Malá arabská krajina, zvaná Katar, v roku 2010 porazila v hlasovaní o usporiadanie najvyššieho futbalového turnaja také futbalové mocnosti, ako USA, Japonsko alebo Austráliu. V roku 2022 sa tak stane dejiskom 23. majstrovstiev sveta vo futbale. Organizázia turnaja sa však spája s nemalými výzvami (vrátane extrémnych horúčav).
Ubehlo už 9 rokov, odkedy FIFA oznámila, že v roku 2022 sa po prvý krát v histórií Majstrovstvá sveta vo futbale uskutočnia na Blízkom východe, konkrétne v Katare. Vtedy sa vzniesla vlna kritiky ohľadom nevhodnosti krajiny na usporiadanie šampionátu.
Krajina však chce diverzifikovať svoju ekonomiku investovaním do športového priemyslu – do zahraničných športových líg, naturalizácie hráčov, stavba modernej športovej infraštruktúry alebo hosťovania veľkých medzinárodných športových podujatí. To môže krajine dopomôcť k medzinárodnému rozpoznaniu, zvýšení turistického ruchu alebo zaisteniu bezpečnosti a stabilných svetových partnerov na trhu. Ako sa teda malá arabská krajina s 2,5 milióna obyvateľov, ktorá disponuje nerastným bohatstvom, a chce do rozvoja športu naďalej investovať, pripravuje na prestížne športové podujatie, a ako zvláda súvisiace výzvy?
V pláne je uhlíkovo neutrálny šampionát
Takéto veľké športové podujatie prináša so sebou regionálny a sociálny rozvoj. MS vo futbale 2022 sú súčasťou národného plánu Kataru Vision 2030 (snahou diverzifikovať svoj priemysel závislý na ropnom sektore) a do krajiny by mali priniesť zvýšený turizmus; výstavbu infraštruktúry (športovú, turistickú, ale aj dopravnú); príjmy z predaja televíznych práv, vstupeniek, a turistických služieb; sociálny rozvoj a pracovné miesta; zvýšený záujem o šport a futbal na Blízkom Východe a drobné projekty na podporu sociálneho rozvoja skrz futbal v rámci MS s presahom na marginalizované skupiny (ženy, migrantov alebo ľudí so špeciálnymi potrebami). Krajina taktiež sľúbila usporiadať uhlíkovo neutrálny šampionát s modernými ekologickými klimatizovanými systémami a konštrukčné časti z novo vystavaných štadiónoch by po skončení turnaja mali slúžiť na výstavbu 22 štadiónov v rozvojových krajinách po celom svete (FIFA, 2010).
Náklady na šampionát sa vyšplhajú na viac ako 200 miliárd dolárov s výstavbou alebo rekonštrukciou najmenej ôsmich štadiónoch, tréningových základných kempov, ubytovacích kapacít tak pre futbalové reprezentácie ako aj pre fanúšikov, ďalšiu vybavenosť pre voľný čas, šport a rekreáciu. Katar taktiež pracuje na skvalitnení cestovania výstavbou nového letiska, železničnej trate ako aj nových liniek metra. Na realizácií konštrukčných projektov sa bude pravdepodobne podieľať od 500 000 do 1,5 milióna zahraničných pracovníkov, ktorých ale v krajine nečaká vytúžená budúcnosť.
Turnaj v „zime“ a klimatizované štadióny
Výzvou je usporiadanie turnaja na južnej polovici zemegule v letných mesiacoch, kedy sa teplota v Katare pohybuje v rozmedzí 25 – 46°C, avšak spolu so 100% vlhkosťou môže pocitová teplota atakovať až 50°C. Takáto teplota nielenže predstavuje zdravotné riziko pre fanúšikov turnaja, ale najmä pre hráčov, ktorí musia vydať fyzický výkon.
Krajina preto prisľúbila investície do klimatizovaných štadiónov s nulovými uhlíkovými emisiami, avšak takéto technológie do dnešného dňa neboli odskúšané na rozsiahlych projektoch ako sú veľkokapacitné štadióny, čo samozrejme zvýši finančné náklady šampionátu a environmentálne dopady taktiež nie sú zaevidované. Na vysoké teploty FIFA reagovala presunom hracej doby na termín od 18. novembra do 21. decembra, kedy sú teploty príjemnejšie, no stále vysoké okolo 26°C. Turnaj sa uskutoční prvý krát od svojho vzniku v zimnom období (tradične jún – júl), čo naruší klubové sezóny, iné turnaje napr. Ligu majstrov alebo Africký pohár, pravdepodobne skráti transferové obdobie hráčov a bude kolidovať s vysielacími časmi iných športových súťaží po celom svete (Murtagh, 2018).
