V multikultúrnej tureckej metropole život stíchol, no nezastal (Rozhovor s dobrovoľníkom Martinom Pavelkom)

Po roku práce s vnútorne presídlenými ľuďmi v Gruzínsku sa Martin Pavelka pustil do ďalšej výzvy, tentoraz v tureckej metropole. V hostiteľskej organizácii ‚Small projects Istanbulmanažuje päťdesiat dobrovoľníkov a dobrovoľníčok, s ktorými zároveň realizuje vzdelávacie a tvorivé aktivity pre utečeneckú (prevažne sýrsku) komunitu. V rozhovore vysvetľuje: akým výzvam čelia utečenci a utečenky v Turecku; ako ich zasiahla korona-kríza; a čo mladému človeku môže dať ročný dobrovoľnícky pobyt v multikultúrnom prostredí.

Martin Pavelka portret

Martin Pavelka pred sídlom svojej hostiteľskej organizácie ‘Small Projects Istanbul’. Foto: SPI

Pred rokom sme sa zhovárali o tvojom dobrovoľníckom projekte a pobyte v komunite vnútorne presídlených ľudí v rámci Gruzínska. Momentálne plníš náročnejšiu úlohu v Turecku. Čo ťa motivovalo k prihláseniu sa na ďalší dobrovoľnícky projekt?

Už počas pôsobenia v gruzínskom osídlení Tserovani som pochopil, že aj naďalej chcem pôsobiť v sfére medzinárodného rozvoja. Program EU Aid Volunteers umožňuje vyslaným ľuďom stráviť rok v humanitárnom kontexte, čo som videl ako príležitosť – osobnostne sa opäť posunúť. Pozícia v Istanbule si vyžadovala minimálne trojročné skúsenosti v oblasti ľudských zdrojov, vedenia tímu, aj práce s ľuďmi na úteku, čo sa zhodovalo s mojím zameraním.

Aký je rozdiel (z pohľadu teba ako vyslaného človeka) medzi dobrovoľníctvom cez národný program SlovakAid a medzinárodný EU Aid volunteers?

Iniciatíva Európskej komisie dopredu certifikuje hostiteľské organizácie v nízkopríjmových krajinách a pripraví ich na európske programové štandardy, ako aj na náš príchod. Tiež je (v porovnaní s programom SlovakAid, vďaka ktorému som strávil rok v Gruzínsku) otvorená všetkým ľuďom z EÚ, čo sa automaticky odráža vo vyššom nápore prihlášok i vyšších nárokoch na uchádzača. Pred samotným výjazdom na misiu kandidát musí prejsť intenzívnym dvojtýždňovým tréningom v jednom zo štyroch centier v rámci EÚ. Dôležité je mať tzv. mäkké zručnosti, ktoré sú stále dosť podceňované, no preukážu sa po príchode na projekt alebo vo vyhrotenej situácie. Treba sa vedieť adaptovať na lokálne podmienky, teda na sociálne a náboženské normy, kultúru práce, klimatické podmienky, ako aj politickú nestabilitu či možnosť prírodných katastrof, ako v mojom prípade.

Prečo hostiteľské organizácie potrebujú účasť takejto zahraničnej posily na svojich projektoch?

Každá EU Aid dobrovoľnícka pozícia je vopred dohodnutá, vyšpecifikovaná a špecializovaná práca, ktorú hostiteľské organizácie nedokážu pokryť vlastným personálom a z vlastných zdrojov. Účasť vyslaného človeka z EÚ by mala pomôcť organizácii v napredovaní.

Si seniorským koordinátorom v ‘Small projects Istanbul’. Aké aktivity máš v Istanbule na starosti?

Moja hostiteľská organizácia Small Projects Istanbul (SPI) sa nachádza v srdci historickej časti Istanbulu, vo štvrti Fatih. Prostredníctvom vzdelávacích, ako aj tzv. ‘livelihood‘ aktivít na zabezpečenie živobytia, sa snažíme pomôcť utečeneckým rodinám z oblasti Stredného východu a severnej Afriky. Vytvárame im bezpečné miesto a ponúkame vzdelávanie aj možnosti zabezpečenia obživy. Nejde iba o prácu s deťmi a mládežou, ale aj so ženami. Napríklad štyridsať sýrskych utečeniek pracuje v našom sociálnom podniku Muhra, kde po absolvovaní tréningov (šitia, 3D tlače či počítačových zručností) tvoria šperky, oblečenie, čím si zabezpečia udržateľný zárobok.

playing

Martin Pavelka (prvý sprava) počas tvorivých aktivít s deťmi zo sýrskej komunity v organizácii ‘Small Projects Istanbul’. Foto: SPI

To by asi úplne spoľahlivo nefungovalo bez miestnej spojky a jazykovej podpory. Koho presne teda koordinuješ?

