výzva alebo najtvrdší oriešok?

Pravdepodobne fakt, že ľudia so silnými anti-imigračnými náladami sú o svojej pravde skalopevne presvedčení a argumenty, založené na faktoch, odmietajú počúvať. Na Slovensku je xenofóbia národným športom a, bohužiaľ, tento trend podporuje aj naša politická scéna a populizmus (najmä v čase volieb). Obzvlášť smutné je, keď takto nenávistne zmýšľajú aj mnohí mladí ľudia, ktorí už vyrastali v období slobody, otvorených hraníc a integrácie Slovenska do Európy.

Problém môže byť aj v tom, že reforma nášho vzdelávacieho systému prebieha len veľmi pomaly a učebné osnovy stále odrážajú obraz vzdelaného človeka za socializmu a nie v informačnej dobe 21. storočia. Chýba hlbší dôraz na tréning kritického myslenia, prácu s informáciami a mediálnu gramotnosť. Som preto rada, že na Slovensku funguje zopár mimovládok (ako práve Ambrela so svojimi členmi), ktoré sa na školách venujú globálnemu vzdelávaniu a menia situáciu k lepšiemu.

Text: Boba Markovič Baluchová šéf-editorka portálu ‚Media about Development‘ a komunikačná manažérka Platformy rozvojových organizácií Ambrela (zodpovednej za projekt ‚Globálne ciele a migrácia’); Foto: Anna Hruboňová – rozvojová dobrovoľníčka, vyslaná do partnerskej ADRA Libanon organizáciou ADRA Slovensko.

Posted in development education, global problems, human rights, migration, minority issues, NGOs' work, voluntary service | Tagged , , , , , , , , , , | Leave a comment

V multikultúrnej tureckej metropole život stíchol, no nezastal (Rozhovor s dobrovoľníkom Martinom Pavelkom)

Po roku práce s vnútorne presídlenými ľuďmi v Gruzínsku sa Martin Pavelka pustil do ďalšej výzvy, tentoraz v tureckej metropole. V hostiteľskej organizácii ‚Small projects Istanbulmanažuje päťdesiat dobrovoľníkov a dobrovoľníčok, s ktorými zároveň realizuje vzdelávacie a tvorivé aktivity pre utečeneckú (prevažne sýrsku) komunitu. V rozhovore vysvetľuje: akým výzvam čelia utečenci a utečenky v Turecku; ako ich zasiahla korona-kríza; a čo mladému človeku môže dať ročný dobrovoľnícky pobyt v multikultúrnom prostredí.

Martin Pavelka portret

Martin Pavelka pred sídlom svojej hostiteľskej organizácie ‘Small Projects Istanbul’. Foto: SPI

Pred rokom sme sa zhovárali o tvojom dobrovoľníckom projekte a pobyte v komunite vnútorne presídlených ľudí v rámci Gruzínska. Momentálne plníš náročnejšiu úlohu v Turecku. Čo ťa motivovalo k prihláseniu sa na ďalší dobrovoľnícky projekt?

Už počas pôsobenia v gruzínskom osídlení Tserovani som pochopil, že aj naďalej chcem pôsobiť v sfére medzinárodného rozvoja. Program EU Aid Volunteers umožňuje vyslaným ľuďom stráviť rok v humanitárnom kontexte, čo som videl ako príležitosť – osobnostne sa opäť posunúť. Pozícia v Istanbule si vyžadovala minimálne trojročné skúsenosti v oblasti ľudských zdrojov, vedenia tímu, aj práce s ľuďmi na úteku, čo sa zhodovalo s mojím zameraním.

Aký je rozdiel (z pohľadu teba ako vyslaného človeka) medzi dobrovoľníctvom cez národný program SlovakAid a medzinárodný EU Aid volunteers?

Iniciatíva Európskej komisie dopredu certifikuje hostiteľské organizácie v nízkopríjmových krajinách a pripraví ich na európske programové štandardy, ako aj na náš príchod. Tiež je (v porovnaní s programom SlovakAid, vďaka ktorému som strávil rok v Gruzínsku) otvorená všetkým ľuďom z EÚ, čo sa automaticky odráža vo vyššom nápore prihlášok i vyšších nárokoch na uchádzača. Pred samotným výjazdom na misiu kandidát musí prejsť intenzívnym dvojtýždňovým tréningom v jednom zo štyroch centier v rámci EÚ. Dôležité je mať tzv. mäkké zručnosti, ktoré sú stále dosť podceňované, no preukážu sa po príchode na projekt alebo vo vyhrotenej situácie. Treba sa vedieť adaptovať na lokálne podmienky, teda na sociálne a náboženské normy, kultúru práce, klimatické podmienky, ako aj politickú nestabilitu či možnosť prírodných katastrof, ako v mojom prípade.

Prečo hostiteľské organizácie potrebujú účasť takejto zahraničnej posily na svojich projektoch?

Každá EU Aid dobrovoľnícka pozícia je vopred dohodnutá, vyšpecifikovaná a špecializovaná práca, ktorú hostiteľské organizácie nedokážu pokryť vlastným personálom a z vlastných zdrojov. Účasť vyslaného človeka z EÚ by mala pomôcť organizácii v napredovaní.

