Slovenská katolícka charita (SKCH) prostredníctvom projektu Adopcia na diaľku® a vďaka adoptívnym rodičom – zapojeným slovenským darcom a darkyniam podporuje deti v indickom štáte Karnataka (v mestách Honavar, Karwar, Shimoga, Mangalore, Vamanjoor a Sorab) a v Albánsku (v osade Tale-Bregdet – asi 80 km od Tirany). Ako sa tomuto projektu darilo v poslednom období?
Mária Takáčová sa venuje Adopcii na diaľku® už dvanásť rokov, sprostredkováva podporu detí a najmä komunikáciu medzi slovenskými adoptívnymi rodičmi a deťmi, resp. celými ich rodinami v ôsmich sociálnych centrách v indickom štáte Karnataka. Venuje sa aj koordinácii adopcie v Albánsku.
V Indii funguje Adopcia na diaľku® už 15 rokov
Vo Vietname bola charitou odštartovaná adopcia pred rokom, v Indii však tento projekt funguje už vyše pätnásť rokov. Počas 15-ročného trvania projektu slovenskí darcovia a darkyne svojimi príspevkami pomohli už tisícke indických detí – postaviť sa na vlastné nohy, a tým pomáhať ďalej svojim súrodencom, rodičom i celej komunite. V roku 2011 mohli mladí ľudia v Indii dokončiť svoje štúdium na stredných odborných školách, vyučiť sa v rôznych profesiách. Dokonca niektoré z nich mohli pokračovať na univerzite, a tým zvýšiť svoje šance na trhu práce. Pokračovalo sa v prístavbe a zariadení internátu v rámci Zdravotnej školy sv. Ignáca v Honavare (SISON), aby mohlo byť prijatých viac uchádzačiek z vidieckych obcí (konkrétne ďalších 160 študentiek zo štyroch ročníkov).
Koordinátorka projektu Mária Takáčová objasňuje, čo všetko majú deti z príspevkov zabezpečené: „Kupujeme im školské potreby, učebnice, zošity, školské rovnošaty, zabezpečujeme úhradu školného, cestovného alebo internátnych poplatkov, ale aj krátkodobé letné tábory či zdravotnícku starostlivosť resp. liečbu.“
V škole pre odstránenie detskej práce Sadhana je podľa informácií riaditeľa Patricka Furtada momentálnou prioritou – zakúpiť dodávkové auto na prepravu materiálu. V Sadhane totiž majú aj dielňu na výrobu zošitov a učebníc, ktoré dodávajú do iných centier. Odtiaľ potom recipročne získavajú školské uniformy a dáždniky, potrebné v monzúnovom období. Príspevky od slovenských darcov a darkýň v tejto špeciálnej indickej škole poslúžia aj na zakúpenie pomôcok a potrieb pre odborné kurzy – maľovanie na textílie, záhradkárstvo či chov úžitkových zvierat.
Mária Takáčová prezrádza viac o dobrosrdečných Slovákoch a Slovenkách, ktorí celé roky podporujú stovky detí v Indii: „Stále ma prekvapuje obetavosť rodín, ktoré popri svojich vlastných šiestich i viac ratolestiach chcú pomáhať núdznym na inom kontinente. Obdivuhodní sú tí všetci spoluobčania, ktorí sa s priemerným platom či dokonca so skromným dôchodkom vedia podeliť a podporiť v cudzine adoptívne dieťa.“
Pracovníci SKCH absolvovali aj monitorovaciu cestu do centier, v ktorých sa vzdelávajú deti, podporované zo Slovenska. Mária Takáčová hovorí o tom, čo ju v indických rodinách prekvapilo: „Navštívené príbytky boli upratané a čisté, napriek prašnej červenej hline, ktorá je všade naokolo. Práve červená farba poukazuje na prítomnosť a ťažbu železnej rudy, ktorá je jednou z možností skromného zárobku pre hlavy rodín. Príjemne nás odzbrojila plachosť detí s nenápadným úsmevom v ich tvárach. Negatívne nás šokovala bieda veľkomiest, ktorú sme mohli vidieť na uliciach aj v slumoch Bombaja – jedného z najväčších indických miest.“ Slovenským adoptívnym rodičom a podporovateľom projektu SKCH bol priblížený život v Indii a potreba podpory tamojších detí prostredníctvom filmu Ivice Kúšikovej.
