Počas štúdia medicíny a aj po jeho absolvovaní navštívila niekoľko afrických krajín ako rozvojová dobrovoľníčka, terénna pracovníčka, lekárka-gynekologička. Najviac mesiacov strávila v Južnom Sudáne, kde sa práve schyľovalo k občianskej vojne. Predvýjazdovú prípravu na rozvojový projekt, ako aj okolnosti lekárskej praxe v miestnych nemocniciach, približuje v rozhovore lekárka a členka Tropického tímu na VŠ zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety v Bratislave, Alexandra Mamová.
MUDr. Mamová počas ultrazvuku pacientky.
Ktorú misiu ste absolvovali ako prvú a ktorú si najčastejšie vybavujete v spomienkach?
Začínala som v Etiópii. To bol môj prvý rozvojový projekt, na ktorý som vycestovala ešte ako študentka medicíny. Najčastejšie sa mi však vybavuje pobyt v Južnom Sudáne, kde som bola viackrát a vlastne najdlhšie. Všetky projekty však boli svojím spôsobom podnetné – donútili ma posunúť sa ďalej. Medicínsky, aj ľudsky.
Dokáže na takomto projekte v tzv. rozvojovej krajine pracovať mladý človek bez praxe v oblasti ošetrovateľstva či medicíny?
Ako sa to vezme. Prvý rozvojový projekt, na ktorom som začínala, nebol vyslovene nemocničný. Šlo skôr o stacionár so ženami a s deťmi, kde im bola poskytovaná sociálna opatera a prípadná zdravotná starostlivosť. Tiež tam fungoval anti-malnutričný program (zameraný na boj s podvýživou), ktorý sme viedli. Na nemocničné projekty som sa dostala až s praxou. Najprv s atestovaným lekárom ako výpomoc a až potom sama.
Ako dokáže študent či študentka ošetrovateľstva alebo medicíny spracovať smrť človeka, resp. úmrtia na sále počas práce v post-konfliktnej krajine?
Treba mať už niečo za sebou. Ísť na projekt, na ktorom dochádza pravidelne k úmrtiam, by bola veľká chyba. Ja mám absolvovanú strednú zdravotnícku školu, a v čase, keď som šla na svoj prvý projekt na africký kontinent, som mala za sebou už trojročnú prax na chirurgii na Slovensku. Čiže už tam som sa so smrťou stretávala v rámci svojej práce.
Akú prípravu pred prvým výjazdom ste absolvovali?
Pred prvým projektom som musela prejsť psychologickým testom a absolvovala som prednášky o motivácii a adaptácii sa na projekte u profesora Bučka. Inak som žiadnu špeciálnu prípravu nemala, čo je škoda, lebo by som si asi zbalila iné veci ako žehličku na vlasy a pleťovú masku, (žartujem), :).
Ako ste sa pripravovali na ďalšie misie, na ktoré ste pod hlavičkou VŠ sv. Alžbety vycestovali? (Čo netreba pred odjazdom podceniť, zabudnúť)?
Keď sa na to pozerám spätne, musím povedať, že som tam šla veľmi nepripravená. Keď máte 20 rokov a tešíte sa na dobrodružstvo, tak veľmi nerozmýšľate o praktických veciach. Dnes by som, samozrejme, odporučila každému, nech si dobre naštuduje miesto pobytu – počasie, klímu, infraštruktúru, zloženie obyvateľstva, náboženské či kmeňové zvyky, kultúru… Dá sa tak vyhnúť niektorým nepríjemným zážitkom a predsudkom, ako napríklad keď idete do nadmorskej výšky 2200 m.n.m. a nevezmete si so sebou teplé oblečenie, lebo veď si myslíte, že všade v Afrike je predsa automaticky teplo… Ja som ale v zásade veľmi prispôsobivý človek a nemám nejaké vysoké nároky, čo sa týka hygieny, ubytovania, stravovania. Dokážem prežiť aj väčší diskomfort bez problémov. To je podľa mňa veľmi dôležité pred odchodom na projekt – poznať samú seba a vedieť: čo som ochotná obetovať pre plynulý chod misie; ako sa správam v nepríjemných či stresových situáciách; koľko diskomfortu znesiem atď. Lebo stresu a nepríjemných situácií, rôznych prekvapení i neznámych vecí je na rozvojových projektoch veľmi veľa. Ak človek nedokáže pracovať pod tlakom alebo ho vystresuje aj pavúk na záchode, nemôže čakať, že bude mať z realizácie projektu rozvojovej spolupráce či humanitárnej pomoci príjemný zážitok.
