Krátko po 19ej pozvaní návštevníci a návštevníčky veľkej sály Kina Lumiére zaostrili na muža v strednom veku, stojacom pred plátnom s dvoma nachystanými mikrofónmi. Pri tom svojom mal pristavený pultík s otvoreným laptopom, z ktorého pustil prúd nezvyčajných slov. Človek, sediaci v obecenstve a nevenujúci sa slovenskej nemainstream kultúre a umeniu (presnejšie pôvodnej literatúre), nemal šancu rozpoznať, o koho ide (a ani sa to do konca otvorenia festivalu nedozvedel). Daného muža som videla raz v literárnom stane počas jedného hudobného festivalu, kde s kamáratmi/kolegami K.D. Horváthom a K.K. Bagalom rozbíjali klávesnicu od počítača a improvizovali so slovami… V Lumiéri tento pán odprezentoval úryvok zo svojej pripravovanej hry či poviedky o internetovej komunikácii medzi pánom Cukrom a pani Nežnou. Nemikrofonický hlas a nepresvedčivý prejav (čítanie vlastnej tvorby z počítača) by sa len zťažka dali nazvať „úvodom moderátora“, napriek tomu bol naďalej označovaný za moderátora večera. Verím, že pán Lavrík akciu moderoval bez nároku na honorár. Ak nie, dúfam, že sa ho vzdal po oficiálnom otvorení festivalu. Ak by som sa ja podielala na príprave a realizácii festivalu, asi by som sa rozplakala, poprípade rovno skočila dolu k nemu a ústa mu silou zatvorila – ako súčasť „improvizovaného“ programu – ako tento začiatok decentne a diplomaticky označila riaditeľka festivalu.
Nora Beňáková mala svoj otvárací prejav starostlivo pripravený na papieri, no nakoľko ju moderátor oslovil „inžinierkou“ Norou Beňákovou, celá príprava šla ta-tam. Priznala, že ju vyhodil z konceptu a že 13. ročník festivalu Jeden svet si budú musieť nacvičiť. Ako profesionálka by som verejne nikdy nesľubovala komusi z umeleckej obce prácu rok dopredu. Po včerajšku sa na tom azda väčšina prítomných zhodne. V mobile mám číslo na Noru, chcela som jej automaticky poslať SMS, že Lavrík bol osudovou chybou… Riaditeľka festivalu uviedla pár oficiálnych informácií o festivale, zopakovala hlavnú tému Svet v sieti (azda k tomu mal byť oslím mostíkom úvod o chatovaní pána Cukra a pani Nežnej), ďakovala partnerom a sponzorom festivalu. Poďakovala aj kolegom/yniam: Martinovi, Katke, Eve Sládkovej a Paule – pričom podotkla, že chce byť osobná. Vymenovanie krstných mien však bola azda jediná neformálna časť z toho večera. V každom prípade publikum a pozvaní vzácni hostia/hostky majú právo dozvedieť sa aj mená spolutvorcov/kýň festivalu (aspoň tých zvyšných troch zo štyroch), nezabralo by to veľa času. Po príhovore odišla pani „inžinierka“ nabok (z pódia ku schodom) neskrývala svoje rozčarovanie. Spolu s kolegyňou Katkou ešte niekoľkokrát počas večera nekontrolovane vložili svoje hlavy do dlaní – nielen odborník/čka na nonverbálnu komunikáciu by vedel: prečo. Akoby organizačný výbor stále nebol presvedčený, že to, čo robí, robí kvalitne a nielen pre okruh blízkych, ale pre verejnosť. Dvanásť rokov je však dostatočne dlhý čas na to, aby tomu tak bolo a aby sa vedúce osobnosti prezentovali sebavedomo a dôstojne. Veď Nora Beňáková svoju suverenitu a profesionalitu ukázala len pár dní predtým v rozhovore s Karolom Sudorom pre denník SME.