Slovenskí darcovia a darkyne svojimi príspevkami pomohli už tisícke indických detí a mladých žien – postaviť sa na vlastné nohy. Foto: archív SKCH
Albánsko sa spamätáva pomaly
V Albánsku funguje projekt adopcie od roku 2005. Počas roka 2011 prebiehali intenzívne práce na výstavbe nového centra v osade Tale-Bregdet, pretože kapacita pôvodného provizórneho centra zďaleka nestačila na misijnú činnosť sestier saleziánok (FMA). Nepretržite pokračovali saleziánske aktivity pre deti a mládež – doučovanie, odborné kurzy na získanie diplomu z výpočtovej techniky, sekretárskej praxe, šitia, varenia a pečenia, ďalej kurzy pre animátorov mládeže či príprava na sviatosti atď. Počas letných prázdnin rehoľné sestry v spolupráci s dobrovoľníkmi pripravili výlety a letné tábory. Okrem vzdelávacích a voľnočasových aktivít sestry zabezpečili aj zdravotné prehliadky a primerané lekárske ošetrenie pre deti, podporované v projekte Adopcia na diaľku®.
V miestnych podmienkach bez pracovných príležitostí sa sestry snažia nájsť nielen adoptívnych rodičov pre konkrétne albánske deti, ale aj pomoc pri zabezpečovaní všeobecných potrieb. Spolupracovníčka SKCH – sestra Magda Cerovská, FMA pripomína: “V osade Bregdet bývajú rodiny, ktoré sa nesťažujú, že im chýbajú peniaze, že nemajú nové alebo teplé šaty. Nehovoria o tom, čo by si chceli kúpiť, sú vďační a snažia sa žiť dôstojne, skromne.” Niektoré z drevených príbytkov v osade vyzerajú na pohľad ako slovenská stodola či kôlňa. Je však otázkou času, kedy tieto domy podľahnú zbúraniu a následnej výstavbe nových panelákov – nielen Tirana totiž zažíva obrovský stavebný boom. Štát sa i takto spamätáva zo 40-ročného vyčíňania vlády komunistického diktátora Envera Hodžu.
Koordinátorka projektu Mária Takáčová uskutočnila spolu s pánom farárom Ľudovítom Gabrišom monitorovaciu cestu a pracovnú návštevu u sestier saleziániek v Albánsku. Obaja po návrate opísali Albánsko následovne: „Z 3-miliónovej krajiny žije asi milión príve v Tirane. Veľkú časť predstavujú prisťahovalci z hôr a dedín, hľadajúci v hlavnom meste zárobok a lepšiu budúcnosť. Ten kto má prácu, alebo prevádzkuje svoj obchodík, má o živobytie postarané.“ Každá z navštívených, Slovenskom podporovaných rodín má za sebou i pred sebou zložitý osud: „V jednej rodine elektrický prúd zabil otca a matka musí sama zabezpečiť potreby početnej rodiny, druhej rodine sa prepadá strecha na drevenom dome, naviac synovi Gentianovi zistili nefunkčnosť jednej obličky. Zdravotnícku starostlivosť v Albánsku si však môžu dovoliť len majetní ľudia.“ Pánovi farárovi Ľudovítovi sa podarilo stretnutie s jeho „adoptívnou dcérou“. Presvedčil ju, aby po základnej škole pokračovala v štúdiu u sestier v Tirane.
Mária Takáčová k situácii v Albánsku dodáva: „Tí šťastnejší otcovia rodín si nájdu prácu v susednom Grécku, Taliansku či Nemecku, ale za zárobkom odchádzajú od blízkych na dlhý čas. Mamy sa tak stávajú aj otcami a našu podporu i pomoc si v každom prípade zaslúžia. Je škoda, že väčšina našincov posudzuje túto krajinu len cez zlé skúsenosti s Albáncami, cez ich negatívny obraz v médiách.“ Sestra Magda a sestra Carolina sa v rámci komunity maximálne venujú deťom a rodinám v osade – určite napomôžu pri výchove zodpovedných mladých ľudí, ktorých Albánsko veľmi potrebuje. Sestry sú zároveň stopercentnou zárukou, že príspevky z projektu SKCH sú spoľahlivo využité v prospech týchto detí. Momentálnou prioritou sestier je založiť v osade pekáreň, aby obyvatelia nemuseli dochádzať po chlieb 6 km do najbližšej dediny. Po pekárni bude nasledovať vybavenie pre miestnu materskú školu.
Autorka textu: Božena Baluchová (mediálna koordinácia SKCH)
Media about Development 