Vo väčšine týchto aktivít sa spoliehame na lokálnych tureckých, sýrskych, ako aj zahraničných dobrovoľníkov a dobrovoľníčky – hybnú silu našej organizácie. Práve oni učia našu komunitu novým zručnostiam, ale tiež pomáhajú deťom a mládeži prostredníctvom rôznych vzdelávacích a psychosocialnych aktivít. Plus implementujú projekty, zamerané na sociálnu súdržnosť.

Práve mojou úlohou je manažovať päťdesiat dobrovoľníkov a dobrovoľníčok, zároveň mám na starosti implementáciu a monitoring takýchto dvadsať aktivít na týždennej báze. Som zodpovedný za nábor mladých ľudí, ich tréning, ale i riešenie prípadných konfliktov. Snažím sa tiež nájsť spôsoby, ako zvýšiť efektivitu komunikácie s našou komunitou a tiež v rámci nášho tímu.

Už si naznačil cieľovú skupinu prijímateľov a prijímateliek vašich aktivít. Ako by si bližšie opísal komunitu, s ktorou denne prichádzaš do kontaktu?

Utečenecké deti, mládež a tiež ženy do Istanbulu prišli zo Stredného východu a severnej Afriky. Nežijú však v stanoch či preplnených táboroch. Naša komunita je v Istanbule už usadená. Títo ľudia žijú v prenajatých bytoch, pracujú a svoje deti posielajú do škôl. Na rozdiel od mnohých iných častí Turecka, naše deti nie sú nútené pracovať načierno a majú prístup k vzdelávaniu. Utečenci a utečenky majú status ‘Utečenec s dočasným povolením na pobyt‘.

Čo tento status znamená v tureckej realite?

Štát ich môže hocikedy poslať naspäť do Sýrie, čo sa aj deje, hoci je to proti medzinárodnému právu a pri súčasnej situácii takmer nepredstaviteľné. Mnohí z nich sa už predsa usadili v Turecku, hoci to tu majú neskutočne ťažké. Celkovo máme na našich projektoch registrovaných vyše dvestopäťdesiat rodín, pričom každá z nich má v priemere štyri deti. Zhruba dvesto rodín pochádza zo Sýrie a zvyšok z Iraku, Egypta, Maroka a Palestíny. Máme však aj pár rodín, ktoré nepochádzajú z arabsky hovoriacich krajín. Ide najmä o Afgáncov, Kirgizov a Turkov.

my volunteers

Martin Pavelka (prvý sprava) a skupinka lokálnych dobrovoľníkov a dobrovoľníčok, ktorých koordinuje v organizácii ‘Small Projects Istanbul’. Foto: SPI

Aké zručnosti a znalosti sú predpokladom na prácu v takejto rôznorodej komunite? Čo najviac utekajúci ľudia u vás hľadajú a potrebujú?

Medzi najväčšie problémy patria sociálna stigma, nezamestnanosť, resp. otázka zamestnateľnosti a nedostatok financií. Utečenci sú do veľkej miery nútení spoliehať sa sami na seba, resp. na svoju komunitu. Väčšina Turkov však nechce mať so Sýrčanmi nič spoločné. Títo ľudia sa potom sociálne dištancujú a vytvárajú si vlastné komunity. Turci naviac nehovoria po arabsky a nie všetci utečenci sa majú možnosť naučiť turečtinu.

Ako závažným problémom je teda jazyková bariéra v Istanbule?

Často izolovaní utečenci a utečenky bez kontaktov a najmä bez znalosti reči majú problém dostať k relevantným informáciám. Nevedia, kam sa majú obrátiť v prípade potreby, a aké sú ich práva, prípadne kde hľadať pomoc. Turecká byrokracia je pritom neskutočná. Všetko treba žiadať ručne a osobne, elektronická forma je veľmi slabá. Vybavenie jedného potvrdenia o pobyte, či registrácia zahraničného mobilu môže trvať aj šesť mesiacov. To zákonite znamená vysoké výdavky a pátranie po úradoch, ktoré sú od seba vzdialené niekoľko hodín cesty. Jedným z cieľom mojej hostiteľskej organizácie ‚Small projects Istanbul’ je poradenstvo a sprostredkovanie relevantných informácií našej komunite.

Aké príbehy a zážitky počúvaš od týchto ľudí, keď s nimi pracuješ? Čo ťa na nich prekvapuje v pozitívnej rovine a doslova povzbudí?