Moderátor predviedol aj hru so slovkami: nisi masa tak, ako Mastroiani vo filme Federica Felliniho Osem a pol pred polstoročím. To bolo premostenie k pozvaniu ďalšieho hosťa na pódium, ktorého hneď na úvod „kopla elektrina“ z mikrofónu. K slovu sa dostal bývalý programový riaditeľ MFF BA Mathieu Darras, tentoraz vedie v rámci festivalu Jeden svet, sprievodnú akciu – workshop pre filmových novinárov/ky Nisimasine. Francúz mal so sebou tlmočníka s mikrofonickým hlasom a sebavedomým prejavom – akurát film Osem a pol preložil ako 8mm… Napriek tomu, že sa Slovensko „otvára svetu“, alebo teda aspoň Európe a väčšina z filmovej ponuky tohto ročníka Jedného sveta je v cudzom jazyku, otvorenie festivalu nebolo tlmočené do angličtiny. Ani pre zahraničných hostí, sediacich v prvom rade – už spomínaného M. Darrasa, ale aj riaditeľa Goetheho inštitútu či vzácneho človeka z francúzskej ambasády a ďalších. Prítomný tlmočník M. Darrasa by dozaista zvládol odmoderovať daný večer v angličtine (a možno aj slovenčine bez pomoci pána Lavríka).
Počas večera nasledovala nanešťastie ďalšia improvizácia pána Cukora a pani Nežnej. Osviežením pre dospelých v rámci otvorenia festivalu Jeden svet bolo odovzdávanie cien trom stredoškolským tímom za ich aktivitu a zapojenie sa facebookovskými kampaňami do témy Svet v sieti spoli. Oceňované dievčatá (a nakoniec aj jeden chlapec) boli moderátorom vyzvané, aby opísali motivácie zapojenia sa do súťaže. Prítomné obecenstvo sa na chvíľu vrátilo v čase, keď si spomenulo, ako bolo svojimi súdružkami učiteľkami donucované na základnej škole ku zberu liečivých rastlín, papiera či nácviku ruských piesní, básní a potom to zahanbene pre spolužiakmi/čkami prezentovalo pri samovare alebo v jedálni pod jedličkou. Dievčatá sa priznali, že pani učiteľky ich „motivovali“, pritom dnes aktivita na FB nie je ničím nevídaným či výnimočným (stredoškoláci/čky sa aktivizujú pridávaním fotografií, videí a komentárov k ľudskoprávnej problematike aj bez podnetu dospelých). Hoci každá poznámka moderátora večera počas otváracieho ceremoniálu vyznievala (pevne verím, že pre jeho netradičný zmysel pre humor) ironicky, počas oceneňovania mládeže to pôsobilo ako vytúžené odľahčenie situácie. Obecenstvo pomaly a neveriacky pristupovalo na jeho hru..
Ceny odovzdávali: zástupcovia/kyne nadácie Slovenskej sporiteľne a Ekofond v rámci SPP. Najviac pozornosti vzbudila ceny-odovzdávajúca pracovníčka za Úrad vlády SR, ktorá si (pevne verím, že v rámci nervozity) pomýlila organizátora festivalu Človek v ohrození s Člověkom v tísni, až to v publiku zašumelo. No prehrmelo. Pokým to moderátor večera o pár minút neskôr nevytiahol opäť a nezačal vysvetľovať pragocentrický model a akoby tým spochybnil existenciu Člověka v tísni v SR, pričom ČvT na Slovensku pôsobí a festival Jeden svet v ČR organizuje. Po profesionálne odprezentovanom úvode starostky BA-Staré mesto Tatiany Rosovej ešte moderátor večera dodal čosi nesúvislého na adresu potreby Lumiere-kina, prečítal dlhú popisku (zo stále otvoreného laptopu na pultíku) o filme, ktorý sme si po 45-minútovom dusne v sále všetci zbožne priali už vidieť a potom sa s malou technickou chybou (zaseknutím sa počas polminútovej „na city a naše peňaženky, resp. SMSky pôsobiacej“ PPT-prezentácie fotografií z utečeneckého tábora v Keni) spustil dokument Väznica Irán. Po desivej ukážke neslobody v moslimskej ropnej veľmoci po zmanipulovaných voľbách v roku 2009 časť obecenstva nemala chuť na čašu vína. Bez potlesku odišla domov premýšlať o tom, či si vôbec zaslúžime žiť bezstarostný život v relatívne bohatom a slobodnom Slovensku. Hoci rozpadnutá vláda rieši naplno štrajk lekárov/ok a vznikajú nové politické strany – nemáme sa na čo sťažovať! Nemáme v podstate o čom twitterovať. Žijeme si svoj vytúžený svet v sieti a hráme sa na dvojicu Cukor-Nežná…
Text: Boba Baluchová (novinárka, pedagogička, pravidelná návštevníčka festivalu Jeden svet a podporovateľka OZ ČvO)
Media about Development 