Film „Nepokojná zem“ pripomína kultúrny šok

Rozbor filmu „Nepokojná zem“ od Henricha Krejču a Branislava Vyhlídala (Sudán, Keňa, Nadácia Integra, 2010)

Publicistická snímka „Nepokojná zem“ z dielne televízie Markíza na objednávku nadácie Integra by sa po správnosti mala volať Nepokojné zeme, keďže vo filme sa (skôr slovom, ako obrazom) opisujú krajina Keňa a krajina Sudán – krátko pre rozdelením na dva štáty: Sudán a Južný Sudán. Práve z toho mohla novinárska dvojica Krejča-Vyhlídal vyťažiť, keďže v roku 2010 sa v krajine udialo veľa zmien a chystalo sa rozdelenie štátov (plus diskusia o budúcnosti ropy v danom regióne). Svoj potenciál a hodenú šancu však nevyužili…

Publicistický film v mnohom pripomína kultúrny šok: od eufórie (fascináciou všetkým novým, odlišným) si aj divácka obec prejde frustráciou, zvykaním si na videné a počuté, až po adaptáciu. Ak si myslíte, že vás na ploche 30 minút už nemá čo prekvapiť tematicky, tak sa mýlitetvorcovia, zvyknutí na prípravu 30-60-sekundových spravodajských šotov do vysielania TV Markíza, sa snažia v každej minúte nadhodiť novú a novú tému, ponúknuť kompletnú skladačku o Východnej Afrike. Potom sa ale divák či diváčka prichytí pri tom, že nestíha kontinuálny prísun nových informácií do seba absorbovať. Nedokáže sa sústrediť na dva až tri typy hudobných slučiek s tradičným vokálom, ktorý sa opakuje dokola pod celým filmom, a nepomôžu ani oddeľovania tém (kratučné prestávky na nádych-výdych) v podobe spomalených čiernobielych záberov – detailov na matky s deťmi, hľadiacimi do objektívu kamery.

Krejčov komentár pripomína frázy z Rozborilovho prejavu v „Modré z Neba“ – čo slovo, to klišé, spojené s citovým vydieraním (pritom to ale nevidíme v obraze): „Krutú daň za vojnu si odnášajú obyčajní ľudia. Míny číhajú všade a takmer každý deň príde niekto prinajmenšom o nohu, a je šťastný, ak nie o život…“ Osobne by som pasáž s mínami a domácou výrobou plastových protéz – náhražok nôh venovala väčšiu časť filmu, ak nie celý film. Na príbehu dvoch obetí sa dá opísať celá politická i spoločenská situácia v Sudáne, i samotné ľudské osudy. V tomto filme je tomu venovaných len niekoľko záberov, čo je na škodu veci.

Napriek tomu, že finančné prostriedky na realizáciu filmu od Slovak Aid získala Nadácia Integra, zábery sú nakrútené z významnej časti na projektoch inej slovenskej rozvojovej organizácie: eRKo. Aj jediné slovenské hovoriace hlavy Ján Rusnák a Maroš Čaučík sú z eRKa. Čo divákovi môže byť, samozrejme, jedno – on chce pravdepodobne vidieť, ako to hlavne v Sudáne vyzerá, lebo tam na dovolenku, na rozdiel od Kene, určite nepôjde. Nijakých výnimočných či iných záberov (či tradičných, no aspoň v nových súvislostiach), aké už doteraz vidiel z afrického kontinentu, sa však nedočká. Učiteľky, učiace abecedu miestne deti, natlačené v uniformách do lavíc; nemocnice, plné tehotných či dojčiacich či rodiacich žien; rodiny, nesúce bandasky pochybnej vody z ďalekej studne; chudoba, očividná na každom kroku v rámci slumu; dokonca scenárista Krejča, držiaci na rukách malé dievčatko…

Krejča a Vyhlídal nedokázali v sebe prebiť žurnalistického ducha (s čím mám aj ja sama ako novinárka často problém) – nechcú vynechať jediný dôležitý údaj, chcú pokryť informačne všetko na malej ploche, spomenúť všetky problémy vúchodoafrických krajín. Pritom však skĺzavajú k zovšeobecnovaniu, akcentovaniu len útržkovitých trápení bez vysvetlenia (prečo vznikli a ako ich riešiť) v rýchlom slede a v človeku ostane len jediné slovo, slová: beznádej a chudoba. V sudánskej polovici filmu vidíme totiž nebezpečnú vodu, z ktorej pijú obyvatelia; choroby, ktorými sú postihnutí – aj keď v Sudáne AIDS zatiaľ nie je takou hrozbou; stretnutie vojakov, ktorí debatujú o budúcnosti krajiny a ťažení ropy – veľa negatívneho pocitu naraz.

Naopak zábery z druhej polovice filmu o Keni (až na pasáž z nairobského preľudneného slumu) sú viac naplnené pozitívnym pocitom, nádejou, úspešnými projektmi slovenských mimovládok. Sledujeme pri práci lokálnych pestovateľov, ktorí spracovavajú makadamiové orechy pre fair-trade reťazce; ďalej učiteľov, ktorí učia deti i dospelých v škole čítať; bývalé prostitútky, ktoré majú teraz malý biznis na batikovanie farebných látok. Niekoľkokrát sa vo filme objaví titulok s číslom účtu a webovou adresou slovenskej organizácie eRKo a Nadácia Integra, aby divácka obec nezabudla po dopozeraní filmu prispieť na aktivity daných mimovládok.

Záver filmu hodnotím pozitívne – ani nie tak z filmárskeho, ako skôr z ľudského a rozvojového hľadiska. Vidíme totiž aj zle investovanú rozvojovú pomoc – stoličky od nejakého severského donora v stanoch od UNICEF, ktoré hrdzavejú na dvore – keďže ich miestni bez dodania skrutiek a šrúbov nedokážu zložiť a používať. Niekoľkokrát vo filme vidíme terénne autá a malé lietadlá OSN. Šéf organizácie eRKo Maroš Čaučík si praje, aby sa dával väčší priestor miestnym – aby rozhodli, ako a čím im pomôcť. Nepochybuje, že rozvojová pomoc je potrebná, ale uvažuje nahlas o jej inej podobe, forme…

Autorka: Boba Baluchová (novinárka, filmárka, pedagogička)

Advertisements

About Media about Development

Writing and reporting about international development topics; development cooperation projects, community development success stories and global challenges (in Slovak and also in English language)
This entry was posted in development cooperation, documentaries, global problems, humanitarian aid, media, NGOs' work and tagged , , , , , , , , , . Bookmark the permalink.

Leave a Reply

Fill in your details below or click an icon to log in:

WordPress.com Logo

You are commenting using your WordPress.com account. Log Out / Change )

Twitter picture

You are commenting using your Twitter account. Log Out / Change )

Facebook photo

You are commenting using your Facebook account. Log Out / Change )

Google+ photo

You are commenting using your Google+ account. Log Out / Change )

Connecting to %s