Dobrovoľnícky pobyt v Libanone predčasne ukončila korona-kríza (Rozhovor s Annou Hruboňovou)

Počas šiestich mesiacov v Libanone si prešla rozvojová dobrovoľníčka, Anna Hruboňová, azda všetkými kritickými situáciami, ktoré možno poznať z predvýjazdovej prípravy na misiu v nízkopríjmových krajinách. Pre finančné ťažkosti jedného zo vzdelávacích projektov jej pozmenili pozíciu v tíme ADRA Libanon, dva mesiace žila v izolácii – pre masové občianske projekty v uliciach Bejrútu. No a na záver to bol: prirýchly a náročný odchod domov v dôsledku globálnej pandémie koronavírusu. Napriek tomu by sa v budúcnosti do terénu rada vrátila. V rozhovore hovorí viac o náplni svojej práce, komunikácii s partnermi a so sýrskymi deťmi, ale aj o zvládaní početných výziev.

Anna Hruboňová bola ako rozvojová dobrovoľníčka vyslaná do ADRA Libanon organizáciou ADRA Slovensko. Foto: archív A.H.

Ako sa tvoj background‘ (študijné zameranie) prepája s pomáhajúcimi profesiami a dobrovoľníctvom?

Minulý rok som ukončila štúdium medzinárodných vzťahov na Karlovej univerzite. Môj odbor bol skôr zameraný na politické a bezpečnostné otázky, s čím sa, samozrejme, tiež dá urobiť kus dobra (aj zla) vo svete. Mňa to ale začalo ťahať do terénu – ďalej od teoretického analyzovania globálnych problémov a bližšie k tým, ktorí ich dôsledkami priamo trpia. Dobrovoľníctvo je pre mňa stretnutie s realitou, o ktorej som roky čítala v knihách a písala v seminárnych prácach.

Čo ťa motivovalo prihlásiť sa na dobrovoľnícky projekt cez ADRA Slovensko?

Rozhodnutie ísť dobrovoľníčiť do tzv. rozvojovej krajiny padlo počas písania diplomovej práce. V rámci tradičnej prokrastinácie som sa často pristihla, ako blúdim na rôznych stránkach a blogoch s touto tematikou. Napokon som sa rozhodla počúvnuť svoj vnútorný hlas a aktívne som začala vyhľadávať dobrovoľnícke príležitosti. Tak som sa preklikala k SlovakAid, programu vysielania dobrovoľníkov a dobrovoľníčok, ako aj k rôznym slovenským neziskovým organizáciám, ktoré sa tomu venujú. Z ponúk, ktoré boli v tom období aktuálne, ma najviac zaujali dobrovoľnícke výjazdy cez ADRA Slovensko. Jej komunikačná stratégia a výberový proces pripadali najviac profesionálne a objektívne.

Prečo si sa rozhodla vycestovať práve do Libanonu?

Z ponuky dobrovoľníckych pobytov a projektov v ADRA Slovensko ma oslovil najmä projekt práce so sýrskymi komunitami v Libanone. Na región Blízkeho východu a problémy utečencov, utečeniek som sa totiž zameriavala už počas štúdia. Naskytla sa mi tak príležitosť na tieto témy nahliadnuť z inej, osobnejšej perspektívy.

V Libanone žije približne 1,5 milióna sýrskych utečencov a utečeniek. Foto: Anna Hruboňová

Akú prípravu si potrebovala a dostala pred pobytom?

V mojom prípade sa celý výberový proces, prípravné aktivity a odlet do Libanonu uskutočnili v priebehu niekoľkých týždňov, takže nešlo o siahodlhé prípravy. Nebol to však môj prvý pobyt v tomto regióne a mala som načítaných veľa príbehov z humanitárnej a rozvojovej práce v teréne. Vedela som teda, čo od toho čakať.

Počas predvýjazdového tréningu sa nám majú predovšetkým poopraviť romantické predstavy o rozvojom dobrovoľníctve, a to je dobre. Aj neskôr v Libanone sa mi potvrdilo, že tento typ práce v teréne je plný výziev, ale aj sklamaní a zlyhaní. A že samotní dobrovoľníci či dobrovoľníčky majú na ne často nulový vplyv. Poriadnu dávku zdravého realizmu pred výjazdom preto potrebujú všetci vyslaní mladí ľudia.

