Každý mesiac sa budeme snažiť na stránke Media about Development upozorniť na najdôležitejšie novinárske prejavy zodpovednej rozvojovej žurnalistiky – (podľa možnosti) čo najčastejšie z pera a klávesnice slovenských novinárov a novinárok. Tieto tri reportáže o dodržiavaní či nedodržiavaní ľudských práv z Rwandy, Kuby a z Libanonu stoja za prečítanie.
Presne pred rokom v januári priniesol Lukáš Onderčanin z Rwandy sériu reportáží, ktoré boli uverejnené v denníku SME. Azda najviac pôsobila bola táto: Prečo som odpustil ľuďom, ktorí zabili moju rodinu aj priateľov.
Ide o výborný opis podstaty napätia medzi dvoma etnickými skupinami – Tutsi a Hutu, za ktoré mohli aj Európania. Autor cez osobné príbehy pozostalých obetí poukazuje na potrebu zmierenia a odpúšťania aj dvadsaťdva rokov od krvavej genocídy. Len tak sa môže krajina vzchopiť, ozdraviť a ekonomicky rásť (i napriek varovnému prstu zo strany expertov a istým zákazom zo strany nekonečne vládnuceho P. Kagameho). Do novinárskeho prejavu pridal dôležité štatistiky a vhodne premostil text smerom na Juhosláviu či Sýriu.Jeden z najdôležitejších článkov rozvojovej žurnalistiky za rok 2017, preto ho netreba minúť, obísť, ale nájsť si čas na jeho prečítanie.
Šéfeditor zahraničnej sekcie v denníku SME, Matúš Krčmárik, priniesol z Kuby niekoľko skvelých textov. Azda najviac “odviazaný” sa týkal kubánskych pankáčov pod názvom: Punkáčov už na Kube netreba väzniť. Stačí ľudí presvedčiť, že neexistujú.
O nedodržiavaní ľudských práv a (ne)slobode na Kube sa toho napísalo viac či menej odľahčene veľa. Nájsť taký uhol spracovania a originálny príbeh, aby upútal čitateľovu pozornosť, je preto čoraz ťažšie. Cez myslenie a tvorbu kubánskych pankáčov, a zároveň skvelé prepojenie podobnosti situácie s tou v Československu (cez disidentov a kapelu Plastic people of the Universe), sa to autorovi podarilo. Živé opisy z Havany a expresívny jazyk hlavnej postavy príbehu poukazuje na cestu, ako na Kube prežiť a prežívať.
Určite netreba prehliadnuť ani reportáž z Libanonu od Tomáš Bellu z Denníka N s fotografiami Martina Bandžáka pod názvom: Namiesto Chorvátska choďte budúci rok do Bejrútu.
Ako sám autor píše: “ak sa vám pri slove Bejrút vynorí obraz dymiacich ruín mesta, môže za to najmä libanonská občianska vojna, ktorá sa skončila v roku 1990; vraždili sa v nej navzájom najrôznejšie kresťanské a moslimské sekty s primiešaním zahraničných jednotiek v najrozličnejších a neustále sa meniacich kombináciách.” Motív obavy z návratu vojenského konfliktu sa nesie celým textom. Zároveň sa spomenie téma utečenectva a migrácie (do Európy), keďže sa celkom pochopiteľne nedá písať o Libanone a zároveň nespomenúť Sýriu. V Libanone totiž žijú asi 4 milióny Libanončanov a okolo 1,5 milióna, možno dokonca 2 milióny sýrskych utečencov. S pasážou o pochybnostiach Martina Bandžáka o účinnosti rozvojovej spolupráce by sa dalo polemizovať. Inak je reportáž vyborným zachytením atmosféry v danom meste, štáte i celom regióne.
Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Lukáš Onderčanin, Matúš Krčmárik a Martin Bandžák
Media about Development 