Pani Ľud(o)milka sa na Spiši stará o všetkých bez rozdielu

Človek by sa čudoval, koľko sa toho dá stihnúť za pol dňa – koľkých ľudí možno navštíviť, ošetriť, aj duchovne povzbudiť. Hlavná sestraAgentúry domácej starostlivosti Charitas v Spišských Vlachoch, energická Ľudmila Gondová, nám predviedla – ako prebieha práca sestry v spišskom teréne.

Pani Gondová navštevuje pani Gendošíkovú – 83-ročnú babičku v tradičnom odeve, ktorá je absolútne pri zmysloch a vyzerá na 65 rokov. Nechce sa však fotografovať – vraj aj vnúčence ju museli dlho prehovárať, aby chvíľu postála pred objektívom počas rodinného fotografovania v deň ich prvého svätého prijímania. Napokon z nej vypadne, že na tvári má až tri druhy vrások a nie je to pekné. Pani Ľudmila si otrie kropaje potu z čela a vraví: „teta, vrásky predsa nie sú najväčší problém. Aj ja mám seba komplexy – lebo sa nemám kedy postarať o seba a svoje zdravie.“ Na starej favoritke musí ešte dnes obehnúť niekoľko pacientov v okolí Bystrian – nie je ani čas na návštevu zubára, nieto ešte na nový účes, či nákup nového rámu okuliarov.

Hlavná sestra ošetruje ráznej babičke ulkusy, rany predkolenia (žilový problém z nedostatočného prekrvenia končatín) a plánuje svoju ďalšiu návštevu. Pani Gendošíkovej nabudúce prinesie aj dávku nových liekov a pomôcok. Obe sa snažia odhadnúť, koľko desiatok eur bude treba nechať v lekárni. Bude to zas veľká čiastka, do smiechu im nie je…

Viac ako osemdesiatročná pacientka si sama „porcuje“ lieky, aj na dvor zvládne vyjsť – no do kostola v dedine už nie. Ale sväté omše počúva aspoň prostredníctvom rádia a televízie. Pani Ľudmila však prízvukuje: „Dôležité je udržiavať si fyzickú kondíciu a sebestačnosť – pokým sa to dá. Nech sa pacienti predčasne neopúšťajú.“

Z agónie späť do aktívneho života

Ďalšia pacientka našej sprievodkyne je pani Kiczková – v námorníckom tričku s prenikavým pohľadom a pevnými vlasmi. Nik by jej nehádal osemdesiat. Býva v dome dcéry – jednej z jej piatich detí, pravidelne cvičí. Pred dvoma rokmi však bolo všetko inak. Pani Kiczková bola z nemocnice prepustená do paliatívnej starostlivosti – šlo o posledné štádium, nebola veľká šanca na zmenu – nejavila známky života, bola v agónii, na päte už mala dekubit. Pani Ľudmila sa však nevzdala, začala s pacientkou rehabilitáciu. Vytvorilo sa medzi nimi puto a zdravotný stav sa zlepšil: „Rodina je nenahraditeľná, no pacienti sa i tak často naviažu na sestru z našej agentúry – je to cesta ako nestratiť kontakt s okolitým svetom,“ dodáva hlavná sestra Agentúry domácej starostlivosti Charitas v Spišských Vlachoch.

Pani Kiczkovej výrazne pomáha bioptronová lampa na regeneráciu buniek. Zdravotníčka trpezlivo prikladá lampu na miesta, ktoré boli zasiahnuté po mozgovej príhode – na kŕčnu i driekovú, ale už aj na kolená a členky. Pani Ľudmila potom s disciplínovanou pacientkou cvičí na posteli či stoličke – aspoň desať zhybov kolien na oboch nohách – to bude a dnes rekord! „Rehabilitácie zdravotné poisťovne nepreplácajú, takže finančne aj časovo je to ťažké pre naše charitné zariadenie. Ale aj tak sa k nej snažím chodiť dvakrát do týždňa. Hoci nám poisťovňa uhradí len jeden úkon, nedokážem odísť od pacientky bez vykonania ďalšieho potrebného úkonu. Najprv sa zodpovedám pred Bohom, potom pred pacientmi a nakoniec pred sebou samým,“ objasňuje svoju voľbu pani Ľudmila, ktorú možno právom nazývať aj ľudo-milou.

 

Čas osloviť agentúru domácej ošetrovateľskej starostlivosti

Už po pár hodinách, čo sledujeme prácu pani Gondovej, zisťujeme, že hlavná sestra takéhoto typu služby charity musí ovládať a skĺbiť viacero povolaní do jedného: „som v prvom rade zdravotníčka, ale zároveň manažérka, zásobovačka aj šoférka. Chcem ľudí aj vypočuť a duchovne ich podporiť, pokým je to v mojich silách. Je to obrovská zodpovednosť, veľa úloh v jednej, a najmä kopec papierovačiek po skončení pracovnej doby. Či chcete, alebo nie – ste 24 hodín v strehu,“ vysvetľuje svoju náplň práce pani Ľudmila.