Rozvoj a nábor zahraničných hráčov
Napriek migračnej politike, ktorú presadzuje Katar, kedy občianstvo je nedosiahnuteľné pre viac ako 88% celkovej populácie paradoxom zostáva naturalizácia elitných športovcov. Občianstvo, ktoré je v krajine chápané ako dedené krvou rozporuje prideľovanie statusu občianstva hráčom na základe štátneho záujmu. Migrácia elitných športovcov a ich naturalizácia nie je novodobý jav, avšak v poslednom desaťročí sme zaznamenali zintenzívnenie tohto fenoménu (Campbell, 2011). V prípade Kataru si môžeme uviesť niekoľko príkladov.
Do roku 2019 sa krajine podarilo získať 5 olympijských medailí štyrmi rôznymi športovcami, avšak z ktorých len dvaja boli narodení na území krajiny a aj z toho jeden atlét sudánskym rodičom (Reiche, 2015). Vo futbalovom národnom družstve v roku 2014 súpisku Kataru tvorili hráči z viac ako desať krajín sveta napr. ako Brazília, Uruguaj, Portugalsko, Senegal, Ghana alebo Francúzsko a ide o viditeľnú snahe zostaviť konkurencieschopné mužstvo na domáce Majstrovstva sveta vo futbale 2022 (Robinson, 2017). V roku 2003 kluby z katarskej najvyššej futbalovej ligy QSL dostali príspevok v prepočte 2.7 miliónov amerických dolárov na rozvoj a nábor zahraničných hráčov, ktorý slúžil na zvýšenie atraktívnosti domácej súťaže, na súpisky tímov sa preto dostali svetoznámi hráči ako Jay-Jay Okocha, Gabriel Batistuta, Paulo Wanchope, Marcel Desailly, Tony Popovic, Talal el Karkouri, Frank Leboeuf, Stefan Effenberg, Josep Guardiola, and Frank and Ronald de Boer (Amara, 2006). Nevynímajúc ostatné športy ako atletiku, Campbell (2011) uvádza, že krajina zaznamenala iba v roku 2005 38 medzinárodných transferov elitných atlétov pochádzajúcich len z jednej krajiny a to Kene.
Migrácia nielen robotníkov, ale aj športovcov
Tak ako sťahovanie pracovných migrantov do krajín Perzského zálivu, nadnárodný trh práce umožňuje aj presun športovcov z jednej krajiny do druhej. Na jednej strane sa stretávame s nákupom športovcov pre skvalitnenie domácich ligových súťaží ako napr. už spomínanú futbalovú GSL ligu, na strane druhej Saudská Arábia, Bahrajn a Katar nevynímajúc investujú finančné prostriedky do športových úspechov cez politiky naturalizácie hráčov.
V Katare na rozdiel od nekvalifikovaných migrantov, získavanie občianstva pre elitných športovcov zväčša funguje v zrýchlenom konaní bez zbytočnej administratívy, no nie je regulovaný len zo strany štátu, ale taktiež zo strany športových federácií: pre IOC platí 3 ročná čakacia doby, aby mohol športovec nastúpiť za novú krajinu, FIFA razí pravidlo nepretržitého trvalého pobytu v krajine minimálne 2 roky. Naturalizovaný atléti najčastejšie pochádzajú z krajín, kde existuje nadbytok talentovaných atlétov v danom športe a vo svojej krajine by sa do reprezentácie pravdepodobne nedostali ako napr. v Keni v atletike alebo v Brazílii vo futbale (Campbell, 2011). Inou z motivácií, ktorá ich doženie k zmene občianstva sa radí hlavne finančný zisk alebo skvalitnenie tréningových a súťažných možností (Amara, 2006).
Príchod do Kataru je charakteristický prijatím nového mena a náboženstva. Deje sa tak hlavne z dôvodu zapadnutia do domácej komunity, kmeňovej línií alebo národného konceptu, aby aspoň čiastočne zapadali do konceptu občianstva získavaného pokrvnou líniou (najznámejšie príklady Angel Popov alias Said Saif Asaad, Stephen Cherono alias Saif Saaeed Shaheen). Takýto športovci dostávajú mesačný príjem 1000 dolárov, získavajú ubytovanie, bonus za zmenu národnosti a taktiež odmeny za výhry (Campbell, 2011), avšak Reiche (2015) upozorňuje, že v porovnaní s domácimi atlétmi nemajú rovnaké privilégia napr. dostanú len provizórny pas na účasť na medzinárodných súťažiach, ktorý im ale nezostáva natrvalo.
