Prinášame rozhovor so slovenskou terénnou pracovníčkou, momentálne pracujúcou na rozvojovom projekte Trnavskej univerzity (TU) na pobreží Kene. Ako môže slovensko-kenské partnerstvo ovplyvniť boj s podvýživou a znižovanie úmrtnosti detí do päť rokov v ľudnatom regióne Kwale – predstaví Dr. Božena Baluchová.
Na svoj mladý vek máte na svojom konte pomerne dosť akademických titulov? Čo a prečo ste to všetko študovali, resp. študujete?
Najprv som na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave vyštudovala geológiu (moja dizertačná práca ponúkla unikátny mineralógický rozbor a analýzu prachu v ovzduší z oblastí s banskou činnosťou, ako aj vplyvu na zdravie človeka). Potom som chcela popularizovať a medializovať prírodné vedy, tak som akosi prirodzene absolvovala aj štúdium žurnalistiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Následne mi o globálnych problémoch a aktivitách mimovládok nestačilo len písať, či hovoriť v rozhlase – potrebovala som pracovať s obrazom, a tak momentálne pracujem na svojom magisterskom dokumentálnom filme o novodobom misionárstve v ateliéri prof. Balca na Filmovej a televíznej fakulte VŠMU v Bratislave. Keďže sa pohybujem v oblasti rozvojového vzdelávania a rozvojovej pomoci, resp. spolupráce teoreticky i prakticky, a rada by som svoje poznatky ponúkala študentskej obci na slovenskej akademickej pôde, snažím sa to celé spečatiť postgraduálom na Katedre rozvojových štúdií na Univerzite Palackého v Olomouci. Keby som mala viac energie a ďalších 6 rokov pre samú seba – určite by som sa ešte dala na tropickú medicínu. Momentálne pôsobenie v Keni ma presviedča o potrebe a význame tohto odboru. V tomto živote to však už zjavne nestihnem.
Ako tieto poznatky využívate v teréne v rámci afrického kontinentu?
Na to, aby ste dobre koordinovali projekt rozvojovej spolupráce v teréne – v samotnej krajine s nízkymi príjmami na africkom či ázijskom kontinente, nemusíte mať vyštudovanú sociálnu prácu. Potrebujete však tréning od vysielajúcej univerzity či mimovládky, aby vás nezlomil kultúrny šok či komunikačné bariéry po príchode na miesto výkonu práce. Trnavská univerzita tento typ vzdelávania na svojej pôde ponúka v podobe 7-modulového TERSu (Tréningu efektívnej rozvojovej spolupráce). Vedenie kwalskej nemocnice sa prv môjho multi-mediálneho backgroundu bálo, ale nakoniec sme spoločne prišli na to, že komunikácia (medzikultúrna i tá mediálna) je veľmi dôležitá.
Pracujete ako terénna pracovníčka na projekte “Sociálno-zdravotnícka starostlivosť o podvyživené deti do 5. roku života a ich matky v regióne Kwale” Trnavskej univerzity v regióne Kwale na pobreží Kene. Čo všetko máte vlastne na starosti?
Ak by som mala byť stručná, tak: všetko. S kolegom Michalom Miadokom koordinujeme tri nutričné centrá v rámci regiónu Kwale (v Kwale, Tiwi a Mkongani) – zásobujeme ich výživovými náhradami a doplnkami (kašou, fazuľou, vitamínami); máme na starosti účtovníctvo, nákup materiálu, platy lokálnych expertov i našich komunitných zdravotníckych pracovníkov a pracovníčok; komunikujeme s vedením kwalskej okresnej nemocnice, s politickými predstaviteľmi nového kwalského samosprávneho kraja (Kwale County) o fungovaní a udržateľnosti anti-malnutričného programu; dohliadame na vyšetrovanie detí i matiek, zaradenie do programu a zápis ich údajov do úradných záznamov; kontrolujeme zber údajov o podvýžive v teréne. Snažíme sa prepájať socio-zdravotníctky projekt aj s ďalšími oblasťami, ako vzdelávanie (vybavenie odbornej knižnice, prednášky pre matky a školenia pre nemocničný personál), či potravinová bezpečnosť cez modelové záhrady (kde si matky z anti-malnutričného programu môžu zlepšiť svoje vedomosti a zručnosti v pestovaní suchu-odolných plodín, lokálnom farmárčení a preniesť nadobudnuté znalosti do svojich domovov).