Bývanie priamo na projekte v areále nemocnice – Tukul zvnútra.
Kedy ste sa rozhodli, že sa budete venovať gynekológii a pôrodníctvu? Ovplyvnila vaše rozhodnutie nejako prax z krajín s najnižšími príjmami?
Absolvované rozvojové projekty určite ovplyvnili moje ďalšie životné voľby, či už sa to týkalo voľby špecializácie, teda gynekológie, alebo doplnenia si vzdelania v oblasti medzinárodného rozvoja a neskôr manažmentu zdravotníckych zariadení.
Ako gynekologička ste pôsobili v spomínanom Južnom Sudáne v období, keď sa tam opäť schyľovalo k občianskej vojne. Ako ste ten tlak psychicky zvládali?
Južný Sudán bol pre mňa v mnohom skúškou. Nie pre občiansku vojnu ako takú (priame boje a ozbrojené konflikty sme tam nezažívali), skôr pre jej následky v podobe nedostatku jedla. Potom sa k tomu pridali extrémne teplá a suchá, a s tým spojený nedostatok vody. To všetko sa automaticky podpíše na stave pacientov a v neposlednom rade aj na zdravotnom stave personálu a terénnych pracovníkov… Lebo povedzme si úprimne, že operovať na sále, keď je vonku 40 stupňov Celzia (v tieni!), nie je dlhodobo zvládnuteľné. Priame ohrozenie zo strany lokálnych ľudí som však osobne nikdy nepocítila.
V čom sa od seba líšili vaše misie v Južnom Sudáne, v Keni a v Etiópii?
Líšili sa veľmi, a to hlavne typom projektov. V Južnom Sudáne sme pracovali v nemocnici na služby – s operáciami, vizitami a všetkým, čo k tomu patrí. Záťaž bola teda väčšia. A keďže tam okrem mňa nikto s lekárskym vzdelaním nebol, musela som byť k dispozícii nonstop, cez deň aj v noci. To je pomerne vyčerpávajúce psychicky, ale aj fyzicky. Hlavne ak takto pracujete 4 až 5 mesiacov v jednom kole. Na takomto type projektu vyhorí človek rýchlo, preto je dôležité posielať tam ľudí, ktorí už majú skúsenosti. Naviac podmienky na projekte v Marialou boli naozaj „sparťanské“, to znamená napríklad jesť ryžu s fazuľou každý deň (občas kozie mäso).
A čo práca v Etiópii a v Keni? Šlo o podobne vyčerpávajúce misie ako v Južnom Sudáne?
V Etiópii boli podmienky lepšie. No tak, ako v Južnom Sudáne, sme bývali priamo v areále, kde bol projekt realizovaný, čo sťažuje možnosti psychohygieny. No v rámci etiópskeho vidieka, v dedinke Kibre Mengist, sa dalo aspoň poprechádzať – voľne po dedine či cielene na trh. Na trhu sa dalo zároveň zadovážiť dostatok ovocia a zeleniny, čo je v Južnom Sudáne nepredstaviteľné. Kenský projekt bol realizovaný v hlavnom meste – šlo „iba“ o ambulantnú starostlivosť a terénni pracovníci bývali mimo areálu projektu. To znamená, že sme mali dostatok súkromia aj možnosť oddychu. V Nairobi sme chodili pravidelne plávať, a aj keď bolo práce dosť, nedostavoval sa pocit vyhorenia.
Pediatrické oddelenie v nemocnici, v ktorej MUDr. Mamová pracovala.
Ako vyzeral taký deň (a noc) na sále? Koľko pôrodov a vyšetrení ste napríklad denne absolvovali v rámci juhosudánskej misie?
V daných podmienkach sa operujú len akútne veci a tie môžu nastať kedykoľvek, cez deň aj v noci. Čiže žiaden deň nebol rovnaký. Začínali sme ráno o ôsmej vizitou na oddelení, potom sme vyšetrili pacientky ambulantné (tých zvyklo byť cca 30, v horšie dni aj 40 až 50). To samo o sebe nebolo ešte tak náročné. No pomedzi to som robila ultrazvuky a drobné zákroky ako kyretáže, plus hocikedy prišiel aj pôrod, ktorý sa takisto nedá naplánovať. Na jednej strane toho bolo veľa, na druhej strane sa človek aspoň nenudil a dni ubehli rýchlejšie. Keď to takto spätne hodnotím, tak som tam odviedla kus práce.
Ešte sa vrátim k práci v Južnom Sudáne. Ako vyzerá pôrod na tamojšej klinike a v čom všetkom sa odlišuje od pôrodu v SR?