Si seniorským koordinátorom v ‘Small projects Istanbul’. Aké aktivity máš v Istanbule na starosti?

Moja hostiteľská organizácia Small Projects Istanbul (SPI) sa nachádza v srdci historickej časti Istanbulu, vo štvrti Fatih. Prostredníctvom vzdelávacích, ako aj tzv. ‘livelihood‘ aktivít na zabezpečenie živobytia, sa snažíme pomôcť utečeneckým rodinám z oblasti Stredného východu a severnej Afriky. Vytvárame im bezpečné miesto a ponúkame vzdelávanie aj možnosti zabezpečenia obživy. Nejde iba o prácu s deťmi a mládežou, ale aj so ženami. Napríklad štyridsať sýrskych utečeniek pracuje v našom sociálnom podniku Muhra, kde po absolvovaní tréningov (šitia, 3D tlače či počítačových zručností) tvoria šperky, oblečenie, čím si zabezpečia udržateľný zárobok.

playing

Martin Pavelka (prvý sprava) počas tvorivých aktivít s deťmi zo sýrskej komunity v organizácii ‘Small Projects Istanbul’. Foto: SPI

To by asi úplne spoľahlivo nefungovalo bez miestnej spojky a jazykovej podpory. Koho presne teda koordinuješ?

Vo väčšine týchto aktivít sa spoliehame na lokálnych tureckých, sýrskych, ako aj zahraničných dobrovoľníkov a dobrovoľníčky – hybnú silu našej organizácie. Práve oni učia našu komunitu novým zručnostiam, ale tiež pomáhajú deťom a mládeži prostredníctvom rôznych vzdelávacích a psychosocialnych aktivít. Plus implementujú projekty, zamerané na sociálnu súdržnosť.

Práve mojou úlohou je manažovať päťdesiat dobrovoľníkov a dobrovoľníčok, zároveň mám na starosti implementáciu a monitoring takýchto dvadsať aktivít na týždennej báze. Som zodpovedný za nábor mladých ľudí, ich tréning, ale i riešenie prípadných konfliktov. Snažím sa tiež nájsť spôsoby, ako zvýšiť efektivitu komunikácie s našou komunitou a tiež v rámci nášho tímu.

Už si naznačil cieľovú skupinu prijímateľov a prijímateliek vašich aktivít. Ako by si bližšie opísal komunitu, s ktorou denne prichádzaš do kontaktu?

Utečenecké deti, mládež a tiež ženy do Istanbulu prišli zo Stredného východu a severnej Afriky. Nežijú však v stanoch či preplnených táboroch. Naša komunita je v Istanbule už usadená. Títo ľudia žijú v prenajatých bytoch, pracujú a svoje deti posielajú do škôl. Na rozdiel od mnohých iných častí Turecka, naše deti nie sú nútené pracovať načierno a majú prístup k vzdelávaniu. Utečenci a utečenky majú status ‘Utečenec s dočasným povolením na pobyt‘.

Čo tento status znamená v tureckej realite?

Štát ich môže hocikedy poslať naspäť do Sýrie, čo sa aj deje, hoci je to proti medzinárodnému právu a pri súčasnej situácii takmer nepredstaviteľné. Mnohí z nich sa už predsa usadili v Turecku, hoci to tu majú neskutočne ťažké. Celkovo máme na našich projektoch registrovaných vyše dvestopäťdesiat rodín, pričom každá z nich má v priemere štyri deti. Zhruba dvesto rodín pochádza zo Sýrie a zvyšok z Iraku, Egypta, Maroka a Palestíny. Máme však aj pár rodín, ktoré nepochádzajú z arabsky hovoriacich krajín. Ide najmä o Afgáncov, Kirgizov a Turkov.

my volunteers

Martin Pavelka (prvý sprava) a skupinka lokálnych dobrovoľníkov a dobrovoľníčok, ktorých koordinuje v organizácii ‘Small Projects Istanbul’. Foto: SPI

Aké zručnosti a znalosti sú predpokladom na prácu v takejto rôznorodej komunite? Čo najviac utekajúci ľudia u vás hľadajú a potrebujú?

Medzi najväčšie problémy patria sociálna stigma, nezamestnanosť, resp. otázka zamestnateľnosti a nedostatok financií. Utečenci sú do veľkej miery nútení spoliehať sa sami na seba, resp. na svoju komunitu. Väčšina Turkov však nechce mať so Sýrčanmi nič spoločné. Títo ľudia sa potom sociálne dištancujú a vytvárajú si vlastné komunity. Turci naviac nehovoria po arabsky a nie všetci utečenci sa majú možnosť naučiť turečtinu.

Ako závažným problémom je teda jazyková bariéra v Istanbule?