Členovia a členky našej komunity si prešli neľahkou cestou úteku z domoviny pred vojnou a prenasledovaním. No a teraz majú zasa problémy s integráciou do tureckej spoločnosti. Neradi hovoria o svojej minulosti, keďže tá v nich ešte stále žije. Keď mi občas priatelia zo Sýrie opisujú svoje príbehy, znejú takmer ako fragmenty z akčného filmu, hoci to bola krutá realita. Napriek tomu sa však vedia tešiť aj z maličkostí, na čo my zo „západnej civilizácie“ často zabúdame. Klienti a klientky ma pozývajú k sebe domov, ponúkajú ich tradičné jedlo, čaj a tešia sa interakcii, záujmu. V Istanbule si častejšie uvedomujem, aké mám veľké šťastie, že som vyrastal v bezpečnom prostredí na Slovensku, kde mi nikdy nič nechýbalo.

story telling workshop

Organizácia SPI pomáha deťom a mládeži z utečeneckej komunity poskytovaním vzdelávacích, tvorivých a psychosocialnych aktivít. Foto: Martin Pavelka

Je niečo, čo ťa na nich prekvapuje v negatívnej rovine, teda skôr rozosmutní?

Poznanie, že náboženské, kultúrne a rodové normy zabraňujú interakcii medzi chlapcami a dievčatami už od ranného veku. Je smutné vidieť, že mladí ľudia si veľakrát k sebe nevedia nájsť cestu, nie sú schopní medzi sebou komunikovať, čo len prehlbuje rozdiely medzi nimi. Tak ako všetci ostatní, aj oni majú v sebe obrovský potenciál, no tieto ustálené normy im ho nedovoľujú využiť naplno.

Ako sa koordinujú v Istanbule mimovládne organizácie, ktoré riešia situáciu prevažne sýrskych utečencov a utečeniek?

Nálady voči utečencom a utečenkám sú v Turecku veľmi negatívne. Dôvodov je viac – od mediálnej propagandy, cez ekonomickú recesiu, až po negatívny obraz, ktorí niektoré utečenecké komunity sami o sebe vytvárajú. V Turecku je celosvetovo najviac utečencov a utečeniek (štyri milióny). No počet organizácií, ktoré s nimi pracujú, je žalostne nízky a ich efektivita otázna. Na lokálnej úrovni malé neziskovky nie sú prepojené. Potreba advokácie je veľká, no chýba súdržnosť a odvaha. Turecko je zároveň veľmi nacionalistická krajina, čo predznamenáva konflikt s inými národnosťami.

Aj Turecko zasiahla globálna pandémia koronavírusu. Čo to znamená pre tvoj dobrovoľnícky projekt a pobyt v Istanbule?

Aj napriek tejto mimoriadnej situácii som sa rozhodol ostať v Istanbule. Je momentálne mojím pôsobiskom a aj mojím domovom. Mnoho EU Aid dobrovoľníkov a dobrovoľníčok však bolo nútených vrátiť do svojich rodných krajín. Celkovo život v metropole stíchol, no úplne ešte nezastal.

Aký dosah môže mať korona-kríza na fungovanie celej organizácie SPI?

Ide o veľmi ťažkú situáciu pre každú mimovládku, teda aj našu. Neziskové organizácie často fungujú vďaka grantom od západných donorov. Ako však bude fungovať celá sféra rozvojovej pomoci, resp. spolupráce počas pandémie (a najmä po jej skončení) je na dlhú diskusiu s nejasným záverom.

working from home

Martin Pavelka počas korona-krízy pracuje z domu a adaptuje všetky aktivity organizácie ‘Small Projects Istanbul’ do online podoby. Foto: M. Pavelka

Ako Covid-19 zasiahol vašich prijímateľov a prijímateľky pomoci, vašu komunitu?

Mnoho rodín stratilo prácu a príjem. Turecko bolo už aj pred pandémiou v ekonomickej recesii a nálady voči utečencom sú ešte viac vyostrené. Utečenecké rodiny sa nemôžu spoľahnúť na nikoho, iba na seba a svojich blízkych. Ako organizácia sa preto snažíme nájsť spôsoby, ako im sprostredkovať aspoň nejakú finančnú pomoc od štátu alebo od súkromných donorov. Zároveň sme našej komunite začali rozdávať záchranné potravinové balíčky. Je to síce len kvapka v mori, no robíme, čo sa dá.

Ako by sa dala ďalej adaptovať vaša ponuka pomoci a podpory utečeneckej komunity v súčasnej situácii?