V podmienkach a vo vybavení je rozdiel jednoznačný. Plus tam sa v nemocnici narodí asi iba 10–20 % detí (v závislosti od dostupnosti služieb). To znamená, že väčšina žien rodí doma a k nám príde, až keď ide naozaj o veľký problém. Prípadne rodička príde už neskoro. Preto každý príjem (a teda problém) tam bol komplikovaný. Podmienky v lokálnej pôrodnici v Marialou boli katastrofálne, chýbalo tam aj základné pôrodnícke vybavenie, bol tam jeden nefunkčný vákuumextraktor atď.. Ale mala som zas k dispozícii napríklad ultrazvuk, čiže aspoň základná diagnostika, za ktorú som bola neraz vďačná. Inak priebeh pôrodu, ako taký, sa nelíši takmer v ničom od toho v SR.
Vyzerá to tam i dnes, teda po piatich rokoch stále rovnako?
Našťastie nie. Vďaka európskej podpore je v súčasnosti tamojšia nemocnica v rozsiahlej rekonštrukcii. Momentálne sú už v prevádzke nové operačné sály; vo výstavbe je aj nová pôrodnica.
S ktorým prípadom ste si nevedeli dať rady (pre nedostatočné vybavenie nemocnice či nedostatok personálu, liekov, logistické komplikácie atď.)?
Takých prípadov bolo pomerne veľa. Napríklad úrazy, vyžadujúce zásahy neurochirurga. Ich riešenie v daných podmienkach absolútne neprichádzalo do úvahy. Tiež operácie, ktoré by si vyžadovali otvoriť hrudník… Ochorenia, ktoré vyžadujú použitie špeciálnych prístrojov, napríklad umelej pľúcnej ventilácie, boli tiež vlastne nami neliečiteľné. Na liečbu niektorých ochorení sme nemali lieky, preto sme daných pacientov referovali do mestských nemocníc, no či tam šli, to už neviem…
Zasiahol vás niektorý z osudov matiek-pacientiek osobne? Ak áno, ako a prečo?
Mnohé osudy sa ma osobne veľmi dotkli. Najmä preto, že sa týkajú štartovacej línie, danej narodením, resp. rodiskom. Človek často nerozmýšľa nad tým, kde sa narodil a ako jeho narodenie predurčuje jeho osud. Medzi mojimi dcérami a deťmi v Južnom Sudáne napríklad nie je skoro žiadny rozdiel. Smejú sa rovnako, hrajú sa rovnako a v rámci svojho detstva sú šťastné. Avšak moje dievčatá sa narodili v krajine s dostupnou zdravotnou starostlivosťou, s dostatkom bezpečnej pitnej vody, potravy a podnetov pre správny vývin. Deti v Južnom Sudáne naopak začínajú svoje životy s hromadou nevýhod iba preto, že budú rásť v jednej z najviac problémových krajín Globálneho Juhu. A to nie je fér.
V pôvodnej pôrodnici v Marialou (Južný Sudán, rok 2013).
Nedávno ste dokončili svoje doktorandské štúdium. Čomu ste sa vo svojom výskume venovali?
Svoj doktorandský výskum som zamerala na sexuálne prenosné ochorenia u vnútorne vysídlených populácií (IDPs). Momentálne sa zaujímam o problematiku utečencov, migrantov, a o to, ako ich život ovplyvňujú infekčné ochorenia, ale tiež ako sa dá v daných podmienkach zlepšiť ich zdravie.
V ktorej krajine či regióne je pomoc vašich kolegov a kolegýň momentálne najviac potrebná? Kde by sa (keby sa našlo potrebné množstvo darcov a darkýň) mala založiť ďalšia terénna klinika a prečo?
Tých krajín je pomerne veľa, čo nám zasa ako ľuďom v rozvinutých krajinách pripomína, aký dlhý kus cesty ešte máme pred sebou ako civilizácia. Myslím však, že momentálne najviac pálčivou zónou je Sýria a Irak. Tam denne zomierajú stovky ľudí a ďalší nemajú prístup k zdravotnej starostlivosti. No treba povedať, že bezpečnostná situácia v krajine momentálne neumožňuje zakladať nové projekty… Ešte by som osobne zvažovala Líbyu, kde sú utečenci v katastrofálnych podmienkach zadržiavaní (pred vstupom do Európy), a ich prístup k zdravotnej starostlivosti je takisto otázny, resp. nedostatočný. V dodržiavaní ich ľudských práv a v zabezpečovaní bezpečia, najmä ak ide o zraniteľné skupiny (predovšetkým ženy s deťmi), máme veľa práce pred sebou.