Často izolovaní utečenci a utečenky bez kontaktov a najmä bez znalosti reči majú problém dostať k relevantným informáciám. Nevedia, kam sa majú obrátiť v prípade potreby, a aké sú ich práva, prípadne kde hľadať pomoc. Turecká byrokracia je pritom neskutočná. Všetko treba žiadať ručne a osobne, elektronická forma je veľmi slabá. Vybavenie jedného potvrdenia o pobyte, či registrácia zahraničného mobilu môže trvať aj šesť mesiacov. To zákonite znamená vysoké výdavky a pátranie po úradoch, ktoré sú od seba vzdialené niekoľko hodín cesty. Jedným z cieľom mojej hostiteľskej organizácie ‚Small projects Istanbul’ je poradenstvo a sprostredkovanie relevantných informácií našej komunite.

Aké príbehy a zážitky počúvaš od týchto ľudí, keď s nimi pracuješ? Čo ťa na nich prekvapuje v pozitívnej rovine a doslova povzbudí?

Členovia a členky našej komunity si prešli neľahkou cestou úteku z domoviny pred vojnou a prenasledovaním. No a teraz majú zasa problémy s integráciou do tureckej spoločnosti. Neradi hovoria o svojej minulosti, keďže tá v nich ešte stále žije. Keď mi občas priatelia zo Sýrie opisujú svoje príbehy, znejú takmer ako fragmenty z akčného filmu, hoci to bola krutá realita. Napriek tomu sa však vedia tešiť aj z maličkostí, na čo my zo „západnej civilizácie“ často zabúdame. Klienti a klientky ma pozývajú k sebe domov, ponúkajú ich tradičné jedlo, čaj a tešia sa interakcii, záujmu. V Istanbule si častejšie uvedomujem, aké mám veľké šťastie, že som vyrastal v bezpečnom prostredí na Slovensku, kde mi nikdy nič nechýbalo.

story telling workshop

Organizácia SPI pomáha deťom a mládeži z utečeneckej komunity poskytovaním vzdelávacích, tvorivých a psychosocialnych aktivít. Foto: Martin Pavelka

Je niečo, čo ťa na nich prekvapuje v negatívnej rovine, teda skôr rozosmutní?

Poznanie, že náboženské, kultúrne a rodové normy zabraňujú interakcii medzi chlapcami a dievčatami už od ranného veku. Je smutné vidieť, že mladí ľudia si veľakrát k sebe nevedia nájsť cestu, nie sú schopní medzi sebou komunikovať, čo len prehlbuje rozdiely medzi nimi. Tak ako všetci ostatní, aj oni majú v sebe obrovský potenciál, no tieto ustálené normy im ho nedovoľujú využiť naplno.

Ako sa koordinujú v Istanbule mimovládne organizácie, ktoré riešia situáciu prevažne sýrskych utečencov a utečeniek?

Nálady voči utečencom a utečenkám sú v Turecku veľmi negatívne. Dôvodov je viac – od mediálnej propagandy, cez ekonomickú recesiu, až po negatívny obraz, ktorí niektoré utečenecké komunity sami o sebe vytvárajú. V Turecku je celosvetovo najviac utečencov a utečeniek (štyri milióny). No počet organizácií, ktoré s nimi pracujú, je žalostne nízky a ich efektivita otázna. Na lokálnej úrovni malé neziskovky nie sú prepojené. Potreba advokácie je veľká, no chýba súdržnosť a odvaha. Turecko je zároveň veľmi nacionalistická krajina, čo predznamenáva konflikt s inými národnosťami.

Aj Turecko zasiahla globálna pandémia koronavírusu. Čo to znamená pre tvoj dobrovoľnícky projekt a pobyt v Istanbule?

Aj napriek tejto mimoriadnej situácii som sa rozhodol ostať v Istanbule. Je momentálne mojím pôsobiskom a aj mojím domovom. Mnoho EU Aid dobrovoľníkov a dobrovoľníčok však bolo nútených vrátiť do svojich rodných krajín. Celkovo život v metropole stíchol, no úplne ešte nezastal.

Aký dosah môže mať korona-kríza na fungovanie celej organizácie SPI?

Ide o veľmi ťažkú situáciu pre každú mimovládku, teda aj našu. Neziskové organizácie často fungujú vďaka grantom od západných donorov. Ako však bude fungovať celá sféra rozvojovej pomoci, resp. spolupráce počas pandémie (a najmä po jej skončení) je na dlhú diskusiu s nejasným záverom.

working from home

Martin Pavelka počas korona-krízy pracuje z domu a adaptuje všetky aktivity organizácie ‘Small Projects Istanbul’ do online podoby. Foto: M. Pavelka

Ako Covid-19 zasiahol vašich prijímateľov a prijímateľky pomoci, vašu komunitu?

Mnoho rodín stratilo prácu a príjem. Turecko bolo už aj pred pandémiou v ekonomickej recesii a nálady voči utečencom sú ešte viac vyostrené. Utečenecké rodiny sa nemôžu spoľahnúť na nikoho, iba na seba a svojich blízkych. Ako organizácia sa preto snažíme nájsť spôsoby, ako im sprostredkovať aspoň nejakú finančnú pomoc od štátu alebo od súkromných donorov. Zároveň sme našej komunite začali rozdávať záchranné potravinové balíčky. Je to síce len kvapka v mori, no robíme, čo sa dá.