Sme dosť flexibilní, čiže momentálne mám napríklad na starosti spustenie online aktivít pre naše deti a mládež. Snažíme sa nájsť spôsoby, ako im spríjemniť tieto dni a zároveň im zabezpečiť pokračovanie vzdelávania. Pomáhame pri výučbe turečtiny, s domácimi úlohami aj s kreatívnymi aktivitami. Naši skvelí dobrovoľníci a dobrovoľníčky, ktorých koordinujem, sú v tomto veľmi odhodlaní a tvoriví. Online komunikacia má síce svoje obmedzenia a limity, no nevzdáme to. Vidím, že aj toto je obrovskou pomocou rodičom a odbúrava rodinám značný stres pri domácom učení.

Aký máš pozitívny zážitok alebo spomienku, ktorú rád zdieľaš (a ktorá ťa v práci povzbudí dopredu)?

Motivuje ma vidieť aktívnu účasť a úprimnú vďaku od našich detí a mladých, ktorí k nám pravidelne chodia na hodiny arabčiny, turečtiny, kreatívne činnosti či exkurzie. I ja som vďačný, že môžem byť súčasťou snahy o zmenu. Tiež ma baví objavovať zákutia Istanbulu – megalopolisu so šestnástimi miliónmi obyvateľov. Mojím domovom sa stala historická európska časť Balat, ktorá bola po stáročia sídlom pravoslávnej cirkvi, Grékov, Arménov, ďalej Židov aj Moslimov. Z blízkeho prístavu sa viem za štyridsať minút dostať loďou do ázijskej časti, ktorá je tiež inšpiratívna.

Každá minca má však dve strany, a tu sú tou odvrátenou stranou konflikty s Kurdami, vojna na južnej hranici so Sýriou, utečenecká kríza, politická nestabilita, ekonomická recesia, silná degradácia životného prostredia, smog a dalo by sa pokračovať ďalej. Istanbul, ako aj celé Turecko, sa zároveň nachádza v seizmicky aktívnej oblasti. Zemetrasenia teda nie sú ničím nezvyčajným. No ľudia sú neustále pod tlakom, čo má veľký dosah na ich mentálne zdravie.

playing w kid

Martin Pavelka počas jednej z tvorivých aktivít, ktoré realizuje a monitoruje pre organizáciu ‘Small Projects Istanbul’. Foto: M. Pavelka, SPI

Ako sa udržiavaš v psychickej kondícii doma v izolácii ty? Čo robíš v rámci psychohygieny, aby si v cudzej metropole bez prítomnosti blízkych a rodiny zvládol situáciu?

Práca v osídlení pre vnútorne presídlené osoby v gruzínskom Tserovani bola pre mňa dobrým tréningom. Boli týždne, keď som inú civilizáciu ani len nevidel, a bol som odkázaný len sám na seba. V súčasnej korona-situácii vidím istú podobu. Mám však dosť práce, ktorú musím zariadiť z domu, teda príliš voľného času nemám. Mám však svoju dennú rutinu, ktorú sa snažím dodržiavať so železnou pravidelnosťou. S rodinou som často v kontakte, no a priateľov mám už aj tu dosť, čiže sociálny kontakt mi nechýba.

V čom ťa profesne aj osobnostne najviac obohatil, posunul tento pobyt?

Pracujem vo veľmi rozmanitom, medzinárodnom tíme. Uvedomil som si, že komunikácia v práci nebude fungovať, pokým nepochopím kontext, z ktorého vychádzajú, a v ktorom žijú. Naučil som sa teda vysvetľovať svoje myšlienky jednoducho a používať veľa konkrétnych príkladov. Rovnako sa snažím nepodliehať zažitým normám a presvedčeniam, ale plne sa započúvať do toho, čo mi ľudia hovoria, a bez potreby presviedčať ich o ‘svojej pravde‘. Vďaka medzikultúrnej citlivosti a komunikácii si môžem budovať vzťahy – ako pracovné, tak aj osobné. Často nepredvídateľné situácie v Istanbule ma naučili odolnosti. Tiež som v sebe objavil vynaliezavosť a schopnosť pracovať s obmedzenými zdrojmi.

activity

Spätná väzba od detí z utečeneckej komunity počas jednej z tvorivých aktivít v organizácii ‘Small Projects Istanbul’. Foto: M. Pavelka

Prečo by si takéto humanitárne dobrovoľníctvo odporučil mladým ľuďom na Slovensku? Na čo sa hlavne pripraviť a čoho sa vyvarovať?

