(Ne)viditeľná migrácia: Na precitnutie do reality občas stačí malý test

Človek sa pozerá sám na seba inak, ako na neho nazerá okolie. Niekedy môže vaše aktivity a životné priority vnímať spoločnosť úplne odlišne, ako ich hodnotíte vy. Na precitnutie do reality občas stačí malý test.

V skupinke svojich kamarátov a kamarátok sa všetci postavíte do jednej rovnej línie, pochytáte sa za ruky. Jeden z vás číta otázky. Ak sa vás otázka týka, musíte urobiť krok vpred alebo krok vzad (podľa inštrukcie).
Postup testu je veľmi jednoduchý: „Ste z robotníckej rodiny? Krok vzad. Ste zo strednej triedy? Krok vpred. Vaši rodičia majú skončenú vysokú školu? Krok vpred. Vychovával vás len jeden rodič? Krok vzad. Vy ste študovali na vysokej škole? Krok vpred. Máte bielu farbu pleti? Krok vpred. Máte tmavú farbu pleti? Krok vzad. Patríte k národnostnej menšine či etnickej skupine? Krok vzad. Ste žena? Krok vzad. Ste muž? Krok vpred. Pochádzate z európskeho kontinentu? Krok vpred. Hovoríte svojim rodným jazykom v krajine, kde pôsobíte? Krok vpred.“
Je zbytočné špekulovať na tým, kto a prečo vybral tie-ktoré otázky do tohto testu. Obzeráte sa, kde stoja vaši kamaráti a kamarátky. Už dávno sa nedržíte za ruky, hoci ste veľmi chceli. Línia sa pretrhla. Niektorí mladí belosi z dobrých rodín stoja vpredu, niektoré ženy (nebodaj tmavšej farby pleti, či z neúplnej, sociálne slabšej rodiny) stoja vzadu. Doteraz si „svoje miesto“ neuvedomovali. Mysleli si, že majú byť vo svojich životoch na čo hrdé – veď majú dobré vzdelanie aj zamestnanie. Ako ich môže farba pleti, krajina pôvodu či pohlavie odstrčiť smerom vzad? Odpoveď je jednoduchá. Pretrhnutá reťaz s niektorými viac vpredu a inými viac vzadu odzrkadľuje vernú situáciu v našej spoločnosti. Ako sme vnímaní okolím. Ako nás môže jedno nezmyselné „kritérium“ diskvalifikovať na trhu práce a pripraviť nás o vysnívaný džob. Len preto, že nie sme muži, belosi a domáci „native speakeri“.

Na mieste je otázka, či funguje takéto nálepkovanie v reálnom živote. Veď rodíme sa všetci ako rovnaké nevinné deti. Všetky jedinečné, no na zemi rovnocenné. A predsa sa v najbližších rokoch dejú v našom okolí procesy, ktoré posúvajú našu štartovaciu líniu do úspešného života smerom vpred či vzad. Keď sme spoločnosťou vylúčení len preto, že sme tmavej pleti, že sme migrantmi, alebo že sme ženy – musíme na sebe dvakrát toľko pracovať, aby sme sa ocitli kdesi, kde si prajeme pôsobiť. Nejde o to, niekoho predbehnúť, ale dosiahnuť rovné šance, rovnaké možnosti sebarealizácie. Naša organizácia sa cielene snaží (svojimi aktivitami, projektmi, službami) – citlivo pracovať so zraniteľnými skupinami obyvateľstva, pomôcť im v začlenení sa do spoločnosti a v sebarealizácii.

Viac si môžete pozrieť v mojom (stále aktuálnom) dokumentárnom filme “(NE)viditeľné migrantKY” / “INvisible IMmigrants” z roku 2012 – o neviditeľnej migrácii v rámci Európy tu.

Text: Boba Markovič Baluchová, zakladateľka OZ DocUnion a šéf-editorka blogovej platformy ‘MediaAboutDev’

About Media about Development

Writing hope-based stories and reporting about global challenges, international development topics, community development projects (in Slovak, Czech and English language)
This entry was posted in documentaries, global problems, media, migration, NGOs' work and tagged , , , . Bookmark the permalink.

Leave a Reply

Fill in your details below or click an icon to log in:

WordPress.com Logo

You are commenting using your WordPress.com account. Log Out /  Change )

Google photo

You are commenting using your Google account. Log Out /  Change )

Twitter picture

You are commenting using your Twitter account. Log Out /  Change )

Facebook photo

You are commenting using your Facebook account. Log Out /  Change )

Connecting to %s