Aká bola tvoja úloha v ADRA Libanon? Aké projekty a aktivity si v organizácii mala na starosti?

V ADRA Libanon som mala pôsobiť ako podporná sila vo vzdelávacom projekte pre deti sýrskych utečencov a utečeniek. Moje plánované úlohy spočívali najmä vo vypomáhaní so psychosociálnymi a oddychovými činnosťami pre deti, v precvičovaní francúzštiny spolu s nimi, ale aj v písaní reportov z našich aktivít. Krátko po mojom príchode sa však projekt dostal do finančných problémov a začal pôsobiť v obmedzenom režime. Takže napokon som priamo s deťmi pracovala len jeden deň v týždni a viac som sa začala angažovať priamo v kancelárii ADRA Libanon. Pomáhala som koordinátorke programov písať projektové žiadosti na výzvy rôznych donorov, aby sme mohli plne obnoviť fungovanie vzdelávacieho centra. Zapojila som sa aj do písania projektov v oblasti zabezpečenia bezpečnej vody a sanitácie, v ktorom je ADRA aktívna – najmä v údolí Bekaa na východe Libanonu.

Pripravovali sme aj odborný kurz pre mladých ľudí z chudobnejších pomerov, ktorí mali problém nájsť si prácu či platiť za univerzitné vzdelanie. Implementáciu tohto projektu som už, bohužiaľ, pre môj predčasný odchod domov nevidela. Libanon počas celého môjho šesťmesačného pobytu prechádzal veľmi turbulentným obdobím, korona-kríza to už len zavŕšila.

Ako bližšie by si opísala komunitu, s ktorou si šesť mesiacov denne prichádzala do kontaktu?

V rámci projektov, na ktorých som pôsobila, sme pracovali prevažne so sýrskymi utečencami, utečenkami, a to najmä s malými deťmi. Do Sýrie z Libanonu dovidíte doslova cez kopec, práve preto v tomto susednom štáte žije približne jeden milióna sýrskych utečencov a utečeniek. To je vzhľadom na šesť miliónov pôvodného obyvateľstva obrovské číslo. Títo ľudia sa obyčajne boria s extrémnou chudobou a sú odkázaní na rôzne druhy humanitárnej asistencie. ADRA Libanon sa primárne profiluje v sektore vzdelávania detí a tiež v projektoch, zameraných na prístup k vode, ako aj na osvetu o potrebnej hygiene.

Vo vzdelávacom centre ADRA Libanon mali deti vytvorené bezpečné a príjemné študijné prostredie. Foto: Anna Hruboňová

Aké zručnosti a znalosti sú predpokladom na prácu v takejto komunite? Čo najviac utečenci a utečenky u vás v centre hľadali?

Okrem medzikultúrnej citlivosti, empatie, ale aj asertívnosti treba dobre poznať regionálny kontext. Je nutné navštevovať rodiny klientov a klientiek aj doma. Je totiž ťažké predstaviť si ich životné podmienky, pokým ich neuvidíte na vlastné oči. Veľmi užitočné je tiež ovládať arabčinu, keďže v tých najzraniteľnejších komunitách málokto hovorí cudzím jazykom.

Organizácia ADRA je v okolí známa svojím vzdelávacím centrom, takže ľudia už vedia, že môžeme pomôcť najmä deťom, ktoré v škole zaostávajú a ťažko sa integrujú do vzdelávacieho systému. U sýrskych detí je to častý problém, keďže kvôli vojne a životu na úteku boli dlho bez vzdelávania, vymeškali niekoľko ročníkov a stratili študijné návyky. Život v chudobe túto situáciu len zhoršuje.

Už si párkrát spomenula sýrske deti. Ako si sa popasovala s prácou a komunikáciou s nimi?

