Rozbor filmu „Dar lásky pre Ugandu“ od Ivice Kúšikovej (Uganda, SKCH, 2012)
Dokumentaristka Ivica Kúšiková má na svojom konte niekoľko zaujímavých dokumentárnych filmov, ktoré v sebe nenesú len vizuálnu atraktivitu z exoticky pôsobiacich miest, ale predovšetkým v sebe nesú duchovný odkaz a evanjelizáciu. Pre Slovenskú katolícku charitu (SKCH) zrealizovala v rámci „one woman show“, teda zrežírovala, nakrútila i sama si zostrihala v roku 2011-12 „Dar lásky pre Ugandu“.
Hlavnými protagonistkami krátkeho dokumentu sú laická misionárka Margita Kačányiová a zdravotná sestra Catharine Riria, ktoré od roku 2011 spolupracujú so SKCH na výstavbe Centra pre HIV/AIDS postihnuté deti na severe Ugandy. V snímke zaznieva ich hovorené slovo (komentár i odpovede na otázky) – opisujúce skúsenosti so životom v rozvojovej krajine, ktorú sužovali v minulosti nepokoje medzi kmeňmi a dlhoročná občianska vojna, dnes je to vírus HIV a ochorenie AIDS. Obe ženy sa snažia zvyšovať povedomie o tomto nebezpečenstve a zmierniť jeho dosahy na obyvateľstvo. Úsmevnou situáciou z filmu, ktorá mi najviac utkvela v pamäti, bolo rozčúlenie a krik Margity na lokálnych pomocníkov, ktorí si urobili svoju prácu vytrhania buriny v areále centra lajdácky, čo ale nepotvrdzuje stereotyp, že všetci „Afričania“ sú leniví!.
Vo filme spoznávame jeden konkrétny osud dobrovoľníčky Agnes, ktorá je HIV pozitívna od roku 2000, manžel jej zomrel a dve zo štyroch detí sú takisto poznačené rovnakou chorobou. Prostredníctvom záberov zo severu Ugandy divácka obec pozoruje nehostinné podmienky, v ktorých tamojšie rodiny žijú a ktoré by chcel málokto z Európy zažiť. Obyvatelia Adjumani nemajú na výber, snažia sa zabezpečiť obživu pre svoje domácnosti akýmkoľvek spôsobom. V každej rodine, ak je ešte úplná, sa nachádza minimálne jeden človek, nakazený vírusom HIV. Čo je podľa slov protagonistiek horšie, rodičia nevedomky preniesli ochorenie na svoje deti – ktoré sú oslabené a nevedia problému čeliť. Vážnosť situácie si uvedomujú, až keď stratia rodičov a stávajú sa úplnými sirotami, ocitnú sa napospas ulici – bez možnosti navštevovať školu a žiť bezstarostným životom dieťaťa. Pred objektívom sa objavia bosé deti, ktoré nie sú v škole, ale vysedávajú pred hlinenými domcami na prašnej ceste a hrajú sa so svojimi mladšími súrodencami. Nejde o ilustračný záber, ale o podnet pre nahliadnutie do minulosti a do konkrétnych problémov i výziev – uvedomenie si, ako situácii predísť – ísť po prevencii a root-causes: prečo je cesta do školy ďaleka, nebezpečná?.
Niekoľkokát vo filme odznejú dôvody, vysvetľujúce potrebu dostavby centra pre HIV/AIDS postihnuté ugandské siroty v Adjumani. Generálny sekretár SKCH Radovan Gumulák dodáva, že financie na stavbu sa zháňajú problematickejšie, nakoľko Uganda nepatrí medzi prioritné krajiny pre SR v rámci oficiálnej rozvojovej pomoci – preto sa dielo podarí dokončiť len vďaka štedrosti ľudí zo Slovenska. Čistý fundraisingový motív, ktorým sa SKCH pri tvorbe a verejných projekciách tohto filmu netají.
V snímke zazrieme aj dievčatko Sally, ktorej osud bol prostredníctvom kampane SKCH dostatočne známy – je HIV pozitívna, nemá rodičov, stará sa o ňu a jej sestry len stará matka. Aj tu sa objaví pasáž, známa takmer z každého filmu z afrického kontinentu: Dievčatko sa usmieva do kamery, hrá sa s darovanou bábikou, nepremýšla o svojej chorobe. Tu však ide o hlavnú tvár kampane, ktorú chcú slovenskí darcovia a darkyne naozaj aspoň na chvíľu vidieť – aby SKCH dôverovali a prispeli na zbierku.
Pozitívom filmu je, že sa nesnaží divákov citovo vydierať (aj keď v úvode predsa len na pár sekúnd zazrieme obnažené deti). Neukazuje zomieranie ugandských sirôt na ulici, ich bezvládne telá, utrpenie a biedu – všetko je len v náznakoch či slovnom vysvetlení hlavných protagonistov.
Autorka: Boba Baluchová (novinárka, filmárka, pedagogička)