Agentúra domácej ošetrovateľskej starostlivosti (v skratke ADOS alebo aj ADS) vznikla na Spiši pred desiatimi rokmi. Ide o modernú formu starostlivosti o chorých – v ich vlastnom sociálnom prostredí. Táto charitná služba pozostáva z komplexného poskytovania ošetrovateľskej starostlivosti osobám, ktorých zdravotný stav nevyžaduje hospitalizáciu alebo osobám, ktoré po prepustení do ambulantnej starostlivosti vyžadujú zvýšenú ošetrovateľskú starostlivosť.

Pani Ľudmila Gondová sa snaží vnútorne bojovať so syndrómom vyhorenia a povzbudzovať aj zdravotné sestry vo svojom tíme. Najlepšou psychohygienou a spätnou väzbou je pre ňu odozva od spokojných pacientov a pacientiek. „Nie je nič motivujúcejšie, ako keď sedíte v čakárni napríklad na kožnom oddelení a počúvate rozhovory náhodného zoskupenia ľudí. Keď sa navzájom pýtajú, kto ich odkiaľ chodí ošetrovať domov. Keď porovnávajú kvalitu jednotlivých ADOSiek a vyzdvihujú tú našu.“ Klobúk dolu pred touto ľudo-milou a veľký obdiv všetkým ľuďom, ktorí pracujú v týchto zariadeniach charity a plnohodnotne poskytujú pomoc chorým.

Nerobiť rozdiely medzi takými a onakými v Bystranoch

Pani Gondová (zodpovedná za ošetrovanie aj opatrovanie pacientov v ich domovoch v okolí Spišských vlachov aj Spišského podhradia) dodnes rada navštevuje Bystrany, keďže sa tam narodila aj prežila detstvo. V rómskej osade sa snaží vzdelávať dospelých, ktorí utekajú za prácou na Západ, no najmä deti, ktoré môže zmeniť a zlepšiť svoju budúcnosť. Vysvetľuje im význam vzdelania, posiela ich napríklad na zdravotnú školu – nech sa hneď po skončení povinnej školskej dochádzky nepovydávajú, neotehotnejú a nežijú len zo štátnych dávok.

Nie vždy ju však všetci obyvatelia počúvajú.V rómskej osade v Bystranoch sú totiž obyvatelia rozdelení na dva tábory – katolíci a príslušníci pochybnej sekty. Pre svoju dobrotu a naivitu často uveria akejkoľvek pozitívnej vízii a planým sľubom. Nepremýšľajú o starobe, smrti a živote po smrti, nedokážu sa na chvíľu stíšiť ani počas Veľkej noci – ich samozvaný pastor ich to nenaučil. Takíto Rómovia a Rómky potom nevedia – ako sa vysporiadať so smrťou. Sekta totiž hlása len radosť, podľa jej učenia (svojského výťahu z Biblie) utrpenie neexistuje. A tak sa stane, že syn umiera v sekte a matka v rámci katolíckej cirkvi, ako je tomu v prípade onkologického pacienta Jána a jeho rodiny.

Pacient Ján zomiera, no manželka nevie – ako dlho sa o neho dokáže ešte starať. Ešte horšia situácia je s jeho matkou, ktorá za ním vyplakáva na priedomí, no za nič na svete nevojde do jeho domu – keďže vstúpil do sekty. Možno ich k sebe priblíži a na konci života rodinu predsa len spojí hlavná sestra spišskej ADOSky. Ján nechce od hlavnej sestry Ľudmily Gondovej „pampersky“, lebo mu to hrdosť nedovolí. Stále je predsa muž, hlava rodiny a nepripúšťa si, že je chorý. Svojim synom dovolí – postarať sa o neho, pred dcérami sa hanbí. Na hrdosť a hanbu tieto dni však nie je čas! Treba predovšetkým stíšiť jeho bolesť.

Text: Božena Baluchová, Foto: Michal Fulier (reportáž bola publikovaná v štvrťročníku Charita 2/2012)

 

Advertisements

About Media about Development

Writing and reporting about international development topics; development cooperation projects, community development success stories and global challenges (in Slovak and also in English language)
This entry was posted in charity, minority issues, social inclusion and tagged , , , , , , . Bookmark the permalink.

Leave a Reply

Fill in your details below or click an icon to log in:

WordPress.com Logo

You are commenting using your WordPress.com account. Log Out / Change )

Twitter picture

You are commenting using your Twitter account. Log Out / Change )

Facebook photo

You are commenting using your Facebook account. Log Out / Change )

Google+ photo

You are commenting using your Google+ account. Log Out / Change )

Connecting to %s