Ako by sa dala ďalej adaptovať vaša ponuka pomoci a podpory utečeneckej komunity v súčasnej situácii?

Sme dosť flexibilní, čiže momentálne mám napríklad na starosti spustenie online aktivít pre naše deti a mládež. Snažíme sa nájsť spôsoby, ako im spríjemniť tieto dni a zároveň im zabezpečiť pokračovanie vzdelávania. Pomáhame pri výučbe turečtiny, s domácimi úlohami aj s kreatívnymi aktivitami. Naši skvelí dobrovoľníci a dobrovoľníčky, ktorých koordinujem, sú v tomto veľmi odhodlaní a tvoriví. Online komunikacia má síce svoje obmedzenia a limity, no nevzdáme to. Vidím, že aj toto je obrovskou pomocou rodičom a odbúrava rodinám značný stres pri domácom učení.

Aký máš pozitívny zážitok alebo spomienku, ktorú rád zdieľaš (a ktorá ťa v práci povzbudí dopredu)?

Motivuje ma vidieť aktívnu účasť a úprimnú vďaku od našich detí a mladých, ktorí k nám pravidelne chodia na hodiny arabčiny, turečtiny, kreatívne činnosti či exkurzie. I ja som vďačný, že môžem byť súčasťou snahy o zmenu. Tiež ma baví objavovať zákutia Istanbulu – megalopolisu so šestnástimi miliónmi obyvateľov. Mojím domovom sa stala historická európska časť Balat, ktorá bola po stáročia sídlom pravoslávnej cirkvi, Grékov, Arménov, ďalej Židov aj Moslimov. Z blízkeho prístavu sa viem za štyridsať minút dostať loďou do ázijskej časti, ktorá je tiež inšpiratívna.

Každá minca má však dve strany, a tu sú tou odvrátenou stranou konflikty s Kurdami, vojna na južnej hranici so Sýriou, utečenecká kríza, politická nestabilita, ekonomická recesia, silná degradácia životného prostredia, smog a dalo by sa pokračovať ďalej. Istanbul, ako aj celé Turecko, sa zároveň nachádza v seizmicky aktívnej oblasti. Zemetrasenia teda nie sú ničím nezvyčajným. No ľudia sú neustále pod tlakom, čo má veľký dosah na ich mentálne zdravie.

playing w kid

Martin Pavelka počas jednej z tvorivých aktivít, ktoré realizuje a monitoruje pre organizáciu ‘Small Projects Istanbul’. Foto: M. Pavelka, SPI

Ako sa udržiavaš v psychickej kondícii doma v izolácii ty? Čo robíš v rámci psychohygieny, aby si v cudzej metropole bez prítomnosti blízkych a rodiny zvládol situáciu?

Práca v osídlení pre vnútorne presídlené osoby v gruzínskom Tserovani bola pre mňa dobrým tréningom. Boli týždne, keď som inú civilizáciu ani len nevidel, a bol som odkázaný len sám na seba. V súčasnej korona-situácii vidím istú podobu. Mám však dosť práce, ktorú musím zariadiť z domu, teda príliš voľného času nemám. Mám však svoju dennú rutinu, ktorú sa snažím dodržiavať so železnou pravidelnosťou. S rodinou som často v kontakte, no a priateľov mám už aj tu dosť, čiže sociálny kontakt mi nechýba.

V čom ťa profesne aj osobnostne najviac obohatil, posunul tento pobyt?

Pracujem vo veľmi rozmanitom, medzinárodnom tíme. Uvedomil som si, že komunikácia v práci nebude fungovať, pokým nepochopím kontext, z ktorého vychádzajú, a v ktorom žijú. Naučil som sa teda vysvetľovať svoje myšlienky jednoducho a používať veľa konkrétnych príkladov. Rovnako sa snažím nepodliehať zažitým normám a presvedčeniam, ale plne sa započúvať do toho, čo mi ľudia hovoria, a bez potreby presviedčať ich o ‘svojej pravde‘. Vďaka medzikultúrnej citlivosti a komunikácii si môžem budovať vzťahy – ako pracovné, tak aj osobné. Často nepredvídateľné situácie v Istanbule ma naučili odolnosti. Tiež som v sebe objavil vynaliezavosť a schopnosť pracovať s obmedzenými zdrojmi.

activity

Spätná väzba od detí z utečeneckej komunity počas jednej z tvorivých aktivít v organizácii ‘Small Projects Istanbul’. Foto: M. Pavelka

Prečo by si takéto humanitárne dobrovoľníctvo odporučil mladým ľuďom na Slovensku? Na čo sa hlavne pripraviť a čoho sa vyvarovať?

Ako mladí ľudia si často myslíme, že ‘všetko vieme‘. Žiť v kontexte iných kultúr je skvelý spôsob, ako si uvedomiť, koľko toho ešte nevieme, koľko je na svete kultúr, aj to, že všetci sme navzájom prepojení. Pracovať s ľuďmi, ktorí majú kompletne iné zmýšľanie, je veľká výzva. Človek si potom uvedomí, že neexistuje len jedna jediná a správna cesta, ako žiť. Práve dobrovoľníctvo je jeden zo spôsobov, ako lepšie spoznať samého seba a zároveň obohatiť život tých, s ktorými človek prichádza do styku.

