V rámci Európy existuje aj neviditeľná migrácia

Hoci sú hranice tohto moderného európskeho spoločenstva pomyselne zmazané a človek sa može za prácou či poznaním slobodne presúvať z krajiny do krajiny – nie všetko je v praxi tak ideálne. Migranti a migrantky stále nie sú dostatočne integrovaní, hoci politickí predstavitelia to prezentujú na verejnosti inak. Medzi viditeľnými a neviditeľnými imigrantmi/kami nie je až taký rozdiel…

Moje kamarátky – tri mladé ženy, občianky Európskej únie, si svoju pozíciu uvedomujú veľmi dobre. Saskia Heijltjes je čerstvo vydatá 29-ročná Holanďanka, žijúca s manželom v Paríži, kam sa presťahovali kvôli jeho práci. Saskia nehovorí po francúzsky, bola nezamestnaná a obáva sa, že si v Paríži nezvykne. Pri zmienke o možnosti návratu do Utrechtu sa jej oči zalesknú – v tomto holandskom meste by si rýchlo našla prácu, aj by s radosťou začala premýšlať o založení si rodiny. Všetko však záleží od manželovho rozhodnutia – zostať alebo sa presunúť inam.

 

Zraniteľné skupiny terčom diskriminácie ako prvé

Jean-Anne Kennedy (27-ročná Írka) donedávna zamestnávaná Bruselom (projekty Mládež v akcii, Medzinárodná asociácia pre ná- hradnú starostlivosť detí), žije v holandskom Delfte. Po holandsky sa učí pomaly, veď všade si zatiaľ vystačila s angličtinou. Kvôli koordinácii a evaluácii medzinárodných mládežníckych projektov cestuje niekoľkokrát do mesiaca do rôznych európskych destinácii ako novodobá nomádka – vo svojej taške má zbalený celý svoj život. Aj svoj osobný artefakt – perinku, do ktorej bola matkou zabalená po narodení, ktorú mala pri sebe celé detstvo v početnej írskej rodine, a ktorá jej prirástla trochu „fetišisticky“ k srdcu – hoci dnes už je vyťahaná a zašedlá.

Diskrimináciu na základe národnosti či pohlavia si doteraz absolútne nepripúšťala. Až pokým neabsolvovala v Holandsku niekoľko návštev lekára a zdravotníckych prehliadok – kde by bola bez svojho priateľa či tlmočníka stratená. Ľudia v Holandsku síce hovoria dobre po anglicky, ale na oficiálnych miestach treba preferujú svoj domovský jazyk!

Beryl Valpoort je 28-ročná energická žena, pripomínajúca svojim prejavom Sestru v akcii (Whoopi Goldberg). Mohutná černoška s vrkôčikmi na hlave, hlasným smiechom a pohybmi do rytmu salsy, upúta na seba okamžite pozornosť. Multizamestnaná slobodná žena sa presídlila z Amsterdamu do Roterdamu, pretože tam je život lacnejší – mohla si dovoliť konečne kúpu domu. Väčšinu svojej rodiny má v Suriname, kde robia post-koloniálni Holanďania veľký biznis. Pre ľudí z tejto krajiny by rada raz spravila viac. Zatiaľ prezentuje aspoň ich kultúru a predáva AfroCandy sweets – cukríky v holandských obchodíkoch. Originálnym sladkostiam navrhla jedinečný dizajn, nosí ich všade so sebou a hrdo ponúka ľuďom na ochutnanie – s úprimnou prezentáciou ich pôvodu.

Z nakrúcania filmu INvisible IMmigrants (Neviditeľné migrantky). Foto: Palo Markovič

Dokumentárny film o neviditeľnej migrácii

Beryl, Jean-Anne aj Saskia majú veľa spoločného. Stretla som sa s nimi v konkrétny čas na konkrétnom mieste (v decembri 2011 v nemeckom Huttene). Šlo o anti-diskriminačný tréning, založený na rovesníckom a interkultúrnom učení v záujme pracovať na sebe – objaviť v sebe skryté predsudky, bojovať s nimi a objavenú možnosť odstránenia stereotypov aplikovať ďalej v spoločnosti na lokálnej, národnej či medzinárodnej úrovni.

Tieto ženy sa snažia o zmazanie hraníc – geografických, ale aj tých v ľudskom myslení. No všetky tri si zároveň uvedomujú, aká je naša spoločnosť stereotypná a ako ťažko sa bojuje s degradovaním či vylúčením osobnosti (A hovoria o tom nahlas, hoci niekomu sa to môže zdať ako neustále sťažovanie si, gundžovanie…) Ako ľudí stále vedome aj podvedome škatuľkujeme a znemožňujeme im úplnú integráciu. Ako nové osoby v našom okolí hodnotíme na základe vizuálnych charakteristík (pohlavie, farba pleti, fyzická spôsobilosť, vek, oblečenie a nosené symboly), pričom si nedáme námahu ísť v ich poznávaní viac do hĺbky – do neviditeľných sfér (politické či ná- boženské vyznanie, záľuby, vzdelanie a kariérny rast, vyznávané rodinné hodnoty atď.).

Tieto mladé ženy sa snažia odstraňovať diskrimináciu vo svojom okolí, hoci nie vždy je to jednoduché. Najmä ak môžu byť vylúčené spoločnosťou aj ony samotné – pre svoje pohlavie/rod, farbu pleti, národnosť, krajinu pôvodu – hoci si myslíme, že samotným Európankam sa to stať v Európe nemôže… Snahy týchto žien – neviditeľných migrantiek som sa snažila pretaviť do dokumentárneho filmu „INvisible IMmigrants“, ktorý som so svojím multikultúrnym tímom nakrútila začiatkom leta v Holandsku a ktorý by sa mohol objaviť na festivaloch už túto jeseň. Ak ho ľudia dokážu správne dešifrovať, pochopiť, interpretovať, no najmä začať sa pýtať samých seba a robiť veci inak…

Autorka textu (i filmu): Boba Baluchová (novinárka, filmárka, pedagogička)