Ako vlastne vyzerá také nutričné centrum v Keni?
Nutričné centrum v Kwale bolo celé nanovo postavené vďaka projektu TU, financovanému z prostriedkov Slovak Aid. Na európske pomery je menšie než by ste čakali, ale v Keni je to bežné. Pozostáva z miestnosti pre vyšetrovanie a monitoring podvýživených klientov (predovšetkým detí do 5 rokov a ich matky); ďalej zo skladu s výživovými náhradami a doplnkami stravy; z špecializovanej odbornej knižnice (s viac ako 75 knihami, zameranými tematicky na zdravotníctvo, medicínu, výživu), malej kancelárie a kuchyne. Ďalšie dve vidiecke centrá sú zjednodušené verzie kwalského centra – zariadené vyšetrovne v už existujúcich zdravotníckych zariadeniach.
Ako v týchto kenských nutričných centrách bojujete s podvýživou?
Treba si uvedomiť, že ťažká podvýživa je nielen medicínsky problém, ale aj spoločenský. Medzi najčastejšie príčiny podvýživy v Keni patria slabé stravovacie návyky, ale i vysoké ceny jedla – veď takmer polovica obyvateľov Kene nemá zabezpečený prístup k potrave, žije v chudobe. Za príznak podvýživy možno považovať: pokles fyzickej a mentálnej kondície, nechutenstvo, úbytok telesnej hmoty… Manažment podvýživy potom pozostáva z liečby v nemocnici, rehabilitácie a obnovy zdravia dieťata, ako aj z pravidelných kontrol detí po prepustení z nemocnice. Základom boja proti podvýžive je prevencia. Preto sa i náš projekt snaží zlepšiť dostupnosť zdravotníckej starostlivosti, ako aj zlepšenie vedomostí i zručností v oblasti výživy a zdravia (výlučné dojčenie počas prvých 6 mesiacov života, príprava potravy a hygiena) prostredníctvom prednášok pre matky/klientky centier.
Ako sa Vám spolupracuje s miestnou komunitou a lokálnymi autoritami?
Aby fungovalo slovensko-kenské partnerstvo, musíte s lokálnym partnerom v danej krajine globálneho Juhu otvorene komunikovať a najmä reagovať na potreby i podnety lokálnej komunity. To sa nám v kwalskom regióne, myslím, podarilo. Dva predošlé tímy terénnych pracovníkov TU zabezpečili kvalitný dvojmesačný tréning pre 50 domácich ľudí, z ktorých sme potom do 3 nutričných centier zamestnali len niekoľkých. Ostatní však pôsobia v dištrikte ako dobrovoľníci či promotéri – aj vďaka nim sa informácia o našom projekte rozšíri medzi matky a ľahšie možno vyhľadávať deti z ťažkou podvýživou v teréne. Napriek odlišným kultúrnym návykom, náboženským rituálom či kmeňovým pravidlám, sa nám s miestnymi ľuďmi – šikovnými komunitnými zdravotníckymi pracovníkmi a pracovníčkami spolupracuje dobre. Občas im treba viac-krát prízvukovať niektoré aktivity, pokým pochopia ich dôležitosť (poctivé zbieranie dát a zaznamenávanie údajov o novo-prijatých deťoch do anti-malnutričného programu), ale inak berú svoju prácu veľmi vážne a ich rodina i komunita si to cení.
Dokážu vás ešte lokálni ľudia v niečom pozitívne či negatívne prekvapiť?
Občas sa ešte nahnevám na pomalosť systému – prečo im to tu všetko tak dlho trvá. To, čo by ste na Slovensku vyriešili za pol dňa, v Keni niekedy trvá týždeň. To váš však nesmie rozhádzať! Netreba vo svojom pracovnom tempe poľaviť, no treba brať v úvahu aj ich ponímanie času a kultúrne zvyklosti – frázy ako „hakuna matata“ či „pole pole“ (nikam sa neponáhľať – pomaly, pomaly) treba mať vždy na zreteli. Ak niečo nevybavím v jeden deň, nerezignujem, ale zameriam sa na ďalšie projektové aktivity – po jednom dni frustrácie zákonite prichádza deň motivácie, inšpirácie aj pozitívnej spätnej väzby.
Ako ste sa adaptovali na život v tejto východoafrickej krajine a odlišnej kultúre? Aký je región Kwale v porovnaní so zvyškom Kene?