Prvotná obava rýchlo opadla, no rešpekt ostal. V našom centre mali deti vytvorené bezpečné a príjemné študijné prostredie – boli tam pekné triedy, v ponuke pastelky a pracovné zošity, plus sa mohli zahrať napríklad s legom. Dostali tiež desiatu – s prázdnym žalúdkom by sa im ťažšie premýšľalo. Mňa osobne brali ako také oživenie. Nie sú totiž zvyknutí na cudzincov a cudzinky, a na fakt, že sa musia zrazu dorozumievať mixom francúzštiny, angličtiny, plus rukami-nohami. Deti, ktoré už ovládajú okrem materčiny aj iné jazyky na komunikatívnej úrovni, sa ma vždy veľa vypytovali. Tiež mi rozprávali o svojich rodinách a o tom, ako doma trávia čas.

Na najmladších klientoch a klientkách nášho centra ma najviac tešila ich schopnosť žiť v prítomnom momente. Napriek prežitým traumám, súvisiacich s vojnou a útekom z domoviny, sú to stále deti – nezbedné, zvedavé, hravé ako kdekoľvek inde na svete. No navždy vo mne zostane všetko to, čím si už tie decká za svoj krátky život prešli.

Môžeš uviesť konkrétny príklad?

Do centra k nám prišla jedna veľmi nešťastná žena, ktorej manžel nechcel dcéru púšťať do školy. Čakal iba na to, kedy ju bude môcť vydať. Nebol jediný, žiaľ. Stretali sme desaťročné deti, ktoré nevedeli čítať, ani písať, lebo nikdy nechodili do školy. Časté boli tiež prípady domáceho násilia aj agresívneho správania u detí pod vplyvom zažitého… Na riešenie tejto problematiky však ADRA nemala expertízu a kapacity, to riešili iné mimovládky v krajine.

Je ťažké predstaviť si životné podmienky sýrskych rodín, pokým ich neuvidíte na vlastné oči. Foto: Anna Hruboňová

Ako sa teda koordinujú v Libanone mimovládky, ktoré riešia situáciu sýrskych utečencov a utečeniek?

Libanon má vcelku početnú prítomnosť humanitárnych a rozvojových organizácií, ale pri tom veľkom počte utečencov, utečeniek a zlyhávajúcom štáte je ich činnosť naozaj potrebná. Je to malá krajina, takže ľudia, aktívni v humanitárnej oblasti, na seba majú často osobné väzby a spolupráca či výmena skúseností sa v prípade potreby a vôle koordinuje ľahko.

Neziskovky sa na mesačnej báze stretávajú v rámci jednotlivých sektorov, v ktorých sú aktívne, a stretnutia zväčša zastrešujú agentúry OSN, ale aj niektoré ministerstvá. ADRA sa zúčastňuje mítingov, organizovaných UNICEF-om a UNHCR. Keď sme napríklad pripravovali vzdelávací projekt cez UNICEF, jeho samotní pracovníci nám sami rozdelili a pridelili regióny, ktoré má tá-ktorá organizácia pokrývať. Tiež sme úzko spolupracovali so špecializovanými neziskovkami a odkazovali na ne práve prípady týrania detí či otázky podpory detí s postihnutím.

Akým nečakaným, resp. nebezpečným situáciám si v krajine čelila?

Niekoľko týždňov po mojom príchode do Libanonu vyeskalovala dlhodobá nespokojnosť občanov do šokujúco masových demonštrácií. V podstate z noci na ráno sa menšie roztrieštené protesty zmenili na celonárodnú revolúciu s cieľom zvrhnúť vládu. Ľudia boli nespokojní s dlhoročnou korupciou a zlým manažmentom vo vláde, ktoré viedli k celkovo neuspokojivému stavu krajiny. Napríklad štátna elektrina funguje len niekoľko hodín denne, zvyšok si ľudia pokrývajú súkromnými generátormi. Ceny potravín a služieb sú neúmerne vysoké v porovnaní s priemerným platom. V krajine je pre nedostatok pracovných príležitostí vysoká miera nezamestnanosti. Plus sa šíri medzi obyčajnými ľuďmi verejné tajomstvo, že sa v najvyšších politických kruhoch spreneverujú veľké peniaze. Bolo len otázkou času, kedy pohár trpezlivosti pretečie.

