Rozbor filmu „Nepokojná zem“ od Henricha Krejču a Branislava Vyhlídala (Sudán, Keňa, Nadácia Integra, 2010)
Publicistická snímka „Nepokojná zem“ z dielne televízie Markíza na objednávku nadácie Integra by sa po správnosti mala volať Nepokojné zeme, keďže vo filme sa (skôr slovom, ako obrazom) opisujú krajina Keňa a krajina Sudán – krátko pre rozdelením na dva štáty: Sudán a Južný Sudán. Práve z toho mohla novinárska dvojica Krejča-Vyhlídal vyťažiť, keďže v roku 2010 sa v krajine udialo veľa zmien a chystalo sa rozdelenie štátov (plus diskusia o budúcnosti ropy v danom regióne). Svoj potenciál a hodenú šancu však nevyužili…
Publicistický film v mnohom pripomína kultúrny šok: od eufórie (fascináciou všetkým novým, odlišným) si aj divácka obec prejde frustráciou, zvykaním si na videné a počuté, až po adaptáciu. Ak si myslíte, že vás na ploche 30 minút už nemá čo prekvapiť tematicky, tak sa mýlite – tvorcovia, zvyknutí na prípravu 30-60-sekundových spravodajských šotov do vysielania TV Markíza, sa snažia v každej minúte nadhodiť novú a novú tému, ponúknuť kompletnú skladačku o Východnej Afrike. Potom sa ale divák či diváčka prichytí pri tom, že nestíha kontinuálny prísun nových informácií do seba absorbovať. Nedokáže sa sústrediť na dva až tri typy hudobných slučiek s tradičným vokálom, ktorý sa opakuje dokola pod celým filmom, a nepomôžu ani oddeľovania tém (kratučné prestávky na nádych-výdych) v podobe spomalených čiernobielych záberov – detailov na matky s deťmi, hľadiacimi do objektívu kamery.
Krejčov komentár pripomína frázy z Rozborilovho prejavu v „Modré z Neba“ – čo slovo, to klišé, spojené s citovým vydieraním (pritom to ale nevidíme v obraze): „Krutú daň za vojnu si odnášajú obyčajní ľudia. Míny číhajú všade a takmer každý deň príde niekto prinajmenšom o nohu, a je šťastný, ak nie o život…“ Osobne by som pasáž s mínami a domácou výrobou plastových protéz – náhražok nôh venovala väčšiu časť filmu, ak nie celý film. Na príbehu dvoch obetí sa dá opísať celá politická i spoločenská situácia v Sudáne, i samotné ľudské osudy. V tomto filme je tomu venovaných len niekoľko záberov, čo je na škodu veci.
Napriek tomu, že finančné prostriedky na realizáciu filmu od Slovak Aid získala Nadácia Integra, zábery sú nakrútené z významnej časti na projektoch inej slovenskej rozvojovej organizácie: eRKo. Aj jediné slovenské hovoriace hlavy Ján Rusnák a Maroš Čaučík sú z eRKa. Čo divákovi môže byť, samozrejme, jedno – on chce pravdepodobne vidieť, ako to hlavne v Sudáne vyzerá, lebo tam na dovolenku, na rozdiel od Kene, určite nepôjde. Nijakých výnimočných či iných záberov (či tradičných, no aspoň v nových súvislostiach), aké už doteraz vidiel z afrického kontinentu, sa však nedočká. Učiteľky, učiace abecedu miestne deti, natlačené v uniformách do lavíc; nemocnice, plné tehotných či dojčiacich či rodiacich žien; rodiny, nesúce bandasky pochybnej vody z ďalekej studne; chudoba, očividná na každom kroku v rámci slumu; dokonca scenárista Krejča, držiaci na rukách malé dievčatko…
Krejča a Vyhlídal nedokázali v sebe prebiť žurnalistického ducha (s čím mám aj ja sama ako novinárka často problém) – nechcú vynechať jediný dôležitý údaj, chcú pokryť informačne všetko na malej ploche, spomenúť všetky problémy vúchodoafrických krajín. Pritom však skĺzavajú k zovšeobecnovaniu, akcentovaniu len útržkovitých trápení bez vysvetlenia (prečo vznikli a ako ich riešiť) v rýchlom slede a v človeku ostane len jediné slovo, slová: beznádej a chudoba. V sudánskej polovici filmu vidíme totiž nebezpečnú vodu, z ktorej pijú obyvatelia; choroby, ktorými sú postihnutí – aj keď v Sudáne AIDS zatiaľ nie je takou hrozbou; stretnutie vojakov, ktorí debatujú o budúcnosti krajiny a ťažení ropy – veľa negatívneho pocitu naraz.
Naopak zábery z druhej polovice filmu o Keni (až na pasáž z nairobského preľudneného slumu) sú viac naplnené pozitívnym pocitom, nádejou, úspešnými projektmi slovenských mimovládok. Sledujeme pri práci lokálnych pestovateľov, ktorí spracovavajú makadamiové orechy pre fair-trade reťazce; ďalej učiteľov, ktorí učia deti i dospelých v škole čítať; bývalé prostitútky, ktoré majú teraz malý biznis na batikovanie farebných látok. Niekoľkokrát sa vo filme objaví titulok s číslom účtu a webovou adresou slovenskej organizácie eRKo a Nadácia Integra, aby divácka obec nezabudla po dopozeraní filmu prispieť na aktivity daných mimovládok.
Záver filmu hodnotím pozitívne – ani nie tak z filmárskeho, ako skôr z ľudského a rozvojového hľadiska. Vidíme totiž aj zle investovanú rozvojovú pomoc – stoličky od nejakého severského donora v stanoch od UNICEF, ktoré hrdzavejú na dvore – keďže ich miestni bez dodania skrutiek a šrúbov nedokážu zložiť a používať. Niekoľkokrát vo filme vidíme terénne autá a malé lietadlá OSN. Šéf organizácie eRKo Maroš Čaučík si praje, aby sa dával väčší priestor miestnym – aby rozhodli, ako a čím im pomôcť. Nepochybuje, že rozvojová pomoc je potrebná, ale uvažuje nahlas o jej inej podobe, forme…
Autorka: Boba Baluchová (novinárka, filmárka, pedagogička)