Ak má zároveň človek s expertízou v nejakom odbore (ľudské zroje, právo, komunikácia, IT atď.) čo ponúknuť, môže tak dopomôcť k spoločenskej zmene a zanechať za sebou pozitívnu stopu. Práve to je pridaná hodnota humanitárneho dobrovoľníctva. Treba sa však naučiť vystúpiť z komfortnej zóny a nechcieť nemožné – solitérsky za krátky čas zachrániť celý svet. Ilúzie a prehnané očakávania od pobytu musia ísť stranou, inak sa môže dostaviť veľké sklamanie.

Ako by si vysvetlil ľuďom, ktorí hádžu migrantov a migrantky do jedného vreca, a že aj ty si pre svoje dobrovoľníctvo a cestovanie vlastne migrant?

Pojmy ako: migrant, azylant či utečenec počúvame z každej strany bez toho, aby sme im správne rozumeli. Migrant zväčša dobrovoľne prekračuje hranice vlastného štátu kvôli práci, štúdiu, či dobrovoľníctvu (ako teraz ja). Utečenci z domova utekajú pred vojnou, stratou slobody, inak by im hrozila smrť, mučenie, väzenie (ako mojím klientom a klientkám). Médiá a vzdelávacie inštitúcie by mali niesť zodpovednosť za podávanie neskreslených informácií k téme migrácie. Žiaľ, veľakrát je opak pravdou a len veľmi extrémne situácie dostanú priestor na titulkách bulvárnych novín. Čoraz väčší vplyv na naše fungovanie má však fenomén zmeny klímy. Práve ten v istom bode prispeje aj k migrácii ľudí zo Slovenska v rámci krajiny alebo do iných štátov. Potom migráciu (na vlastnej koži) azda pochopíme.

Platforma rozvojových organizácií Ambrela sa cez svoju kampaň Tváre migrácie‘ snaží slovenskej verejnosti vysvetliť tému migrácie cez optiku Globálnych cieľov. Čo v nej bude podľa teba najväčšia výzva / najtvrdší oriešok (a prečo)?

Keď osobne spoznáte pár utečencov a utečeniek, čo prišli do Európy napríklad z Blízkeho východu, sami pochopíte, že na ľudskej úrovni sme si rovní. Ich osud je len menej šťastný. Predsudky a isté názory sú zakorenené hlboko v nás všetkých. Ak práve občianska spoločnosť, médiá a samosprávy (a ich vzájomná spolupráca) nezačnú inciovať osvetu a vzdelávanie v tomto smere, zmena nenastane, búranie mýtov sa nepodarí. V posledných rokoch sa vďaka cestovaniu, študijným pobytom a globalizácii aj v našom regióne veľa zmenilo. Napríklad starkí sa cez zážitky svojich vnukov a vnučiek pomaly oboznamujú s témou rozmanitosti, inakosti, citlivosti voči iným kultúram. Veľmi si prajem, aby globálna pandémia koronavírusu tento dobre naštartovaný prerod nespomalila.

Text: Boba Markovič Baluchová – šéf-editorka portálu ‚Media about Development‘ a komunikačná manažérka Platformy rozvojových organizácií Ambrela (zodpovednej za projekt ‚Globálne ciele a migrácia’); Foto: SPI a Martin Pavelka – EU Aid dobrovoľník v tureckej organizácii ‚Small projects Istanbul’.

Posted in global problems, human rights, IDPs, leadership, migration, minority issues, NGOs' work, voluntary service | Tagged , , , , , , , , , , , | Leave a comment

Svetový deň slobody tlače a podpora tvorby žien

Dnes je Svetový deň slobody tlače. Ďakujeme, že čítate naše reportáže, long-read rozhovory a analytické komentáre na témy globálnych výziev a medzinárodného rozvoja na našom webe #MediaAboutDev. Povzbudí nás, ak naše mediálne výstupy a tvorbu žien, kde sa často venujeme aj rodovej rovnosti a posilneniu postavenia žien vo svete, budete naďalej šíriť na sociálnych sieťach. K téme vydalo tlačovú správu i UNESCO.

On May 3, we celebrate World Press Freedom Day. This year’s theme is: ‘Journalism without Fear or Favour’ with a focus on: Safety of Women and Men Journalists and Media Workers; Independent and Professional Journalism free from Political and Commercial Influence; and Gender Equality in All Aspect of the Media.