V októbri minulého roka som sa teda v jedno ráno zobudila a zistila, že v uliciach sú masy protestujúcich ľudí, ktorí pálením pneumatík blokovali cesty – nielen v Bejrúte, ale po celej krajine. Prvé dni sme všetci tŕpli, lebo tieto scény (aj vzhľadom k libanonskej minulosti krvavej občianskej vojny) vyzerali veľmi desivo. Čoskoro sa ukázalo, že revolúcia bude mať masový, ale pokojný charakter. Blokády ciest pokračovali vyše mesiaca a krajina bola paralyzovaná. Mnohí ľudia sa ani nevedeli dostať do práce. V najsilnejší deň revolúcie sa do protestov zapojilo viac ako milión ľudí, čo je v krajine so šiestimi miliónmi obyvateľov naozaj vysoké číslo.

Októbrová revolúcia v Libanone mala masový, ale pokojný charakter. Foto: Anna Hruboňová

Ako si sa s touto situáciou vyrovnávala?

Zmenil sa mi pracovný režim a obmedzil denný rituál. Asi dva mesiace som fungovala len na trajektórii: domov – práca – supermaket – domov. Bol to pre mňa taký tréning karantény, ktorú teraz znova zažívam počas pandémie koronavírusu. Samotné protesty šli však mimo mňa. Napriek prevažne pokojnému charakteru nám naše veľvyslanectvo odporúčalo oblúkom sa vyhnúť týmto zhromaždeniam. Navyše, v Libanone si neziskovky naozaj „dávajú pozor na jazyk“.

Keďže počas pobytu bolo moje meno spojené s ADRA Libanon, bola som požiadaná zdržať sa akýchkoľvek verejných vyhlásení, týkajúcich sa revolúcie. Preventívne som mala zbalený kufor, keby bolo nutné krajinu náhle opustiť. Snažila som sa však nemyslieť na najhoršie a neprepadať frustrácii z toho, že projektové aktivity boli opäť raz narušené.

Spomenula si koronavírus. V marci zasiahla táto globálna pandémia aj Libanon. Čo presne to znamenalo pre tvoj projekt a pobyt?

Môj pobyt bol kvôli pandémii predčasne ukončený. Školy, a teda aj vzdelávacie centrá, boli v Libanone uzavreté hneď po objavení prvých prípadov nákazy. V ADRA Libanon to sprvu brali ako krátkodobú záležitosť – naďalej sme chodili do kancelárie a pripravovali nový projekt, ktorý sme mali čoskoro spustiť. Ja som však mala už opäť raz zbalený kufor, sledujúc ten dramatický vývin v Európe. Následne aj v Libanone vyhlásili tzv. ‘lockdown‘ – faktický zákaz vychádzania, zatvorenie hraníc a letiska, plus prácu z domu. Môj pobyt mal končiť až v júni, no tušila som, že dovtedy sa už situácia nezlepší. Z nášho veľvyslanectva mi odporučili opustiť krajinu, kým sa ešte dá. Všetko nabralo rýchly spád. V piatok som ešte odchádzala z práce s vedomím, že v pondelok odštartujeme nový projekt. No nakoniec som už v pondelok sedela v lietadle domov…

Ako covid-19 zasiahol konkrétne tvoju hostiteľskú organizáciu a prijímateľov, prijímateľky vašej pomoci?

Hoci sa kolegovia a kolegyne v ADRA Libanon snažia o nejakú transformáciu, všetky vzdelávacie aktivity boli prerušené. Sýrske deti tak opäť raz ostali bez vzdelávacieho procesu, a nik nevie – na ako dlho. Okrem strachu z nákazy a depresie zo sociálnej izolácie však covid-19 prináša aj vážne sociálno-ekonomické následky, ktoré opäť najviac zasiahnu tých najzraniteľnejších. Mnohé sýrske rodiny sú závislé od príležitostnej práce a s povinnou karanténou, resp. samo-izoláciou teraz stratili dôležitý zdroj príjmu.

Libanon sa už pred pandémiou zmietal vo vážnej ekonomickej kríze a covid-19 ju ešte prehĺbil. Ceny potravín dramaticky stúpli, zatiaľ čo mnohí prišli o prácu. Situácia sýrskych utečencov a utečeniek sa ešte viac zhoršila a pod hranicu chudoby spadlo aj veľa pôvodných obyvateľov Libanonu. Krajine reálne hrozí hladomor, preto sa ľudia v posledných týždňoch vrátili späť do ulíc. Tentoraz už protesty nemajú tak pokojnú podobu.