S problémami a nerovnými podmienkami sa nestretávajú len naturalizovaní hráči, ale ani oblasť športu či hosťujúcich hráčov z klubových súťaží neobchádza neúprosný kafala systém. V roku 2013 svet obletela informácia, že francúzsky futbalista Zahir Belounis žiada o pomoc futbalový svet aby mu pomohol vycestovať z Kataru (Belounis, 2013). Jeho katarský klub El Jaish ho znenazdajky vyhodil a prestal platiť mesačný plat napriek platnému kontraktu. Po snahe riešiť danú situáciu súdnou cestou, mu klub, ako jeho sponzor, neudelil povolenie vycestovať z krajiny. Až veľká mediálna kampaň mu takmer po dvoch rokoch bez vyplácania mzdy umožnila opustiť štát (Willsher, 2013). Keď ani profesionálny športovci nie sú imúnny voči vykorisťovaciemu systému, ako sa majú brániť chudobní migranti, ktorí nemajú ani legálnu ani finančnú silu sa brániť? (Erfani, 2015)
V Katare aj ďalšie prestížne športové turnaje
Katar v poslednej dekáde nezintenzívnil investície len do snahy získať čo najviac športových úspechov skrz naturalizáciu hráčov, ale do celého športového priemyslu. Už spomínané Majstrovstvá sveta vo futbale 2022, Majstrovstvá sveta v atletike 2019, IHF Majstrovstvá sveta v hádzanej 2015, Ázijské hry 2006, UCI Majstrovstvá sveta v cestnej cyklistike 2016 alebo každoročné udalosti ako tenisový ATP turnaj v Dohe, Qatar Masters Golf turnaj, IAAF Diamantová liga, Moto GP, ale aj neúspešné voľby na Olympijské hry 2016 a 2020 je len niekoľko príkladov medzinárodných vysoko profilových športových podujatí, o ktoré sa tento štát uchádzal alebo ktoré mal možnosť hosťovať v posledných rokoch. Dokonca v roku 2014 krajina hosťovala rekordných 57 medzinárodných športových udalostí (Reiche, 2015).
Aby však na domácej palubovke neboli len prihliadajúca krajina k úspechom iných, Katar investuje do vedy, rozvoja nových technológií a výstavby modernej športovej infraštruktúry. Projekty ako Doha Sport City, Khalifa Sport Complex alebo Aspire Academy majú slúžiť ako tréningové prostriedky pre rozvoj domácich talentov, ale aj domov pre zahraničných elitných športovcov. Limitovaný svojou malou populáciou krajina je nútená priťahovať nie len elitných atlétov, ale aj kvalitných zahraničných trénerov, rozhodcov a expertov, pre ktorých sú usporiadavané každoročne kongresy, mítingy a diskusie s medzinárodnou účasťou (Campbell, 2011). Ďalšou snahou preraziť na medzinárodnom športovom trhu sú zahraničné investície.
Od roku 2011 Katar skrz svoje štátne investičné fondy alebo štátom vlastnené spoločnosti získal napr. Paris St. Germain (PSG), popredný francúzsky futbalový klub; sponzoruje svetoznámy katalánsky klub FC Barcelona, ktorým hlavným partnerom sú štátne Qatar Airways alebo podporuje športovú akadémiu, ktorá rozvíja mladé talenty nie len z Kataru – Aspire Academy, pre ktorú kúpil KAS Eupen, futbalový klub v belgickej druhej najvyššej lige (Reiche, 2015).
Obrovské investície ropnej veľmoci
Investovanie do globálneho športu ako naturalizácia hráčov, investície do zahraničných líg, stavba modernej športovej infraštruktúry a usporadúvanie veľkých medzinárodných športových podujatí môže byť odôvodnená komplexom vnútorných a medzinárodných motívov Kataru. Campbell (2011) medzi domáce faktory zaraďuje snahu o vytvorenie národnostnej identity, budovanie jednotného národa, pýchu občanov za dosiahnuté úspechy a oslava vládnucej rodiny.
Reiche (2015) však oponuje, že tieto všeobecné charakteristiky neplatia až tak pre prípad Kataru, v ktorom štátni občania napriek tomu, že zodpovedajú menšine, tvoria homogénnu skupina s rovnakým náboženstvom, jazykom, pôvodom a sú spokojní s vládou v štáte, ktorý im poskytuje materiálne benefity a zabezpečenie z príjmov z ropy. Otázne taktiež je, do akej miery cítia občania pýchu nad úspechmi naturalizovaných hráčov. Autor preto medzi hlavné domáce motivačné dôvody štátu zaraďuje pokusy o diverzifikáciu sektorov v krajine, keďže v dnešnej dobe je Katar závislý hlavne na príjmoch z ťažby fosílnych palív.