Posted in global problems, media, NGOs' work | Leave a comment

Čítanie na tému migrácie a príbehy migrujúcich

V súčasnosti vrcholí medzinárodný projekt MIND (Migrácia. Prepojenie. Rozvoj), zameraný na zvyšovanie povedomia o migrácii a trvalo-udržateľnom rozvoji, na ktorom spolupracuje 12 charitatívnych organizácii z 11 krajín Európy. Na Slovensku ho administruje člen Platformy rozvojových organizácií – Slovenská katolícka charita. Možno ste už videli výstupy jej kampane ‘Čo je DOMOV?’ o dôvodoch migrácie a dôležitosti trvalo udržateľného rozvoja v životoch nás všetkých, nielen migrujúcich ľudí. Začítajte sa do časopisu Charita, ktorý sa už v roku 2012 tematicky venoval fenoménu migrácie. Články sú stále aktuálne.

charita_03_2012_obalka

Jedným z prejavov globalizačných procesov je migrácia obyvateľstva, ktorá je spolu s pôrodnosťou a úmrtnosťou kľúčovým prvkom v procese populačného vývoja a výrazne ovplyvňuje spoločenské a kultúrne zmeny obyvateľstva. V časopise Charita sa na dvoch stranách autorka venuje téme maloletých utečencov a utečeniek, ktorí boli dočasne umiestnení v zariadení v Hornom Orechovom.

Slovensko sa často stáva neplánovanou konečnou stanicou mnohých cudzincov a cudziniek – keď ich na hranici Schengenu chytia bez povolení na vstup policajné hliadky. Možno sú i takí, čo sa potešia už len z prekročenia „magickej čiary“, oddeľujúcej lepší a horší život (ako si to mnohí predstavujú). Väčšina z nich však dúfa v úspešnú cestu až na západ – kde má byť všetko lepšie… Prečítajte si, ako vyzerá obchodovanie s ľuďmi v praxi a ako možno pomôcť jeho obetiam.

Práca s utečencami a utečenkami je „srdcovou záležitosťou“ tímu Slovenskej katolíckej charity. Vtedajšia projektová manažérka v rozhovore prezradiila viac o práci s ľuďmi v utečeneckých táboroch na africkom kontinente. Pričom si musíme uvedomiť, že málokto sa vydá do neznáma bez veľmi vážnych dôvodov…

Text: tímy charita.sk a Ambrela.org

Posted in charity, global problems, media, migration, NGOs' work | Tagged , , , | Leave a comment

Boba M. Baluchová pre časopis .týždeň: Ľudskosť ešte nevymizla

Pandémia koronavírusu dala ľudstvu boľavú lekciu, ktorá nám podľa Boby Markovič Baluchovej pripomína, aby sme sa stíšili. „Musíme znovu objaviť význam slov solidarita, ľudskosť a sloboda,“ hovorí slovenská novinárka, ktorá aj s rodinou žije na druhom konci sveta.

Boba s dcerou Tove Tui - titulka copy

.zvládli podľa vás médiá, či už slovenské, alebo aj svetové, potrebu kvalitného informovania o koronavíruse?

Viac by som uvítala, aby sa publikovali aj nejaké pozitívne príbehy ľudí z prvej línie boja s koronavírusom – v domácich aj v zahraničných médiách. Tiež je stále málo informácií o tom, ako hovoriť o víruse s deťmi, pričom hlavnou zásadou v rozhovore s dieťaťom je: byť úprimný a vysvetliť mu situáciu spôsobom, ktorému porozumie.

Stačí deťom ukázať, ako sa majú chrániť a ako si správne umývať ruky. Na internete teraz koluje množstvo negatívnych správ, no dieťa by nemalo nadobudnúť pocit, že nastala absolútna kríza či apokalypsa. Treba sa udržiavať v dobrej kondícii, nestratiť trpezlivosť, svoje deti pozorne počúvať a vymyslieť si nový domáci rituál, aby sme to spoločne zvládli.

Zároveň potrebujeme aj vyjadrenia skutočných expertov a expertiek na epidemiológiu a mediálnu gramotnosť, ktoré by vyvracali hoaxy a dezinformácie o koronavíruse.

.nedávno ste informovali, že členské organizácie Platformy rozvojových organizácií Ambrela mobilizujú svoje kapacity a prostriedky, aby podporili snahu zabrániť šíreniu koronavírusu aj v prostredí zraniteľných skupín obyvateľstva na Slovensku. O čo presne ide?

Naše členské organizácie síce pôsobia dlhodobo najmä v tzv. rozvojových krajinách, no v týchto dňoch svoju pozornosť sústreďujú na Slovensko, aby zabránili šíreniu koronavírusu a ochorenia COVID-19.

Radia ľuďom, ako zvládnuť sebaizoláciu, domáce vzdelávanie detí či prácu z domu vo svojich príbytkoch – poradenstvom, tipmi na čítanie a pozeranie dokumentárnych filmov, metodickými príručkami aj online kurzami zadarmo.

Na našom webe uvádzame zatiaľ tieto skupiny pomoci – služba priamo v teréne pri/v nemocniciach, ďalej terénna práca vo vylúčených komunitách, potom je to osveta a pomoc seniorom, pomoc pri vzdelávaní detí doma, ale aj mentálna hygiena a podpora dospelých pri práci z domu.

Viac o písaní pre Media about Development, o práci pre Platformu rozvojových organizácií Ambrela, o zvládaní situácie okolo koronavírusu, ako aj o živote medzi Slovenskom a Novým Zélandom v rozhovore redaktora Matúša Dávida s Bobou Markovič Baluchovou pre časopis .týždeň (30. 03. 2020) tu.