Keďže som už Keňu v minulosti navštívila, žiaden veľký kultúrny šok sa u mňa nekonal. Život na pobreží plynie akosi pomalšie a pokojnejšie, no problémy s adaptáciou som nemala. Klíma je vyhovujúca, s pršiplášťom a gumákmi sa dá absolvovať aj obdobie dažďov bez ujmy na zdraví. V regióne Kwale je však omnoho viac moslimského obyvateľstva, ako povedzme v hlavnom meste Nairobi, alebo v oblasti Mount Kenya. Preto aj v 35-stupňových horúčavách musím chodiť do práce viac oblečená – mávam zahalené ramená a kolená. Snažím sa rešpektovať väčšinu ich pravidiel a zbytočne domácich neprovokovať. Nie som tu totiž ako turistka – na pár dní, ale snažím sa tu s nimi celé mesiace niečo spoločne budovať.
Koľko ľudí zo Slovenska pracuje na tomto konkrétnom projekte, financovanom zo zdrojov Slovak Aid?
V ústredí Trnavskej univerzity na tomto rozvojovom projekte pracujú traja ľudia (projektový manažér Dr. Juraj Jančovič, koordinátorka Mgr. Adéla Bodo-Novotná a finančná manažérka Ing. Daniela Naništová). Do terénu sú zvyčajne vyslané dvojčlenné posádky. Spolu s kolegom Michalom Miadokom tvoríme tretí, zaroveň posledný tím v rámci tohto projektu. Pred pár týždňami nám vďaka novému dobrovoľníckemu programu MZVaEZ SR pribudol aj rozvojový dobrovoľník – IT špecialista Pavol Markovič, vďaka ktorému môžeme do projektu zahrnúť ďalšiu prioritu novodobých rozvojových partnerstiev – vzdelávanie v oblasti informačných technológií. Tréning počítačových základov pre komunitných zdravotníckych pracovníkov a pracovníčky, zameraný na digitalizáciu dát o podvýžive z papierovej do počítačovej databázy, má u lokálnych ľudí úspech a pozitívnu odozvu.
Nutričné centrá v kwalskej oblasti majú za úlohu viesť databázu pacientov/klientov (detí do 5 rokov a ich matiek). Koľko detí je momentálne zapojených do anti-malnutričného programu? Ako budú vyzerať výsledky zo zbierania a vyhodnocovania údajov v rámci týchto databáz?
V anti-malnutričnom programe je doteraz zaregistrovaných zhruba 570 podvyživených detí – čo je viac, ako bolo pôvodne plánované v projektovom dokumente z roku 2011 (a to ešte nie sme v závere projektu!). Čo sa týka vedenia databázy – súhrn informácií o podvýžive v kwalskom regióne v elektronickej podobe je pre nás veľmi dôležitý, keďže doteraz nič podobné vlastne neexistovalo. Veríme, že i po našom odchode domov na Slovensko, bude našimi komuniťákmi a komuniťáčkami poctivo dopĺňaný aktuálnymi údajmi. Tieto jedinečné informácie o výžive/podvýžive budú spracované, analyzované a vyhodnocované na pôde TU v rámci vedeckých prác. Aj to je spôsob, ako možno zvýšiť povedomie o problematike v SR i v Keni, a ako zlepšiť intervenciu a manažment podvýživy v samotnej kwalskej komunite.
Tento rozvojový projekt sa chýli koncu. Čo bude nasledovať po ňom?
Radi by sme po dohode s vedením nemocnice, miestnymi mimovládkami i zástupcami samosprávy nadizajnovali nový rozvojový projekt, zameraný na potravinovú bezpečnosť a vzdelávanie v oblasti výživy a zabezpečovanie obživy v tomto regióne. Lebo napriek odvážnym plánom kenských politikov – vymaniť sa z označenia „rozvojová krajina“ už v roku 2030, táto preľudnená pobrežná oblasť východoafrickej republiky stále potrebuje pomoc, resp. spoluprácu zo strany krajín s vyššími príjmami (teda aj zo Slovenska). Podľa aktuálnych dát musíme teraz určiť miesta, kde by bol náš projekt najviac potrebný a efektívny.
Text: Eva Klandúchová (SlovakAid / MZVaEZ SR), Foto: Palo Markovič a Boba Baluchová (TU, MediaAboutDev & OZ DocUnion)
Rozhovor bol pripravený a spracovaný pre Newsletter SlovakAid 2013.
Media about Development 