Madagaskarský portrét kňaza (v rámci série dokumentov “Moja misia”)

Rozbor filmu „Misionár na Pangalane“ zo série „Moja misia“ z afrického kontinentu (Madagaskar, PMD, 2012)

Na slovenskom trhu je niekoľko DVD so sériami dokumentov z rokov 2000–2012 o živote a práci slovenských misionárov a misionárok nielen na africkom kontinente – väčšinou na objednávku organizácie Pápežské misijné diela a pod taktovkou LUX communication v réžii vyštudovaného novinára Mareka Poláčka. Jeden z dielov Mojej misie je venovaný príbehu verbistu Štefana Bebjaka, ktorý vyzerá viac ako spevák skupiny Depeche Mode, než ako kňaz, a jeho pôsobeniu na Madagaskare. Tam pôsobí od roku 1997, a LUX tím filmárov bol jeho prvá návšteva zo SR. Cesta k nemu trvala 3 dni.

Film začína akčne: opálený sympaťák v tielku: Števo opravuje motorový čln, lebo sa chystá na pravidelné turné po svojich farnostiach v dedinkách na vodnom kanáli Pangalana. V detstve chcel byť námorníkom, tento sen sa mu na misii čiastočne splnil. Tradičná lokálna hudba občas pod zábermi pôsobí prihlučne až rušivo, ale dá sa na to zvyknúť. Naviac to ladí s tempom filmu a zvolenou strihovou skladbou – skokovito sa dozvedáme o dôležitých bodoch pôsobenia Štefana na africkom ostrove.

Dočkáme sa aj veselej situácie, resp. neplánovane klišéovitého záberu, keď hlavnú postavu lokálni ľudia na brehu rieky vítajú so spevom, hádžu mu pod nohy kvety a dávajú mu to najlepšie jedlo – ryžu. Štefan to okomentuje slovami: „to nie mňa vítajú, ale toho, koho reprezentujem – pána Boha“. Z masového uvítania a veľkých celkom kamera prechádza do individuálnych stretnutí s konkrétnymi ľuďmi, teda do polocelkov až polodetailov. Jedna veriaca pátra pýta peniaze, ale on už danú situáciu pozná – prisľúbi jej polovicu a povzbudí ju do aktivity (aby neboli pasívni a darom neprivykli): „pomáham im radou“ – dodáva Štefan s úsmevom, pričom si možno ani neuvedomuje, že to je princíp rozvojovej spolupráce. Nedávať im všetko do natrčených dlaní, ale pomôcť vedomosťou, radou, zručnosťou. Mladý kňaz spomína, že okrem svojho kňazského poslania sa snaží v dedinkách stavať studne, zabezpečiť im rybárske siete a pluhy. Prekvapivo sú jeho slová vo forme komentára, alebo hovoriacej hlavy na kameru silnejšie, ako zábery, ilustrujúce jeho slová. Aj keď z daných záberov sa cítime rozhorúčene, spotene – akoby sme sa po rieke, plnej komárov, presúvali spolu s otcom Štefanom.

Keď hovorí o Bohu, zvážnie, obraz sa na chvíľku pozastaví. Vydarené zábery sú práve zo slávenia svätých omší v svätostánkoch, z krstu detí a najkrajší so stišujúcim efektom je azda ten: ako Štefan sedí na stoličke uprostred pustého poľa a spovedá lokálneho veriaceho.

Slovenský kňaz sám o sebe povie, že je cholerik – ako oheň. Zároveň je priamočiary, úprimný a dokonca vtipný. Prítomnosť kamery okomentuje negatívne len raz – no právom – po 2 a pol hodinách spovedania na otvorenom slnku: „Dajte mi teraz pokoj.“ Preniknúť do charakteru hlavného protagonistu sa nám darí nielen počas intímnych chvíľ – písania emailu svojej rodine do SR, ale aj počas debát s veriacimi (veľkých celkov v otvorenej prírode) – počas priamej interakcie s madagaskarskými ľuďmi. Jeden z náčelníkov pôvodného kmeňa peje chvály na pátra, ale vyčíta mu, že pred ostatnými členmi komunity na neho nahlas nakričí.

V závere filmu sa zamýšla nad otázkou vieru a jej významu – porovnáva na príkladoch kresťanskú vieru a tradičné pohanské náboženstvá. Práve tie na Madagaskare vzbudzujú nevedomosť a strach, deti sa boja diskutovať s rodičmi. S niekoľkými lokálnymi ľuďmi sa verbista Štefan zhovára aj na kontroverznú tému čarodejníctva, chodenia po radu za šamanmi – čo-to divácka obec pochopí zo zaujímavých záberov na vnútro šamanského stanu a veštenie zo semienok. Podľa neho je však najdôležitejšie neprestať hľadať pravdu.

Nehostinné životné podmienky obyvateľstva, monotónna strava či slabá hygiena sú naznačené len vo filmových obrazoch, v komentári či vo výpovediach otca Štefana na nich nenarážame. Jeho osobný životný príbeh, úprimný portrét prevyšuje akékoľvek snahy PR projektu či fundraisingu, aj keď to je určite jeden zo sekundárnych cieľov nakrútenia tohto filmu a vycestovania slovenského štábu na Madagaskar. Námet, scenár, réžiu mal na starosti: Marek Poláček, strih: Ivica Kúšiková, dramaturgiu: Ivan Kočner.

Podobný vzor prípravy a realizácie filmov LUX tímu možno nájsť aj v ďalších dokumentoch zo série “Moja misia”. V portréte Štefana z Madagaskaru to bolo neúnavné hľadanie pravdy. V portréteotca Milana Zedníčka ide zasa o radosť – vlastný liek na bolesť a utrpenie v Angole. Dokument dostal názov podľa jeho prezávky: “Padre Alegría“. Vo filme “Anjeli”: o práci Františky Olexovej v centre pre zomierajúcich na AIDS v Juhoafrickej republike ide zasa o akceptáciu života s nadhľadom aj s humorom, hoci krutým či morbídnym. Inak by františkánske sestry nedokázali na onen svet odprevadiť toľko trpiacich detí, oblečených do anjelskych košielok – keďže v Nebi ich podľa rozprávky sestry Olexovej čakajú anjeli.

Autorka: Boba Baluchová (novinárka, filmárka, pedagogička)

Advertisements

About Media about Development

Writing and reporting about international development topics; development cooperation projects, community development success stories and global challenges (in Slovak and also in English language)
This entry was posted in development cooperation, documentaries, global problems, media, NGOs' work and tagged , , , , , , , . Bookmark the permalink.

Leave a Reply

Fill in your details below or click an icon to log in:

WordPress.com Logo

You are commenting using your WordPress.com account. Log Out / Change )

Twitter picture

You are commenting using your Twitter account. Log Out / Change )

Facebook photo

You are commenting using your Facebook account. Log Out / Change )

Google+ photo

You are commenting using your Google+ account. Log Out / Change )

Connecting to %s