Ako mladí ľudia si často myslíme, že ‘všetko vieme‘. Žiť v kontexte iných kultúr je skvelý spôsob, ako si uvedomiť, koľko toho ešte nevieme, koľko je na svete kultúr, aj to, že všetci sme navzájom prepojení. Pracovať s ľuďmi, ktorí majú kompletne iné zmýšľanie, je veľká výzva. Človek si potom uvedomí, že neexistuje len jedna jediná a správna cesta, ako žiť. Práve dobrovoľníctvo je jeden zo spôsobov, ako lepšie spoznať samého seba a zároveň obohatiť život tých, s ktorými človek prichádza do styku.

Ak má zároveň človek s expertízou v nejakom odbore (ľudské zroje, právo, komunikácia, IT atď.) čo ponúknuť, môže tak dopomôcť k spoločenskej zmene a zanechať za sebou pozitívnu stopu. Práve to je pridaná hodnota humanitárneho dobrovoľníctva. Treba sa však naučiť vystúpiť z komfortnej zóny a nechcieť nemožné – solitérsky za krátky čas zachrániť celý svet. Ilúzie a prehnané očakávania od pobytu musia ísť stranou, inak sa môže dostaviť veľké sklamanie.

Ako by si vysvetlil ľuďom, ktorí hádžu migrantov a migrantky do jedného vreca, a že aj ty si pre svoje dobrovoľníctvo a cestovanie vlastne migrant?

Pojmy ako: migrant, azylant či utečenec počúvame z každej strany bez toho, aby sme im správne rozumeli. Migrant zväčša dobrovoľne prekračuje hranice vlastného štátu kvôli práci, štúdiu, či dobrovoľníctvu (ako teraz ja). Utečenci z domova utekajú pred vojnou, stratou slobody, inak by im hrozila smrť, mučenie, väzenie (ako mojím klientom a klientkám). Médiá a vzdelávacie inštitúcie by mali niesť zodpovednosť za podávanie neskreslených informácií k téme migrácie. Žiaľ, veľakrát je opak pravdou a len veľmi extrémne situácie dostanú priestor na titulkách bulvárnych novín. Čoraz väčší vplyv na naše fungovanie má však fenomén zmeny klímy. Práve ten v istom bode prispeje aj k migrácii ľudí zo Slovenska v rámci krajiny alebo do iných štátov. Potom migráciu (na vlastnej koži) azda pochopíme.

Platforma rozvojových organizácií Ambrela sa cez svoju kampaň Tváre migrácie‘ snaží slovenskej verejnosti vysvetliť tému migrácie cez optiku Globálnych cieľov. Čo v nej bude podľa teba najväčšia výzva / najtvrdší oriešok (a prečo)?

Keď osobne spoznáte pár utečencov a utečeniek, čo prišli do Európy napríklad z Blízkeho východu, sami pochopíte, že na ľudskej úrovni sme si rovní. Ich osud je len menej šťastný. Predsudky a isté názory sú zakorenené hlboko v nás všetkých. Ak práve občianska spoločnosť, médiá a samosprávy (a ich vzájomná spolupráca) nezačnú inciovať osvetu a vzdelávanie v tomto smere, zmena nenastane, búranie mýtov sa nepodarí. V posledných rokoch sa vďaka cestovaniu, študijným pobytom a globalizácii aj v našom regióne veľa zmenilo. Napríklad starkí sa cez zážitky svojich vnukov a vnučiek pomaly oboznamujú s témou rozmanitosti, inakosti, citlivosti voči iným kultúram. Veľmi si prajem, aby globálna pandémia koronavírusu tento dobre naštartovaný prerod nespomalila.

Text: Boba Markovič Baluchová – šéf-editorka portálu ‚Media about Development‘ a komunikačná manažérka Platformy rozvojových organizácií Ambrela (zodpovednej za projekt ‚Globálne ciele a migrácia’); Foto: SPI a Martin Pavelka – EU Aid dobrovoľník v tureckej organizácii ‚Small projects Istanbul’.

About Media about Development

Writing hope-based stories and reporting about global challenges, international development topics, community development projects (in Slovak, Czech and English language)
This entry was posted in global problems, human rights, IDPs, leadership, migration, minority issues, NGOs' work, voluntary service and tagged , , , , , , , , , , , . Bookmark the permalink.

Leave a Reply

Fill in your details below or click an icon to log in:

WordPress.com Logo

You are commenting using your WordPress.com account. Log Out /  Change )

Google photo

You are commenting using your Google account. Log Out /  Change )

Twitter picture

You are commenting using your Twitter account. Log Out /  Change )

Facebook photo

You are commenting using your Facebook account. Log Out /  Change )

Connecting to %s