Dobrovoľníčka Anna Hruboňová (tretia sprava) spolu s kolegom a kolegyňami z ADRA Libanon. Foto: archív A.H.

Ako prebieha osveta a prevencia v utečeneckých komunitách a medzi ľuďmi, ktorí v Libanone žiadajú o azyl?

Vláda, UNICEF a UNHCR sa snažia šíriť osvetu aj v tých najzraniteľnejších komunitách a sprístupniť dôležité informácie o zabránení šíreniu koronavírusu pre všetkých. Problémom je skôr to, že v preľudnených podmienkach utečeneckých komunít nie je možná dostatočná sociálna izolácia a udržiavanie bezpečnej vzdialenosti. Plus často nie sú zdroje na hygienické a čistiace prostriedky. Najdramatickejšia je situácia utečencov a utečeniek, ktorí žijú v stanových usadlostiach a nemajú teda ani prístup k tečúcej vode.

Máš po tomto všetkom aj nejaký pozitívny zážitok z pobytu, ktorý rada spomínaš? Čo z toho ťa v súčasnej práci pre ADRA Slovensko posúva vpred?

Rada spomínam na pohostinnosť Libanončanov aj Sýrčanov, ktorí naozaj spravia všetko preto, aby ste sa v ich krajine cítili pohodlne a bezpečne. Každý jeden deň v práci či stretnutie s miestnymi známymi sa končili otázkou, či nepotrebujem s niečím pomôcť.

Najväčším povzbudením do budúcna je nadobudnutá zručnosť manažovania stresu a spomienka na zvládnutie všetkých tých kritických situácií počas pobytu – od preformulovania mojej pozície v tíme (pod vplyvom finančných ťažkostí na vzdelávacom projekte), cez revolúciu v bejrútskych uliciach až po ten náročný odchod domov. Keď sa raz objavia stresy v práci či v osobnom živote, spomeniem si na to, že už som predsa prekonala aj horšie momenty – práve v Libanone.

Už si spomenula manažment stresu. V čom ťa ďalej profesne aj osobnostne obohatil tento (hoci prirýchlo ukončený) pobyt?

Profesne som si najmä splnila túžbu nahliadnuť do sveta humanitárnej práce. Naučila som sa niečo o tom, ako prakticky fungujú neziskovky v zahraničí, aj ako sa pripravujú a adaptujú projekty. Celý pobyt vo mne vzbudil zvedavosť prebádať túto prácu viac do hĺbky.

Čo mi priniesol osobnostne, to sa ešte len ukáže – v blízkej budúcnosti. Keďže to všetko skončilo tak nečakane, nemala som vlastne ešte možnosť – spraviť si nejakú osobnú reflexiu. Ale určite je tu minimálne ponaučenie, ktoré covid-19 priniesol nám všetkým – tešiť sa z maličkostí, rozdávať viac povzbudivých slov aj objatí (ak je to možné) a užívať si život naplno. Lebo už zajtra môže byť svet opäť úplne naruby.

Počas pobytu je výhodou, keď dobrovoľníci a dobrovoľníčky ovládajú aspoň trochu arabčinu. Foto: Anna Hruboňová

Prečo by si takúto skúsenosť s rozvojovým dobrovoľníctvom odporučila mladým ľuďom na Slovensku (keď sa korona-situácia upokojí)? 

Odporúčam to všetkým, ktorí majú radi výzvy a zároveň sa úprimne zaujímavú o oblasť humanitárnej pomoci a rozvojovej spolupráce. Treba sa však pripraviť na nečakané situácie (odlišné od tých doma), a prípadné nepríjemnosti brať ako súčasť učenia sa a osobného rastu. Dobrovoľníctvo vám môže dať veľa – od dobrého pocitu z vykonanej práce a pomoci núdznym, cez zaujímavé pracovné skúsenosti, užitočné kontakty, objavovanie nových kultúr a exotických zákutí danej krajiny, až po vstupnú bránu na trh práce v humanitárnom a rozvojovom sektore…

Skúsiš to ty sama opäť o rok?

