Sama by mohla byť hostkou živých knižníc pod taktovkou Slovenskej katolíckej charity, pre ktorú pracuje. Migrácia jej totiž umožnila absolvovať zahraničné pobyty aj nájdenie nového domova – na Slovensku. Z rozhovoru s projektovou manažérkou európskeho projektu MIND, Irinou Adamovou, sa dozviete, aké prijatie sa jej dostáva od nášho obyvateľstva, aj aké výzvy prekonáva pri finalizovaní kampane o migrácii ‚Čo je domov?‘.
Irina Adamova zo Slovenskej katolíckej charity prezentuje kampaň ‘Čo je domov’
Názov projektu MIND z dielne vašej organizácie – Slovenskej katolíckej charity – sa dá rozložiť do konkrétnych pojmov: Migration / Migrácia, INterconnectedness / Prepojenie a Development / Rozvoj. Ako by ste ho tromi vetami priblížili tým, ktorí o ňom doteraz nepočuli?
Predstavte si, že si chcete prenajať byt a zavoláte na konkrétny inzerát. Na opačnom konci súhlasia s prehliadkou a len akoby náhodou sa opýtajú: ‘Ale pochádzate zo Slovenska, že?‘. Popravde poviete, že nepochádzate. Tak vám zložia telefón so slovami: ‘Prepáčte, takýchto si tu neprajeme‘. Cieľom nášho projektu MIND je pomôcť všetkým, čo sú ovplyvnení negatívnou proti-migračnou rétorikou.
Tento projekt charity sa nachádza v treťom, a teda finálnom roku implementácie. Ktoré aktivity vás ešte čakajú na záver?
Pripravujeme a realizujeme verejné diskusie o migračných mýtoch, tzv. ‘živé knižnice‘ (moderované stretnutie širokej verejnosti s cudzincami a cudzinkami). Práve prebieha letná paneurópska kampaň na sociálnych sieťach, ktorú môžete nájsť pod heštegmi: #whatishome alebo #cojedomov. Dôležité sú pre nás stretnutia so širokou paletou organizácii a obyvateľstva po celom Slovensku. Potrebná je totiž účasť všetkých skupín v spoločnosti pri vytváraní ‘spoločného domova‘ – teda miesta, kde je každý vítaný. Verím, že v rámci všetkých našich aktivít prispievame k lepšiemu porozumeniu fenoménu migrácie na Slovensku.
Tim SKCH (Irina s kolegom Nicolasom) pred mobilnou výstavou v rámci projektu MIND
Prečo ste kampani dali názov ‚Čo je domov?‘ a čo je jej podstatou?
Každý človek sa najlepšie cíti v bezpečí svojho domova – a to buď v krajine, z ktorej pochádza, alebo v krajine, do ktorej prišiel a chce sa v nej usadiť. Každý má právo slobodne opustiť ktorúkoľvek krajinu (aj svoju vlastnú), aj sa vrátiť späť do svojej krajiny. Často sa ale stáva, že vlastný domov človek neopúšťa dobrovoľne, ale až vtedy, keď sa z neho stane smrteľná hrozba. Čoraz väčší počet ľudí je nútený opustiť svoje krajiny – nielen kvôli vojenským konfliktom a prenasledovaniu, ale aj pre iné existenčné hrozby, ako je: chudoba, hlad, nezamestnanosť, nedostatok prístupu ku vzdelávaniu a k zdravotnej starostlivosti, ako aj negatívne dosahy zmeny klímy. Preto sa pýtame mladých ľudí na školách počas charitných aktivít: ‘Čo pre nich konkrétne znamená domov?’; ‚Čo ak by boli nútení zo svojho domova navždy odísť?’; ‚Ako by očakávali, že sa k nim budú správať (susedia, lekári či policajti) v novom domove?‘. Pre väčšinu ľudí domov predstavuje najmä rodina, priatelia, dobré jedlo… Tak sa v rámci projektu denne pýtame: ‚Prečo sa potom toľko ľudí necíti byť vítanými vo svojom novom domove, napríklad pre odlišnú farbu pleti či svoju vieru?’.
Ako realizáciu a finálnu fázu projektu ovplyvnila koronakríza na Slovensku?
Ako možno predpokladať, väčšina našich aktivít sa momentálne odohráva v online podobe. Pandémia však priniesla nové príležitosti a nové dimenzie spolupráce. Osobný kontakt a rozhovor nič nenahradí, ale tzv. jarný ’lockdown‘ (obmedzenie pohybu a uzavretie hraníc) prispel k vytváraniu rôznych pracovných online skupiniek a video-konferencií s ľuďmi, s ktorými by sme sa možno nikdy nedali dohromady, lebo väčšinou sú všetci veľmi zaneprázdnení a časovo nedostupní pre pracovné schôdzky, výjazdy a kopec osobných stretnutí…
Čo bola pri realizácii MIND-u najväčšia výzva? Kde ste mali napríklad rozporuplnú spätnú väzbu od verejnosti?