Posted in community development, global problems, healthcare, media, NGOs' work | Tagged , , , , | Leave a comment

Dcéru odmalička výchovávame k tolerancii

Spolu s dcérkou Tove Tui sme sa aktívne zapojili do pripomienky Medzinárodného dňa Rómov a Rómok. Ako? Vzhľadom k aktuálnej mimoriadnej situácii sme si vybrali príslovku: ‘ciknovarba(s)tar’, čo znamená: odmalička / od detstva, a to hneď z niekoľkých dôvodov.
Našu dcérku Tove Tui od mala výchovávame k tolerancii, inkluzívnemu správaniu a akceptácii rôznorodosti. Čo sa za mladi naučí a pohopí, to bude v dospelosti zužitkovávať a určite neskĺzne k hanlivému značkovaniu ľudí či nenávisti voči inakosti. Iba vzdelávaním od útleho veku a rozumnými príbehmi možno zabrániť rasizmu, diskriminácii, znevažovaniu iných, inakších, neznámych. Od každej kultúry, národnosti či etnika sa môžeme učiť, a tým obohacovať svoje fungovanie. To dcérke stále prízvukujeme – na ihrisku, v detskom centre či knižnici.


V čase korony je domáce vzdelávanie detí veľmi náročné vo väčšine našich domácností. A teraz si predstavme priebeh výuky vo vylúčených komunitách, ktoré musia riešiť úplne iné existenčné výzvy (ako len rýchlosť internetu). Dištančné vzdelávanie tak môže ešte prehĺbiť rozdiely medzi žiakmi a žiačkami. Šťastné detstvo v dôstojných životných podmienkach si však zaslúži každé dieťa a nemalo by mať narušenú štartovaciu čiaru len na základe prostredia, do ktorého sa narodilo. Sledujeme prácu Človeka v ohrození a ďalších mimovládok v teréne – v tieto dni ešte o niečo viac – lebo si prajeme, aby prevencia a včasné riešenia zminimalizovali šírenie vírusu a zmiernili následky ochorenia covid-19 u najviac tých zraniteľných.
Veríme, že Medzinárodný deň Rómov a Rómok takto o rok v apríli bude iný, krajší, radostnejší. Solidarita s núdznymi, ľudskosť a dobrota nás ako spoločnosť posúvajú vpred. Sme v tom všetci a všetky spolu. Spoločne to zvládneme.

Text: Boba M. Baluchová, šéfka OZ DocUnion, Foto: Palo Markovič

Posted in human rights, media, minority issues, NGOs' work | Leave a comment

Čo pozerať: Thuletuvalu – o dvoch klimatických osudoch

Zaujíma vás, čo spája miesta Thule a Tuvalu, od seba vzdialené viac než jedenásťtisíc kilometrov? Predsa: Zmena klímy! Topiaci sa ľad v Grónsku spôsobuje zvyšovanie hladiny oceánov, čím postupne berie rodinám na ostrovnom Tuvalu ďaleko v Tichomorí strechy nad hlavou.

Sama veľmi odporúčam film ‘Thuletuvalu’ od režiséra Matthiasa von Guntena, keďže s rodinou trávim veľkú časť roka v Pacifiku a vidím, ako negatívne dosahy zmeny klímy trápia tamojšie malé ostrovy vrátane Tuvalu. Rovesnícky by to malo trápiť aj nás v Európe, lebo skôr či neskôr tie negatívne dopady pocítime my všetci. Hoci na Slovensku more nemáme, s povodňami a extrémnymi výkyvmi počasia (veľkými suchami, vlnami horúčav alebo potom zasa návalmi dažďov) už skúsenosť máme. A keby aj v ťažkých časoch, súvisiacich so šírením koronavírusu, prestali lietať lietadlá a znížili by výrobu fabriky, zmena klímy nezmizne.

Netreba však upadnúť do letargie, skôr popremýšľať nad aktivizmom a individuálnym prístupom k spotrebe. Film je spolu so sprievodnými vzdelávacími aktivitami k pozretiu na stránke českého festivalu Jeden svet tu.

Ak si chcete počas víkendu či ďalších dní v povinnej seba-izolácii pozrieť ďalšie kvalitné dokumentárne filmy (nielen na tému zmeny klímy), siahnite po aktuálnej ponuke českej či slovenskej verzie festivalu Jeden svet, ktoré teraz svoje filmy spolu s metodickými materiálmi pre vyučujúcich (teraz najmä rodičov) ponúkajú zadarmo online. Viac v sekcii Globálneho vzdelávania organizácie Človek v ohrození tu.

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: archív Thuletuvalu

Posted in climate change, documentaries, global problems, media, NGOs' work | Tagged , , , | Leave a comment

Nešírme paniku, strach a nepravdy o koronavíruse

Strach z nákazy koronavírusom a ochorenia Covid–19 využívajú viacerí na svoj biznis, pričom šíria paniku, aby si nahnali klientov a klientky. Nikdy neskĺznite k podobným aktivitám a ‘stratégiám’, aké v uplynulých dňoch zvolil šéf cestovnej kancelárie Bubo. Videá už z webu stiahol, no ich prepis (ako príklad toho, ako sa o globálnych výzvach hovoriť / písať nemá) do našich workshopov zaradíme.