Som otvorená myšlienke, že by som takto vycestovala znova, keď sa situácia s globálnou pandémiou trochu upokojí. Už teraz vieme, že tento rok prinesie veľkú ekonomickú recesiu na celom svete, čím budú zase najviac trpieť práve ľudia v tzv. rozvojových krajinách. Takže v humanitárnom a rozvojovom sektore sa zíde každá posila a pomocná ruka.

Pre svoje dobrovoľníctvo a cestovanie si sa i ty sama stala migrantkou. Ako vysvetľuješ tento pojem (a fenomén migrácie) svojmu okoliu doma?

Mnohí ľudia (nielen na Slovensku) používajú slovo migrant v podstate ako nadávku, nesie sa v ňom viacero negatívnych konotácií. Migrant je však v skutočnosti človek, ktorý sa presúva, sťahuje, aby našiel lepšie životné podmienky. Aj východniari v Bratislave a Slováci v Prahe sú migranti. Do debaty o migrácii sa často vnáša značná dávka rasizmu – keď Afričania prídu do Európy, sú to „zlí migranti”, keď Európania prídu žiť do Afriky, sú to „cool expatriati”.

V Libanone to funguje podobne, tiež tam cudzincov a cudzinky rozdeľujú do troch kategórií. Prvou sú „refugees” – v súčasnosti prevažne ľudia, utekajúci pred vojnou v Sýrii. Potom sú to „migrants” – obyvatelia rôznych chudobnejších afrických a ázijských krajín, ktorí do Libanonu prišli s vidinou lepšieho zárobku. No a napokon „expats” – to sme my, Európania a Američania, ktorí sme prišli tiež za prácou, no nik nám do migrantov nadávať nebude…

Hoci sa tím DRA Libanon snaží o nejakú transformáciu, všetky doterajšie vzdelávacie aktivity boli v marci prerušené. Foto: Anna Hruboňová

Platforma rozvojových organizácií Ambrela sa svojou kampaňou ‘Tváre migrácie’ snaží popasovať s predsudkami o migrácii v očiach slovenskej verejnosti. Čo bude podľa teba pre nás najväčšia výzva alebo najtvrdší oriešok?

Pravdepodobne fakt, že ľudia so silnými anti-imigračnými náladami sú o svojej pravde skalopevne presvedčení a argumenty, založené na faktoch, odmietajú počúvať. Na Slovensku je xenofóbia národným športom a, bohužiaľ, tento trend podporuje aj naša politická scéna a populizmus (najmä v čase volieb). Obzvlášť smutné je, keď takto nenávistne zmýšľajú aj mnohí mladí ľudia, ktorí už vyrastali v období slobody, otvorených hraníc a integrácie Slovenska do Európy.

Problém môže byť aj v tom, že reforma nášho vzdelávacieho systému prebieha len veľmi pomaly a učebné osnovy stále odrážajú obraz vzdelaného človeka za socializmu a nie v informačnej dobe 21. storočia. Chýba hlbší dôraz na tréning kritického myslenia, prácu s informáciami a mediálnu gramotnosť. Som preto rada, že na Slovensku funguje zopár mimovládok (ako práve Ambrela so svojimi členmi), ktoré sa na školách venujú globálnemu vzdelávaniu a menia situáciu k lepšiemu.

Text: Boba Markovič Baluchová šéf-editorka portálu ‚Media about Development‘ a komunikačná manažérka Platformy rozvojových organizácií Ambrela (zodpovednej za projekt ‚Globálne ciele a migrácia’); Foto: Anna Hruboňová – rozvojová dobrovoľníčka, vyslaná do partnerskej ADRA Libanon organizáciou ADRA Slovensko.

About Media about Development

Writing hope-based stories and reporting about global challenges, international development topics, community development projects (in Slovak, Czech and English language)
This entry was posted in development education, global problems, human rights, migration, minority issues, NGOs' work, voluntary service and tagged , , , , , , , , , , . Bookmark the permalink.

Leave a Reply

Fill in your details below or click an icon to log in:

WordPress.com Logo

You are commenting using your WordPress.com account. Log Out /  Change )

Google photo

You are commenting using your Google account. Log Out /  Change )

Twitter picture

You are commenting using your Twitter account. Log Out /  Change )

Facebook photo

You are commenting using your Facebook account. Log Out /  Change )

Connecting to %s