Momentálne sa tropickej medicíne, gynekológii a rozvojovej problematike venujete spoza počítača doma, na Slovensku. Vychovávate totiž svoje dvojročné dcéry. Ako vaše nazeranie na terénnu prácu v po-vojnových regiónoch a konfliktných zónach ovplyvnilo materstvo?
Materstvo spôsobilo prestávku vo výjazdoch do terénu. No je jedno, či ste na Slovensku, v Sýrii, alebo Sudáne; rozvojová pomoc, resp. spolupráca sa dá robiť odvšadiaľ. Pozície spoza počítača sú rovnako dôležité ako tie v teréne. Ja sama by som vtedy v teréne bez kancelárskeho „backup-u“ zo Slovenska bola stratená. Takže aj táto robota je potrebná. A mojou výhodou je, že poznám obe stránky – terénnu časť i tú „od stola“. Snažím sa ich skĺbiť dohromady a pritom sa vzdelávať.
Existujú dobrovoľnícke projekty, na ktoré môže vycestovať viacčlenná rodina spoločne. Išli by ste opäť ako lekárka do terénu aj s dcérami? Ak áno, kam a prečo?
Toto je otázka, nad ktorou som sa už zamýšľala. Ak by sa v dohľadnom čase naskytla takáto príležitosť, budem nad tým uvažovať. Mojou jedinou podmienkou je: bezpečnosť v krajine pobytu. Nemám žiadne preferované regióny, no tešila by som sa, keby moje dcéry mali možnosť spoznať iné kultúry, nové miesta a ľudí… Keby sa naučili sa, že svet je neuveriteľne rôznorodý, plný vnemov a farieb, a popri tom by sa naučili nejaký nový jazyk.
So Slovákmi a Slovenkami z iných rozvojových projektov počas stretnutia v Južnom Sudáne.
Spolupracovali ste na viacerých projektoch rozvojovej spolupráce. Ktorý projekt sa vám javil ako najviac kvalitne pripravený a implementovaný, a verejnosť by ho mala spoznať ako „success story“?
Medzi projekty, ktoré nesmierne obdivujem, patria projekty organizácie Dvojfarebný svet v Eldorete v Keni. Nie sú vôbec medicínske, skôr vzdelávacie, ale pekne prepájajú napĺňanie potreby vzdelania a zároveň udržateľnosti s monitoringom úspešnosti projektu. Napríklad lokálne ženy, ktoré vďaka tomuto typu projektu získali vzdelanie a zručnosť, začali podnikať. Postupne dostali aj väčšie štátne zákazky a dnes prosperujú. To je podľa mňa najkrajší, viditeľný i merateľný výsledok – dať niekomu možnosť zmeniť svoj osud. Lebo to potom zároveň motivuje aj prijímateľky rozvojovej pomoci/spolupráce pokračovať v napredovaní. Celkovo sa mi viac páčia projekty, ktoré sú preukázateľne udržateľné a vyžadujú participáciu miestneho obyvateľstva na ich chode (čo by malo byť podmienkou, no nie všade to tak aj funguje).
Zažili ste v teréne nejakú negatívnu skúsenosť, ktorá vám znepríjemnila pobyt a prácu?
Určite. Ale na každú zlú situáciu pripadlo aspoň sto pozitívnych, takže som ich z mysle vytesnila.
Počas práce v teréne ste sa snažili svoje zážitky zachytávať aj vo forme fotografií a blogov. Aké odozvy ste na ne dostávali?
Vždy som rada písala a píšem vlastne dodnes – či už o skúsenostiach z rozvojových projektov alebo o materstve. Blog bol a je takým mojím internetovým denníkom, ktorý mi zároveň pripomína, čo zažívam a prečo robím veci tak, ako ich robím. Takže tá verejná spätná väzba potom pre mňa nie je až taká dôležitá, lebo si píšem výpovede najmä pre seba. To ale neznamená, že ma odozva nepoteší. Blogy z Kene a Južného Sudánu sú stále veľmi čítané a mám na ne veľa pozitívnych reakcií.
Akú aktivitu by ste poradili ľuďom, ktorí pôjdu do terénu po vás (napríklad rozvojovým dobrovoľníkom a dobrovoľníčkam), aby počas svojho pobytu rýchlo nevyhoreli?
Dbať na psychohygienu. Ísť si zabehať, pozrieť si dobrý film a stretávať sa s ľuďmi – nie iba s lokálnymi ľuďmi (beneficientami pomoci). Ale tiež nie iba s kolegami z medzinárodnej komunity darcov (bubliny terénnych rozvojových pracovníkov).
Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Archív Alexandry Mamovej
Media about Development 