V prvom z nich Ľubomír Fellner ako lekár s atestáciou dokonca považuje tropickú medicínu za svoje hobby. “Fellner popiera bezpečnostné opatrenia rešpektovaných zdravotníckych organizácií a sám sa štylizuje za experta, prognostika a špecialistu na koronavírus”, pričom jediným spôsobom záchrany má byť letecký zájazd do tepla, najlepšie cez jeho firmu. Viac v článku na webe O médiách tu.

Veríme, že podobných videí od ‘expertov’ pribúdať nebude a šírenie paniky i strachu tak obmedzíme. Nájdite si čas na dôsledné prečítanie tohto textu v záujme predísť panike, ako aj šíreniu neprávd o koronavíruse a ochorení Covid-19 v SR. Sú tam zhrnuté odpovede na tieto otázky: Ako sa správať, aby sme minimalizovali riziko nákazy?; Aké sú príznaky koronavírusu?; Ako budú postupovať lekárske tímy, ak máte príznaky koronavírusu?; Ako chrániť seniorov a seniorky?; Ktoré zariadenia, resp. školy sú zatvorené?. Viac v odomknutom článku na Denníku N tu.

Posted in global problems, healthcare, media | Tagged , | Leave a comment

V parlamentných voľbách 2020 voľme za klímu

Keď som naposledy moderovala diskusiu ‘Zmena klímy polopatisticky’ na tému klímy, zmeny klímy a klimatickej krízy ako aj aktivizmu v snahe ju riešiť, jeden z hostí (klimatológ Jozef Pecho) ma šokoval emisiami v číslach.

Vedeli ste, že taký obojsmerný let Auckland–Viedeň (ako v mojom prípade) = 17–18 ton CO2? Alebo taká ročná aktivita okolo výchovy dieťaťa (ako v mojom a mnohých vašich prípadoch) = 60 ton CO2? Spomedzi veľkých priemyselných oblastí však lietanie predstavuje iba 2% všetkých globálnych emisií. Spomínaná diskusia sa dotkla aj otázok: či a čím najviac šetrne cestovať, aj či vôbec mať deti, resp. akú budúcnosť im zanechať. Ak vás podobné myšlienky občas trápia a zaujíma vás i vaša konkrétna uhlíková stopa, vyrátajte si svoju spotrebu a produkciu CO2 cez túto kalkulačku.

diskusia o klime

Duskusia s názvom ‘Zmena klímy polopatisticky’ na bratislavskej Mágio pláži rozobrala aj otázky: či a čím cestovať, aj či mať deti, resp. akú budúcnosť im zanechať.

 

Začiatkom mesiaca som z Aucklandu do Bratislavy poslala poštou svoj hlas politickej strane, ktorej programu verím a viem, že v ňom nezabudli na tému zmeny klímy, a teda na budúcnosť našich detí (ktoré právo voľby zatiaľ nemajú).

Mimochodom, poznáte programy politických strán a opatrenia, týkajúce sa zmeny klímy v nich? Osem enviro-organizácií sa pred časom spojilo do iniciatívy ‘Voľme za klímu’ a spoločne pripravilo klimatický dotazník pre politické strany, ktoré chcú už o pár dní čestne zabojovať o váš hlas. Výsledky dotazníka a analýzy programov sú tu. A potom treba dúfať, že si spoločne zvolíme klimaticky zodpovednú vládu.

Aj z Nového Zélandu #volimZaKlimu. Niekto by mohol namietať, že letecké presuny na trase SR–NZ tomu nenasvedčujú, ale i to mám v sebe poriešené. Som si vedomá našej uhlíkovej stopy, takže ju aktívne znižujem tým, že nejazdím autom, nejem mäso, recyklujem odpad, odevy nakupujem v second handoch, podieľam sa na osvetových a vzdelávacích projektoch, zmierňujúcich negatívne dosahy zmeny klímy. K rodičovstvu sa staviam tiež ekologicky v záujme znižovania emisií.

Prezentácia aktivít Ambrely – Platformy rozvojových organizácií (vtedy ešte pod názvom PMVRO) a ‘climate smart’ i vzdelávacích projektov na festivale Pohoda 2012.

Februárové voľby rozhodnú o tých, ktorí budú rozhodovať o našej budúcnosti. Vyjadrite myšlienku, že vám na budúcnosti našej planéty naozaj záleží, svojou účasťou na podujatíVolíme za klímu! (Predvolebný klimaštrajk)’. Verím, že sa nad riešením klimatickej krízy zamyslia podobne ako ja nielen Znepokojené matky, a že vaše svedomie bude v sobotu krúžkovať (nielen) vašu (lepšiu) budúcnosť.

Text: Boba Markovič Baluchová, komunikačná manažérka Ambrely a zakladateľka OZ DocUnion, ako aj portálu ‘Media about Development’

Posted in climate change, global problems, leadership, NGOs' work | Tagged , , , , , , , , , , | Leave a comment