Veľké športové akcie sa spájajú s veľkou globálnou sledovanosťou a majú schopnosť pritiahnuť masy fanúšikov, napr. finále MS 2018 vo futbale patrilo k rekordne sledovaným udalostiam, ktorú si v tom istom čase zaplo až 1,12 miliárd fanúšikov po celom svete (FIFA, 2018). Takéto mediálne celosvetové pokrytie môže zmeniť zaužívané stereotypy o krajine, zvýšiť porozumenie arabskej a východnej kultúry ako aj ukázať Katar ako modernú, pokrokovú a ohľaduplnú krajinu, čo môže pritiahnuť turistov do krajiny a zvýšiť tak príjmy z hotelierstva, obchodu, predaja lístkov a mediálnych práv. Naviac má schopnosť prilákať medzinárodných investorov, zahraničných pracovníkov a nie len tých nekvalifikovaných na ktorých je krajina tak závislá, ale taktiež môže priniesť modernizáciu krajiny a rozvoj priľahlej infraštruktúry (metro, letisko, cesty) (Reiche, 2015; Brannagan a Giulianotti, 2014).
Zvýšiť záujem o šport a zdravotný životný štýl
V neposlednom rade propagácia športu môže v krajine, ktorá patrí medzi najviac obézne krajiny sveta zvýšiť záujem o šport a zdravotný životný štýl medzi domácou populáciou a poraziť tak nie len obezitu, ale aj zvyšujúci sa počet pacientov trpiacich na cukrovku (Brannagan a Guilianotti, 2014). QBB Scientific Committee (2017) uvádza, že až 48% mužskej populácie a 40% tej ženskej spadá do kategórie obéznych, čo má čiastočne za následok nízka alebo žiadna fyzická aktivita u viac ako 83% katarskej populácie.
Z medzinárodného hľadiska Campbell (2011) a Brannagan a Giulianotti (2014) usudzujú, že motív Kataru najmä spočíva v presadzovaní národnej pozície a snahy zapísať Katar na globálnu svetovú mapu. Reiche (2015) špecifikuje, že malú krajinu s druhou najmenšou armádou na Arabskom polostrove, ktorá nemá dostatočnú kapacitu na svoju ochranu môže viesť medzinárodné rozpoznanie spojené so zabezpečením svojej bezpečnosti. Vrchové podujatia majú tendenciu navštevovať hlavy štátov ostatných krajín, ktorí zdieľajú lóžu s domácim vládcom, čo môže posilniť vzťahy medzi krajinami.
Zvýšený turizmus, investície, mediálny prenos z krajiny do celého sveta alebo jeho úspechy v športe slúžia k zlepšeniu verejnej mienky o krajine. Tá by mohla pritiahnuť zvýšenú pozornosť v čase bezpečnostnej núdze a prilákať medzinárodnú pomoc ak by sa zopakovala situácia s napadnutím Kuvajtu silnejším Irakom v roku 1990.
Medzinárodné športové súťaže majú schopnosť slúžiť ako tzv. globálny športový závod, aréna, kde je možné sa pobiť o prestíž inými ako vojenskými alebo ekonomickými zbraňami, čo znamená že Katar má možnosť poraziť rivalov zo susedných krajín alebo sa vyčleniť z regionálnych veľmocí Saudskej Arábie a Iránu. Politológ Joseph Nye takéto správanie označuje pojmom soft power, teda schopnosť štátu získať jeho záujmy bez použitia tvrdej vojenskej alebo ekonomickej sily na základe presviedčania iných a získať výsledok aký si želám inou cestou ako nátlakom alebo platbou, teda zabezpečiť krajine bezpečnosť, medzinárodné rozpoznanie a víťazstvo medzi susednými súpermi (Reiche, 2015; Brannagan a Giulianotti, 2014). Avšak Brannagan a Giulianotti (2014) upozorňujú, že so spomínaným konceptom sa viaže aj reputačné riziko, kedy krajina môže stratiť atraktivitu alebo vplyv vďaka negatívnym ohlasom, v prípade Kataru by negatívne postoje a kontroverzie MS vo futbale 2022, spomínané v prvej časti, mohli prevážiť jej ašpirácie na svetovom trhu.
Porušovaniu ľudských a pracovných práv robotníkov–migrantov bude venovaný samostatný článok.
Text: Renáta Matová, Autorka je študentkou odboru Mezinárodní rozvojová studia na KRES PřF na Univerzite Palackého v Olomouci.
Poznámka: článok bol vytvorený v rámci predmetu Rozvojové příležitosti Ázie na Katedre rozvojových a environmentálnych štúdií PrF UP v Olomouci (pod dohľadom Dr. S. Šafaříkovej a Dr. B. Markovič Baluchovej).
Media about Development 