Rozporuplný ‘feedback‘ od verejnosti dostávame každodenne. Práve v tom vidíme naše obrovské poslanie – ukázať verejnosti fakty o udeľovaní azylu, čísla o remitenciách, priebehy migrácie atď.. A to všetko preto, aby ľudia zapojili svoje kritické myslenie, vyhodnotili objektívne situáciu a (možno!?) prišli k záveru, že migrácia tu bola vždy a má veľa rôznych foriem a príčin. Okrem toho, súčasný verejný diskurz o migrácii v Slovenskej republike ignoruje práve skutočnosť, že cudzinci a cudzinky môžu významne prispieť k rozvoju a fungovaniu našej krajiny. Veď si stačí pozrieť naše príbehy z kampane #cojedomov.
Tím SKCH počas podujatia k Svetovému dňu migrantov a migrantiek v roku 2019
Prečo by mala kresťanská organizácia, akou je Slovenská katolícka charita, implementovať projekt na tému migrácie v prepojení na rozvoj?
Implementovať projekt na tému migrácie a rozvoja by mala každá organizácia, ktorej nie je jedno, čo sa vo svete deje. Na náboženskej konfesii tu nezáleží. V Charite sa nemôžeme ľahostajne prizerať tomu, ako sa topia bezbranné deti v Stredozemnom mori. Nemôžeme pasívne sledovať, keď ľudia riskujú svoj vlastný život a zomierajú v chladiacich boxoch. Podľa slov pápeža Františka musíme bojovať proti ‚globalizácii ľahostajnosti‘. Napríklad terajšia detská utečenecká kríza je najhoršia od druhej svetovej vojny – ide o humanitárnu krízu, ktorá si vyžaduje okamžité kroky. Naozaj nepreháňam.
O akých počtoch sa bavíme (hoci o ľuďoch by sme nemali nikdy hovoriť ako o číselných položkách)…
Na celom svete bolo takmer päťdesiat miliónov detí vykorisťovaných, nútených utiecť pred brutálnym konfliktom a extrémnou chudobou. V Charite preto naozaj nemôžeme privierať oči. V rámci advokácie robíme určité kroky, adresované vláde SR. Zároveň vnímame, aj verejne ukazujeme, že každý človek je prínosom pre spoločnosť, a to v kultúrnej, socio-ekonomickej, aj duchovnej oblasti. Viac o konkrétnych faktoch, dátach a prínose migrantov, migrantiek sa dočítate v našej publikácii ‘Náš spoločný domov‘.
Vy sama ste migrantka. Ako ste sa ocitli v SR a aká je vaša vlastná skúsenosť s migráciou na Slovensku?
Na Slovensku som sa ocitla hneď po vysokej škole – v rámci zjednotenia rodiny. Skúsenosti som mala rôzne – od úžasu typu ‘uau, vy ste z Ruska!‘ až po prepichovanie pneumatík na aute mojich rodičov a nadávok typu ‘Padaj preč, odkiaľ si prišla, špinavá Ukrajinka!‘. Prevažujú však najmä dobré skúsenosti. Predsa len som kultúrne relatívne blízka slovenskej mentalite. Okrem toho som pred príchodom na Slovensko absolvovala niekoľko výmenných zahraničných pobytov v rôznych krajinách, vďaka čomu som bola pripravená na potenciálny kultúrny šok, aj otvorenejšia nasať tunajšie zvyky, tradície. Pre mňa boli vždy podstatnejšie moje záujmy – pracovné aj voľnočasové, a nie národnosť. Aj preto som sa rýchlejšie adaptovala.
V ktorých krajinách ste pôsobili a na akých projektoch ste pracovali pred príchodom do Slovenskej katolíckej charity?
Pracovala som v rôznych organizáciách v Rusku, USA, Tanzánii, vo Veľkej Británii a aj v humanitárnych a charitatívnych organizáciách na Slovensku. Venovala som sa téme vzdelávania v utečeneckých táboroch na Vysokej skole zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety, neskôr som sa zamerala na komunitnú integráciu mladých utečencov a utečeniek v rámci projektov Britského Červeného Kríža. Tiež som bola ako dobrovoľníčka na projektoch medzinárodnej humanitárnej logistiky.
Irina Adamova počas návštevy utečeneckého tábora Kofinou na Cypre v lete 2020
Ako opisujete ľuďom pojem ‘migrant‘? Ako sa na vlastnom príbehu pokúšate vysvetliť okoliu, že migrant nie je zlý človek či nadávka?
Nikdy nezačínam rozhovor tým, že som tu iná a že som migrantka. Nepoukazujem na odlišnosti. Väčšinou na to začnú poukazovať druhí a pýtať sa, prečo nemám ten ‘pravý‘ slovenský prízvuk, odkiaľ teda som. Po takýchto otázkach väčšinou začínam cítiť svoje nedostatky až hanbu, že som tu iná. Ale som preto o niečo horšia? Dúfam, že nie. Naviac mám na Slovensku rodinu, ovládam jazyk, pracujem tu a platím dane. Označenie migrant / migrantka nie je nálepka, je to vždy živá bytosť so svojím vlastným príbehom, ako je napríklad ten môj. Je dôležité v prvom rade vidieť človeka a až neskôr ‚migranta‘, ‚utečenca‘, ‚Rusa‘, ‚Róma‘ a podobne. Ľudia sú tu však dobrí aj zlí, ako všade inde. No väčšina z nás (vrátane migrujúcich ľudí) chce žiť pokojne obyčajný život, mať dôstojnú prácu a dobré vzťahy.
Organizujete diskusie a živé knižnice za prítomnosti ľudí, ktorí v SR našli domov. Ktorý príbeh cudzincov a cudziniek vás osobne najviac zaujal, oslovil či povzbudil?
Príbeh pani Oleksandry, pochádzajúcej z Luhanska, ktorá na Slovensku získala azyl. Jej syn bol v júni 2014 kamsi odvlečený a surovo zbitý. Dôvodom bolo verejné vystupovanie proti ruskej okupácii. Domov sa vrátil, ale s ultimátom: buď sa rodina do dvadsaťštyri hodín vysťahuje z mesta, alebo všetkých postrieľajú. Bol to kľúčový tragický moment celej rodiny. Mohlo to však dopadnúť aj horšie.
Čo presne tým myslíte?
Oleksandra vo svojom rozprávaní spomína i na moment, keď jej dobrá priateľka našla svojho syna zavraždeného na smetisku. Mnohých ‘nepohodlných’ mladých mužov odvážali niekam, odkiaľ sa už nikdy nevracali. Okrem toho pani Oleksandre v tom období diagnostikovali rakovinu. Počas vrcholu konfliktu absolvovala operáciu. Hneď ako sa zotavila, odišla na Slovensko, neskôr ju nasledoval syn. Po dvoch mesiacoch získala tzv. humanitárny azyl, ktorý Slovensko udeľuje len výnimočne. Dôvodom bolo jej závažné ochorenie a nemožný návrat na Ukrajinu. Počas ‚Živej knižnice’ na jednej košickej škole mala pani Oleksandra veľmi jasný a stručný odkaz pre mladú generáciu: ‘Nech je nad vami čistá modrá obloha a svieti na vás jasné slnko; nech nikdy nezažijete na vlastnej koži vojnu‘.
Tím SKCH (Irina s kolegyňou Majkou) hovorí v Rádiu Lumen o projekte MIND
Ktorou aktivitou podľa vás projekt MIND najviac zmenil u laickej verejnosti pohľad na fenomén migrácie (a prečo)?
Merateľnosť takejto zmeny pohľadu v rámci projektu MIND nie je možná. Našou úlohou ani nie je okamžite meniť pohlaď, ale hlavne zvyšovať povedomie, poskytovať informácie, ukazovať fakty, organizovať verejné diskusie a dávať ľudom živnú pôdu na to, aby sa zamysleli, mali možnosť pýtať sa, prehodnotiť svoj pohlaď a niečo viac sa dozvedeli. Zapamätali si konkrétny príbeh. Cítim ale, že najlepšou aktivitou je poskytnutie priestoru pre dialóg – či už v podobe spomínaných ‘živých knižníc‘ alebo rôznych diskusií na festivaloch a vo farnostiach. Ďalej počas prednášok na školách, otvorenia mobilnej foto-expozície, alebo počas rozhovorov v médiách. Každá naša aktivita preto ponúka takýto priestor na pokojnú výmenu názorov a zodpovedanie si doteraz nezodpovedaných otázok.
Text: Boba Markovič Baluchová (šéf-editorka portálu ‘Media about Development’ a komunikačná manažérka Platformy rozvojových organizácií – Ambrela), Foto: www.charita.sk, archív I. Adamovej a projektu MIND
Media about Development 